SND Bratislava: Voci da camera

Odstartoval nový, nešťastne nazvaný projekt Opery SND
Na úvod Janáček da camera? 

Rok českej hudby, so všetkými významnými výročiami ktoré zahŕňa, sa podarilo Opere Slovenského národného divadla hriešne odignorovať. V minulej sezóne ešte dobiehali bežné reprízy Predanej nevesty a jediný repertoárový titul z pera Leoša Janáčka bol (ne)zhodou okolností odsunutý na vedľajšiu koľaj. Vráti sa až v budúcom kalendárnom roku. Škoda, že dramaturgia, s obľubou sa vyžívajúca v operných skladačkách guľášovej chute, neprišla minimálne s českým galakoncertom. Veď mladšia generácia z opernej tvorby, ktorá pred necelým storočím v programovej ponuke vzniknutého Slovenského národného divadla dominovala, dnes takmer nič nepozná. Leoš Janáček predsa len z javiska historickej budovy zaznel. Tvoril program prvého podvečerného koncertu z nového cyklu nazvaného Voci da camera.

Čo je to za názov? Prvá slovenská scéna nedokáže zrozumiteľne pomenovať piesňový či komorný recitál? Zjavne tento nelogický trik divákov neoslovil, nedeľné hľadisko bolo totiž viac než poloprázdne. A magnetom nebol ani podtitul podujatia Hviezdy SND spievajú Janáčka. Hviezdy… To akože máme v sólistickom ansámbli samé hviezdy? Protagonistov hodinového koncertu, mezzosopranistku Teréziu Kružliakovú a tenoristu Ľudovíta Ludhu, mohol tento prívlastok priviesť do trocha trápnej situácie. A naopak, neúčinkujúcich kolegov uraziť. Bratislavská opera by sa mala spamätať a prejsť od bulvárom nadýchnutého (a tým odpudzujúceho) slovníka k serióznemu, korešpondujúcemu s vážnosťou erbovej inštitúcie.Aby toho nebolo málo, na webovej stránke divadla sa k nedeľnému koncertu, ktorého dominantou bolo uvedenie Janáčkovho Zápisníka zmizelého, podarilo do priestoru pol riadka vtesnať nie jednu chybu! A keby len na webe. To isté sa objavilo aj v bulletine, v texte podpísanom Vladimírom Zvarom. Citujem verziu z tlačoviny: „starší návštevníci SND si môžu pamätať inscenáciu Branislava Krišku z roku 1968“. Pravda je iná. Písal sa rok 1969, režisérom bol Július Gyermek a išlo o skôr o poloscénické naštudovanie. Chápem, že dramaturg cyklu Vladimír Zvara (operný súbor má opäť troch dramaturgov!) sa ho nemohol zúčastniť, keďže sa v tom roku len narodil, no nejestvujú v divadle archívy? Či niekomu zo zodpovedných sa ťažilo zalistovať v publikácii Eleny Blahovej Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920 – 2010? Tam je tiež všetko čierne na bielom. Aj to, že sa hral pod poslovenčeným názvom Zápisník strateného a v druhej polovici večera zaznela originálna operná novinka Juraja Beneša Cisárove nové šaty. Mimo témy a v zátvorke, tiež by si zaslúžila – vzhľadom na jej nadčasovosť – vzkriesenie.

Voci da camera teda začali Janáčkom. Komorným. Bravó, myšlienke poskytnúť sólistom bratislavskej opery pôdu na prezentáciu piesňovej literatúry fandím, rovnako tlieskam aj výberu skvostného piesňového cyklu (už spomenutý Július Gyermek no nazval „malým veľdielom“) Zápisník zmizelého. Nedeľný podvečer otvoril cyklus Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva pre sólový hlas a klavír z roku 1909. Tie tvoria prvú časť zriedka uvádzaného cyklu Dvacetšest lidových balad. Ich špecifikom je východisko v slovenských ľudových piesňach, ktoré v interpretácii Evy Gabelovej Janáčka očarili natoľko, že ich upravil a vydal. V tejto podobe sa ich zhostila mezzosopranistka Terézia Kružliaková a klavirista Branko Ladič. Poňala ich až príliš operne. Dala prednosť prezentácii krásne sfarbeného a sýteho hlasu pred prostotou, jemnejšou diferenciáciou nálad, nuansy v jej podaní ostali utajené, rovnako aj práca s dynamikou. Vo forte, o ktoré nebola núdza, sa opäť objavili náznaky priveľkého vibrata. Branko Ladič k vykresleniu atmosféry piesní ničím neprospel, navyše, vyťukávaním tónov pre doladenie sólistky medzi každou piesňou, narúšal celistvosť cyklu. S takým niečím som sa na piesňovom koncerte nestretol. Pán Ladič, ladiť treba na skúške.Ako predel medzi dvoma vokálnymi číslami zaznela časť cyklu Po zarostlém chodníčku pre klavír. Branko Ladič ako sólista zahral tri skladbičky, z ktorých však nevanulo takmer žiadne obsahové posolstvo, boli odohrané (z nôt) automaticky, bez emócií. Žiaľ, ukázalo sa, že Ladič stále väčšmi korepetítorom než kreatívnym interpretom.

Až Zápisník zmizelého pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír ako prirodzená dominanta koncertu pripravil väčšie potešenie. Potešil aj napriek tomu, že interpretácia neprihliadala na skladateľom vytúžené javiskové prítmie (použité projekcie aj napriek nevtieravej intenzite pôsobili skôr kontraproduktívne), na neviditeľné ženské vokálne trio a naznačené prestávky medzi niektorými časťami. Skladbu koncipoval Leoš Janáček ako monodrámu o prebudenej láske mladíka k zvodnej cigánke, prechádzajúcej ošiaľom ľúbostnej vášne do krízy, pocitu previnenia a v závere do emocionálnej katarzie. Oblúk, ktorým Janíček (jeho meno spoznávame len zo Zefkinho oslovenia) prechádza, je bohato vyklenutý a hudobne nesmierne diferencovaný. Protagonistom príbehu, ktorý pochádza z pera anonymného autora (podľa nových výskumov bol identifikovaný ako valašský ľudový básnik), je tenorista. Hlboký ženský hlas sa zjaví len v dvoch z dvadsiatich dvoch čísel. Stálym komentátorom a tvorcom atmosféry, hlasom prírody a svedkom duševných premien je klavír.Tenorový part stvárnil Ľudovít Ludha. Jediné, čo mi na jeho interpretácii vadilo, bol neustály pohľad do nôt. Ak by tie mal len ako poistku, ak by do nich nepozorovane nazeral, divák by neprišiel o pocit, že spieva práve preňho. Hoci toto sa nestalo, Ludhovmu poňatiu niet čo vytknúť. Part spieva technicky suverénne, hlasom napĺňajúcim lyriku i drámu, hlasom znejúcim plnohodnotne v hlbokej i strednej polohe a kulminujúcim vo vysokých C (zvlášť nepríjemne napísané je druhé, na slovo „v náručí“), ktorá zvláda suverénne. Rovnako široká je aj paleta Ludhových výrazových odtieňov, plastická dynamická škála od lyrickej nehy po vášnivú expresiu. Ovládanie janáčkovskej deklamácie a zároveň aj legátového spievania si upevnil na početných zahraničných vystúpeniach. Bola to teda výborná interpretácia tenorového partu – hoci s oslabeným kontaktom s publikom.Altový part zmyselne predniesla Terézia Kružliaková, v tomto prípade bol aj jej výraz prepracovanejší a na malej ploche tvárnejší. Opäť však najslabším článkom uvedenia bol Branko Ladič. Len sekundoval, nekoloroval prírodné prostredie, ani meniace sa nálady a poryvy vo vnútri speváka. V parte sa nachádzajúce búrlivé erotické intermezzo zaniklo v jednotvárnej šedi.Úvodný koncert nového vokálneho cyklu isté veci naznačil. Že jeho taliansky názov nie je žiadnou návnadou, že vzťah bratislavského publika ku komornej vokálnej tvorbe treba budovať od základu (smutné konštatovanie), že úcta k faktografii (bulletin a web) patrí k minimu profesionality. Opäť visí vo vzduchu otázka: kde bolo mladé publikum, študenti hudobných škôl všetkých druhov? Takýto koncert by v historickej budove mal byť obsadený až po strop. Už o tri týždne, na druhom zo série koncertov Voci da camera uvidíme, či sa dačo zmenilo.
Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Voci da camera
(Hviezdy SND spievajú Janáčka)
Ľudovít Ludha (tenor)
Terézia Kružliaková (mezzosoprán)
Branko Ladič (klavír)
23. novembra 2014 historická budova Slovenské národné divadlo Bratislava

program:
Leoš Janáček:
– Šest národních písní
– Po zarostlém chodníčku (výber)
– Zápisník zmizelého

www.snd.sk

Foto Alena Klenkova