Lawrence Brownlee a jeho (nielen) osemnásť vysokých cé v prídavkoch
Lawrence Brownlee si zvolil veľmi atraktívnu dramaturgiu, ktorá do svojej jednotiacej belcantovej línie zakomponovala celú škálu podôb tohto žánru. Ak niektoré z čísel naše publikum pozná (najmä predohry k Rossiniho Popoluške a Viliamovi Tellovi či k Donizettiho Donovi Pasqualovi, prípadne áriu Artura z Belliniho Puritánov), tak väčšina z nich bola doslova objavnou. Platí to dokonca aj o Rossiniho komických operách L‚Italiana in Algeri (Talianka v Alžíri) a Le comte Ory (Gróf Ory), ktoré sa do programu slovenských divadiel nedostali celé polstoročie. Záletný, do mníšskeho habitu preoblečený Ory z neskorej buffy skomponovanej na francúzsky text (ária Que les destins prospères), preberajúcej motívy z Cesty do Remeša, a po ňom zamilovaný Lindoro z ranej komickej opery (vstupná Languir per una bella) stáli v úvode rossiniovského bloku. Už v nich presvedčil sólista, že je mimoriadne disponovaný pre belcantové frázovanie i koloratúrne zdobenie partov. Bolo to zreteľné aj napriek tomu, že spočiatku ešte nie všetky výšky, hoci technicky zvládnuté bez zaváhania, mali žiarivý kovový lesk. Navyše, v prvom čísle sa orchester so sólistom skôr hľadali. Predohrou k ďalšej komickej opere La Cenerentola (Popoluška) si dirigentka Speranza Scappucci získala divákov. Dala pocítiť, že jej v žilách prúdi talianska krv a že dokáže zo Slovenskej filharmónie vydolovať dokonca aj dynamiku, perlivosť i ohnivú gradáciu.
Romanticko-citový náboj, skrytý v árii Uberta O fiamma soave z La donna del lago (Jazerná pani), vyjadril Lawrence Brownlee úprimným výrazom, dokonalým legatom, ktoré v jeho zamatovej strednej a hlbokej polohe a zároveň plným volumenom spievaných výškach (tu už bez počiatočného mierneho zastretia) pôsobili ako balzam. Bravúrnym orchestrálnym číslom bola štvordielna predohra k poslednej opere Gioachina Rossiniho Guillaume Tell (Viliam Tell), v ktorej sa zaskveli rovnako sólové nástroje ako aj kompaktne znejúci a strhujúco vypointovaný orchester pod Scappucciovej temperamentnou, ale adresnou taktovkou. Skutočným bonbónikom sa stala mimoriadne vypätá ária Arnolda Asile héréditaire z Viliama Tella (vlastne posledná skladateľova operná ária pre tenor), ktorú Lawrence Brownlee predniesol skalopevnou technikou, umožňujúcou v dlhých plynulých frázach opakovane stúpať do extrémnych výšok a zároveň narábať s dynamickými nuansami. Celý rossiniovský blok navyše exemplárne vyvrátil floskule o schematickej a len hlasy sprevádzajúcej inštrumentácii. Boli to čísla, ktoré dokonale preverili technické dispozície orchestra v každej sekcii.
Druhú polovicu, zostavenú z diel Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, tiež charakterizoval široký rozptyl charakterov vybraných árií. Od prvého z nich sme počuli áriu Beppeho Allegro io son z jednoaktovky Rita, radostnú náladu vyjadrujúce vyznanie hlavného hrdinu opery. Popevkový motív je pretkaný efektnými výškami, ktoré Brownlee zvládol s prehľadom. V árii A te, o cara z Belliniho poslednej opery I puritani (Puritáni) sa opäť zaskveli sólistove zamatom obalené frázy, ušľachtilý materiál, ktorý do trojčiarkovej polohy vstupuje s maximálnou technickou istotou. Vysokému dé sa nevyhýba ária Gualtiera Nel furor delle tempeste z prvého dejstva Il Pirata (Pirát), na Slovensku neuvedeného, skvostného belcantového diela. Opäť ju zvládol štýlovo a v plnom objeme sa zhostil aj extrémnych tónov. Dve belliniovské vzorky predelila perlivá predohra k Donizettiho Donovi Pasqualemu, ktorú Slovenská filharmónia predniesla s nadšením „infikovaným“ do nej Speranzou Scappucci. Bodkou za oficiálnou časťou programu bola ďalšia vyslovená rarita. Seul sur la terre, ária z druhého dejstva titulnej postavy opery Dom Sébastien, Roi de Portugal (Dom Sébastien, kráľ portugalský), skomponovanej Gaetanom Donizettim pre Paríž v závere jeho prebohatej opernej tvorby. Brownlee do nej vniesol legatový tok, emóciu i virtuozitu techniky.
Pochopiteľne, publikum jasalo a nepustilo umelcov z javiska. Prvým prídavkom bol tak trocha „oddychový“ (zaslúžene!) Nemorino z L’elisir d’amore (Nápoj lásky), opojný vo fráze a umožňujúci ukázať aj mezza voce. Nuž a záver bol frapujúci. Dvakrát po sebe ováciami vyprosené Ah, mes amis z La fille du régiment (Dcéra pluku) šokovalo osemnástimi (dvakrát po deväť) brilantnými, v závere držanými vysokými cé v priebehu cirka piatich minút. Tu už slová dochádzajú…
Hodnotenie autora recenzie: 95 %
Bratislavské hudobné slávnosti 2017
Operný recitál
Lawrence Brownlee (tenor)
Dirigent: Speranza Scappucci
Slovenská filharmónia
9. októbra 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
