Předčasný Silvestr ve Slovenské filharmonii

Predčasný Silvester v Slovenskej filharmónii 

Boli časy, keď sme o ruské (vtedy sovietske) umenie ani veľmi nemuseli prosiť a dostávali sme ho priam na striebornej tácke. Poväčšine v špičkovej podobe. Bratislavská opera hostila najväčšie osobnosti svojej doby (Obrazcova, Mazurok, Atlantov, Nesterenko a podobne) a neraz aj celé súbory. Dnes sa dostať k ruskej speváckej extratriede nie je také jednoduché. Aspoň na slovenskej pôde. Zastúpená je pritom vo svete desiatkami mien a to v každom hlasovom odbore.

Malú ochutnávku súčasného ruského umenia ponúkla v piatok Slovenská filharmónia. Mimo bežných cyklov zaradený koncert patril štvorici operných sólistov, ktorí pod taktovkou Leoša Svárovského predniesli zmes populárnych čísel od opery, cez operetu po neapolské piesne.Predpokladám, že pod natoľko triviálnu dramaturgiu sa nepodpísala hostiteľská inštitúcia, ale koncert kúpila ako celok. Od koho a z akého dôvodu, nie je celkom jasné. Isté indície (z príhovoru ministra kultúry Ruskej federácie v dvojjazyčnom rusko-slovenskom bulletine!) smerujú k väzbe na vlaňajší štatút Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry, kde sa podobný koncert pred rokom uskutočnil. To je však minulosť a medzitým zažila Košická filharmónia ďalší večer s ruskými spevákmi. Prečo však túto dramaturgickú obdobu musela automaticky – bez ambícií postaviť ucelený, hodnotný a obohacujúci program – prebrať Slovenská filharmónia? Prečo nevyužila prítomnosť troch sólistov Mariinského divadla v Sankt-Peterburgu, sopranistky Iriny Mataevovej, tenoristu Sergeia Semishkura, barytonistu Andreia Bondarenka (ten je pôvodom Ukrajinec) a hosťujúcej altistky Olesye Petrovej, na prezentáciu repertoáru, ktorý by sprostredkoval bratislavskému publiku aspoň v polovičnej dávke ruskú opernú tvorbu? Akoby tieto kritériá išli úplne bokom a ustúpili estráde. Pritom vôbec nespochybňujem Zem úsmevov a Netopiera, ani populárne neapolské piesne. Len umiestniť ich bez ladu a skladu, je za hranicou dramaturgického nevkusu.

Po rusky sa z dvadsaťjeden čísel spievalo len raz. Okrem árie Jeleckého z Pikovej dámy zaznela ešte od Piotra Iľjiča Čajkovského Polonéza z Eugena Onegina. A koľkože bohatstva a u nás neopočúvanej, často neznámej vokálnej nádhery skrýva ruská tvorba! Nuž čo, pomyslel si ktosi, radšej hodiť do nekonečna obohrávané istoty, ktoré zaberú v hocakom podaní.

Podľa aktuálnej databázy disponuje petrohradské Mariinské divadlo sto dvadsiatimi sólistami. Pravdepodobne ani v predstaveniach Gergievovho povestného súboru nekvitnú ruže každý večer. Dôkazom toho je aj sopranistka Irina Mataeva. Hoci jej profesionálna kariéra trvá len pätnásť rokov, už dnes jej hlas vykazuje vážny úbytok sviežosti, spojený s technickými problémami vo vysokej polohe. Zatiaľ čo v úvodnej „mesiačkovej“ árii z Dvořákovej Rusalky zaujala sýtymi a farebnými stredmi a hĺbkami, vo vysokej polohe sa okrem istej dávky slovanskej ostrosti objavila aj nekoncentrovanosť tónu. Tá ešte väčšmi gradovala v „šperkovej“ árii Margaréty z Gounodovho Fausta, ktorú v exponovanejších tónoch spievala s nepríjemným vibratom a korunovala nezvládnutou výškou. Lauretta z Pucciniho Gianni Schicchiho je akousi povinnou jazdou populárnych koncertov, no Mataeva jej ostala dlžná nielen farebne, ale aj výrazovo. Zaspievala ešte dva dvojspevy (Barkarolu z Hoffmannových poviedok a Brindisi z Verdiho Traviaty).Sergei Semishkur patrí k vedúcim tenoristom Mariinského divadla a je častým hosťom zahraničných scén. Ani on však svojím výkonom neoslnil. Možno to bolo voľbou repertoáru, keď v lyricko-kantilénovej Lyonelovej árii z Flotowovej Marty mu chýbala mäkkosť fráz a popri trocha pritlmených stredoch pôsobili výšky forsírovane. Verdiho Questa o quella je rovnako efektná, ako aj interpretačne nebezpečná. Semishkurov spinto tenor naznačil, že má pevnú a kovovo lesklú vysokú polohu (spieva už aj hrdinského Berliozovho Enéa), no vypomáha si jej vyrážaním. Navyše, ani timbrom nejde o „taliansky“ hlas, čo potvrdila aj neapolská pieseň Enrica Cannia O surdato ´nnammurato, ktorej chýbal vzlet a navyše Svárovského orchester ho v stredoch neľútostne kryl. Najvydarenejším Semishkurovým číslom tak bola ária Sou-Chonga z Lehárovej Zeme úsmevov.Barytonista Andrei Bondarenko vo svojom prvom čísle, árii Jeleckého z Čajkovského Pikovej dámy príjemne prekvapil mäkkým, ale dostatočne objemným a v polohách vyrovnaným, zatiaľ skôr lyrickým materiálom. Druhú príležitosť dostal až po prestávke a tu sa ukázalo, že Bizetov Escamillo by zatiaľ do jeho výbavy patriť nemal. Znova prehlušovaný orchestrom (bez zboru táto ária pôsobí príliš zdeformovane, to by si mal uvedomiť najmä dirigent večera!) sa strácal v hlbokej polohe a ani vo výške sa nevyhol tlaku na hlas. Podobne mu nesadla (aspoň v takejto orchestrálnej koncepcii) ani Bixiova ľúbezná pieseň Parlami d´amore Mariù, zato krásne frázy a farebne vrúcny tón sa dvadsaťsedemročnému Bondarenkovi podarilo vložiť do Valenteho neapolskej piesne Passione.Najväčší zážitok večera pripravila ruská altistka Olesya Petrova. Ona jediná nie je v pevnom ansámbli Mariinského divadla, zato jej kalendár je naplnený vystúpeniami v zahraničí – od Rigy, cez Zürich, Hamburg, Paríž po Montreal. Už vo vstupnej árii Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly Una voce poco fa upútala nevšedne tmavým timbrom, ktorý napriek mladému veku umelkyne pôsobí dramaticky a objemne v každom registri. Tie má technicky vyrovnané, hĺbky nemusí tmaviť, ona ich také má od prírody a navyše sú podporené výbornou rezonanciou. Pravda, Rosina nie je jej vývozným artiklom (hoci ozdoby vyspievala, nie je typom virtuóznej mezzo-koloratúry), zato ária Dalily zo Saint-Saënsovho Samsona a Dalily už mala najvyššie svetové parametre. Temperamentná, hoci na vzhľad korpulentnejšia umelkyňa, sa vyšantila pri Habanere z Bizetovej Carmen, kde do hereckej akcie zapojila pánov z orchestra a s radosťou jej asistoval tiež dirigent večera. V Offenbachovej Barkarole farbila dvojspev a schopnosť dlhých fráz, vyváženého kovovo jasného timbru a efektných výšok podčiarkla aj v Larovom hite Granada.Slovenská filharmónia sa musela vyrovnať s pestrým programom, ktorý nie je jej denným chlebíčkom. Zahrať operné (operetné) predohry, sprevádzať sólistov v áriách či piesňach, si vyžaduje tiež veľkú dávku citlivosti, tvarovania dynamiky a výrazu. Nie všetko sa dá „odpáliť“ tak strhujúco, ako pod taktovkou Leoša Svárovského vyznela predohra k Bizetovej Carmen. Naopak, Barbier zo Sevilly bol ťažkopádny a bez point a pohrávania sa s jemnými dynamickými a rytmickými nuansami ostala aj publikom favorizovaná predohra k Straussovmu Netopierovi. Leoš Svárovský si v tento večer počínal dosť povrchne, jeho orchester sa pohyboval zväčša v strednej a vyššej dynamickej hladine, čím neraz ublížil aj sólistom.Ťažko povedať, aký cieľ mal splniť Galakoncert ruských operných hviezd (tak znel jeho oficiálny názov), akej skupine divákov a do akého prostredia bol určený. Skutočná hviezda sa objavila totiž len jedna. Dramaturgia klesla pod únosnú mieru. Zato filharmonické publikum sa v tomto napoly estrádnom večere bavilo. A na rozdiel od festivalového, na Bratislavských hudobných slávnostiach, ovácie postojačky udelilo bez čakania. Štvorhlasne zaspievaná rozlúčková pieseň Funiculì, Funiculà bola akoby symbolickou „lanovkou“ do výšav predčasnej silvestrovskej nálady. Ale koniec koncov, nech nám aj vydrží.
Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Galakoncert ruských operných hviezd
Dirigent: Leoš Svárovský
Irina Mataeva (soprán)
Olesya Petrova (mezzosoprán)
Sergei Semishkur (tenor)
Andrei Bondarenko (barytón)
Slovenská filharmónia
31. októbra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Operné árie – Piotr Iľjič Čajkovskij, Nikolaj Rimskij-Korsakov, Antonín Dvořák, Giacomo Puccini, Giuseppe Verdi, Georges Bizet, Johann Strauss, Franz Lehár, Enrico Cannio

www.filharmonia.sk

Foto Valeria Zacharova