V Košicích se chodí do divadla i v noci

V Košiciach sa chodí do divadla aj v noci

Balet Štátneho divadla Košice má za sebou vcelku vážne sezóny s titulmi, ktoré dali divákom intelektuálne zabrať a zároveň potvrdili silu myšlienky a tvorivého tímu, ktorý dokázal z veľkých tém urobiť kvalitné a pôsobivé divadlo. Mám na mysli diela, ktoré sú stále na repertoári ako Sándor Márai (choreografia Ondrej Šoth), ChaOtica (choreografia Pál Frenák), Smrť v Benátkach (choreografia Ondrej Šoth), alebo Anna Karenina (choreografia Kirill Simonov). Za postavu Anny Kareniny bola dokonca Eva Sklyarová nominovaná na divadelné Dosky a dovolím si tvrdiť, že tento balet bol najlepšou produkciou minulej sezóny v rámci tanečných predstavení nie len v Košiciach, ale na Slovensku.

Šéf baletu Štátné divadlo Košice Andrii Sukhanov sa rozhodol túto sezónu zrejme trochu predsa len odľahčiť a vyjsť v ústrety bežnejšiemu divákovi a snáď aj mladšej generácii. V októbri uviedol Class Concert, v novembri pokračuje Nočnou skúškou – príprava na muzikál (choreografia: Ondrej Šoth) a sezónu uzavrie v máji poeticky klasickou Bajadérou (choreografia: Vladimir Malakhov). Ako je z uvedeného zrejmé, Sukhanov prizýva do Košíc kvalitných choreografov zo zahraničia (Frenák, Simonov, Malakhov) a zároveň stavia na domácom dlhoročne overenom talente (Ondrej Šoth).Nočná skúška – príprava na muzikál má byť divácky atraktívny titul, ktorý odhalí divákom zákulisie divadla a prípravy premiéry muzikálu nielen prostredníctvom projekcie na horizonte javiska, kde máme možnosť vidieť reálne chodby a šatne divadla, ale aj situovaním scény do baletnej sály, priblížením atmosféry konkurzu, castingu, ale aj priblížením vzťahov medzi umelcami (ambície, lásky, hádky, intimity, žiarlivosti, radosti a sklamania) rovnako ako aj s ľahko humorným nadhľadom zákulisie systému fungovania (resp. nefungovania) tejto kolektívnej mašinérie (neskoré príchody techniky, ľahostajnosť personálu, prehnaná dôslednosť inšpicientky, pózerské prejavy režiséra, teatrálnosť a senzibilita homosexuálneho choreografa, maniere extrémne kritickej avantgardnej dramaturgičky…). Nočná skúška má ukázať, ako to v divadle vskutku všetko pri prípravách premiéry prebieha, so všetkou tou hektikou, umeleckým nasadením, ale aj nezmyslami a zmyslami. Zrod divadelnej inscenácie predvedie nielen súbor baletu Štátného divadla Košice a žiaci tanečného konzervatória z Exnárovej, ale aj činoherci Tatiana Poláková, Peter Cibula a Tomáš Diro predstavujúci dramaturgičku, režiséra a šéfa baletu vyberajúcich na konkurze obsadenie do tanečného gala.Táto kombinácia (kombinácia tém, súborov a žánrov) je pre súbor, podľa slov Adrii Sukhanova nová. Ako sám tvrdí: „Predstavenie má dve časti, v prvej diváci uvidia prípravy baletného muzikálu, konkurzy na tanečníkov, ktoré prinášajú veľa vtipných situácií zo zákulisia divadla. V druhej časti uvidí publikum najprv nevydarený tanečný galaprogram, ktorý sa rozpadne a napokon to celé skončí tanečnou muzikálovou šou.“

Hudobne je predstavenie postavené na mixe klasickej hudby (ktorá však zaznie skôr v jednotlivých číslach na castingu) a populárnej hudby, ktorá kvantitou prevažuje. Činoherné hranie je postavené viac menej na improvizácii vychádzajúcej zo základnej charakteristiky a typológie postáv, ktorú zadefinoval režisér. Celé toto zákulisné dianie sa nesie v intenciách humoru, ľahkej sebairónie a jemnej kritiky spôsobu tvorby a práce do vlastných radov.

Realizačný tím Ondrej Šoth (réžia a choreografia), Zuzana Mistríková (dramaturgia), Václav Janeček (scenár) a Andrii Sukhanov (scéna a kostýmy) pripravili pre diváka ľahko stráviteľný, takzvane relaxačný večer, pri ktorom sa nemusí nikto nad ničím zamýšľať a stačí sa nechať vtiahnuť do atmosféry divadelného zákulisia, ktoré je pre mnohých vo svojej zvyčajne utajovanej skrytosti svojim spôsobom magické.

Hneď pred predstavením pri spustenej opone, pred ktorou sú situované baletné žrde nám hláska oznámi, že počas predstavenia je dovolené telefonovať, fotografovať a konzumovať bublinkové nápoje s pukancami. Do tmy sa prediera s baterkou inšpicientka (reálna inšpicientka z Štátného divadla Košice Beáta Gogová) nadávajúca na nedochviľnosť osvetlovačov, zvukárov, na neporiadok, skrátka na všetko s výrazným východniarskym akcentom, ktorý miestnych zjavne poteší. Nie je to však o tom, že by „herci z východu“ mali dovolené na scéne hovoriť melodikou jazyka tohto regiónu, má to byť skôr irónia na spôsob reči technického personálu divadla a o tom, kde sa nachádzame a kto je tu doma (lebo pani Gogová zjavne je). Dramaturgička prichádzajúca so zahraničnými skúsenosťami avantgardného tancovania z Holandska zas pochádza z Bratislavy, o čom evidentne vypovedá jej extrémne vypointovaný bratislavský akcent (východniarsky pôvod ju však vždy prezradí v slovnom zvrate „prišla som tu“).Scéna je upravená na tanečnú sálu – zrkadlá, tyče, zadná projekcia a postranné stolíky z transparentného plexiskla, za ktorými sedí odborná komisia na hodnotenie tanečníkov účastnými na konkurze (v druhej časti situuje scénograf do centra zadného plánu maketu klavíra). Tí sa prezentujú spočiatku skupinovým tréningom (pomerne zdĺhavé pasáže v pomalom tempe, ktoré nás až snovo unášajú do inej roviny a zrejme aj majú trochu nudiť) predovšetkým kritickú dramaturgičku, ktorá má sklon k preferovaniu avantgardy (tá sa v ostatnom čase charakterizuje nekoordinovaným pohybom, popieraním akejkoľvek pohybovej estetiky, nezmyselným hádzaním sa o stenu a o zem a pertraktovaním nejakej údajne skrytej myšlienky a významu) – kritika tohto typu tancovania vyšla vcelku sympaticky a milo. Konkurz, ktorý nasleduje, je prezentáciou jednotlivých tanečníkov, dvojíc, skupín rôznych tanečných štýlov (klasika, scénický tanec, latina, break dance, disko…) – výkony sú zámerne nemožné, ironizujúce veľké talentové televízne šou typu Česko Slovensko má talent, X Faktor, Superstar a podobne. Choreograf sa dokonca vyberie do Košických ulíc a na projekcii robí anketu medzi ľuďmi – zisťuje kto má rád balet a učí okoloidúcich krátke tanečné sekvencie, akoby hľadal talent v uliciach (táto projekcia je tiež trochu neprimerane zbytočne zdĺhavá).

Postava inšpicientky je odevom, spôsobom chôdze a predimenzovaných úklonov nad stolom zapisujúc si poznámky priveľmi kŕčovito karikovaná, nevzbudzuje ani tak veľmi humor, ako trápnosť. Faktom je, že interpretka hrá vlastne samu seba a je neherečkou (priznám sa spočiatku som to netušila, lebo štýlom hrania vlastne zapadla, čo je skôr pocta pre ňu a trapas pre hercov). Figúrka dramaturgičky je najviac herecky rozohraná, niektoré polohy (herecké aj pohybové) ustojí vskutku vtipne, snáď by bolo príjemnejšie, keby však neopakovala asi tisíckrát vo svojich replikách slovné spojenie „prosím vás pekne“. Postava režiséra, ako šviháckeho seladona, ktorý je pomerne dezorientovaný a pohybuje sa dôležito po scéne nie je dôsledne vyprofilovaná, v skupinke sa absolútne stráca postava šéfa baletu, je nevýrazný a akosi opomenutý (jedine, že by mal predstavovať šéfa, ktorý má iba zanedbateľné slovo a o ničom nič nevie, lebo prišiel zo Zvolena, čo opakovane prízvukuje). Tanečník predstavujúci nateplalého senzibilného choreografa (Jozef Marčinský), ktorý sa takmer pod tlakom povinností (zostavení gala z nemožných protagonistov) nervovo zrúti je pohybovým prejavom autentický, vo verbálnom prejave veľmi cítime, že to nie je herec. To by sme mu však aj blahosklonne odpustili (záverečná scéna prvej časti nemusela byť tak dlhá a nemusela natiahnuť moment trápnosti), ťažšie však odpustíme amaterizmus činoherným predstaviteľom.

V prvej časti sme teda dostali k nahliadnutiu z prostredia zákulisia divadla problémy chodbové, finančné, emočné, avantgardné ako spektrum života (pre bežného vnímateľa) na netradičnom pracovisku. Zámerný pohybový amaterizmus sa skvelým profi tanečníkom podarilo vskutku slušne zahrať, žiaľ z činoherných vstupov vytŕčal skutočný amaterizmus hýbajúci sa medzi niekoľkými fragmentálnymi humornými sekvenciami a lacným opakovaním akože vtipných gagov.

Druhá časť začína predstavením, nasvietená je lóža, kde sedí tvorivý tím. Režiséra ešte na poslednú chvíľu zachytí telefonát z vlády. Tu sa aj hranie hercov končí a scéna patrí už len tanečnej zložke. Pozeráme sa na absurdne pripravené Gala začínajúce pasážou z Labutieho jazera (labute si nesú v ruke papier – zrejme s krokovým zápisom). Siegfrieda zatancuje s absolútnou pohybovou a hereckou tvárnosťou Vaso Sevastianov. Je odetý skôr ako dovodobý Spartakus v sadomaso outfite, okázalo žuje žuvačku, vedomý si svojich tanečných a vizuálnych kvalít prezentuje tu podobu narcistického sólistu sledujúceho sa v zrkadle a dbajúci na svoj dokonalý účes aj počas adagia. S okázalosťou tanečného afektu a sebastrednej arogancie ako egocentrický gay nechá pri klanačke tanečnicu v pozadí. Z hľadiska tancovania, aj výrazového prejavu s humornou nadsázkou je to jedna z tých najšťastnejších umeleckých chvíľ večera. Humor tu má ešte podporiť aj Labuť so zlomenou rukou (nuž neviem, už troška popisné) a laškovanie junákov v krojoch (to nás vráti kdesi až k Šothovmu Jánošíkovi).Celé predstavenie je postavené na zámerne nekompatibilnom mixe hudby a tanečných štýlov (medzi labute sa pletú ľudovkári, baletky aj junáci však tancujú na moderné rytmy, aj latino). Predstavenie preruší oznam o výpadku prúdu v dôsledku búrky v Tatrách a preto divadlo zaradí akože náhradný program. Od tohto momentu sa spustí na diváka lavína všetkých tanečných štýlov, od klasického baletu, ľudovky, cez orientálne prvky, tango, jazz, kabaretné čísla až po finálne muzikálové varieté (kostým je navrhnutý v intenciách tanečných štýlov). V niektorých sekvenciách, najmä pri poetických duetách sa opäť objaví projekcia v pozadí, ktorá koliduje s dianím na scéne, ale je prevedená v tanečnej sále v tréningovom odeve. Duetá, triá, ale aj štyria tanečníci v privátnejšom nasvietení to sú už konečne „šothoviny“ momenty, na ktoré sme u Ondreja zvyknutí. Všetko ostatné je postavené na ľahkom humore a predvádzaní toho, čoho všetkého je pohyb na akúkoľvek muziku možný. Čo charakterizuje toto predstavenie je aj možno časový neodhad jednotlivých pasáží (niekedy ide dlho film – pouličná anketa, inokedy nekonečná séria varietného tancovania, ktoré nemá konca kraja). Paradoxne sa však zaskvie profesionálne biela i čierna labuť, alebo vášnivosť tanga. Tanečníci vlastne plynule prechádzajú z choreografie do choreografie, z hudby do hudby, Šoth im nedá vydýchnuť, ale súbor vskutku tancuje s ľahkosťou, prirodzenosťou a v neutíchajúcom tempe.

Nuž čo povedať na záver ako samozvaná „šothologička“ dôsledne sledujúca celú genézu choreografovej tvorby?! Nočná skúška je predstavenie, ktoré má predpoklady byť pre diváka atraktívnym z troch dôvodov – dozvie sa čo-to z magického divadelného zákulisia (to je vždy predsa zaujímavé a fajn), troška sa tu ironicky pošpásuje na účet umelcov a ľudí okolo divadla (to ľudí „zvonka“ určite poteší) a napokon netreba (ale úplne nad ničím) rozmýšľať. Divák si zrejme musí niekedy aj odpočinúť, niekedy si musí odpočinúť od myšlienok aj režisér (hoci verím, že aj na tomto sa kvalitne spolu s tanečníkmi namakal). Nočná skúška – príprava na muzikál je svieži kus pre divadelnú kasu. Tak ju vnímam a tak ju akceptujem. Zo slovenskej skúsenosti tuším, že si nájde veľa zábavychtivých priaznivcov. Ja osobne by som sa predsa len radšej (aj keď bolestivo) zamyslela. Pravda však je, že na to mám Máraia, alebo Smrť v Benátkach.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Nočná skúška – príprava na muzikál
Réžia a choreografia: Ondrej Šoth
Scenár: Václav Janeček
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Scéna a kostýmy: Andrii Sukhanov
Balet Štátného divadla Košice
Žiaci tanečného Konzervatória Košice
Premiéra 28. novembra 2014 Historická budova – Štátné divadlo Košice

Režisér – Peter Cibula
Dramaturgička – Tatiana Poláková
Riaditeľ baletu – Tomáš Diro
Choreograf – Jozef Marčinský
Baletný majster – Oleksandr Khablo
Inšpicientka – Beáta Gogová
Ďalej účinkujú – Lilla Bábos, Bibiána Bačová, Beáta Gogová, Nataliya Bajin Litvinova, Katarína Frigová, Ami Fujikawa, Virág Gyöngy, Jana Kolesová Hriadeľová, Yuliya Chemitova, Boglárka Kovalski, Lena Képešová, Anastasia Kravtsova, Akira Omiya, Simona Paňáková, Eva Sklyarová, Františka Vargová, Gabriela Sukhanova, Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov, Inessa Yagolnik, Shoko Yamada, Lukáš Bič, Kostiantyn Brandler, Igor Bondarenko, Tomáš Harvan, Oleksandr Khablo, Jozef Marčinský, Peter Nagy, Igor Pashko, Peter Rolik, Vasyl Sevastyanov, Maksym Sklyar, Oleksandr Skopintsev, Andrii Sukhanov
a študenti tanečného Konzervatória v Košiciach

www.sdke.sk

Foto Joseph Marčinský