Je známy fakt, že od tejto sezóny Daniel Raiskin opustil post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie (ostáva však stálym hosťom) a táto pozícia dočasne nie je obsadená. O to väčšmi záleží, kto sa postaví za dirigentský pult jednotlivých koncertov. Tento raz to bola absolútna slovenská špička, svetovými koncertnými i opernými ansámblami preverený Juraj Valčuha, od roku 2022 hudobný riaditeľ Houston Symphony.
Jeho domovský orchester patrí k prominentným nielen na americkej pôde a Valčuhovo postavenie na jeho čele je logickým zrkadlom jeho mimoriadneho talentu, no predovšetkým dosiahnutých výsledkov. Slovenská filharmónia a naše koncertné publikum vďaka jeho vernosti domovine dostávajú šancu (privítame ho ešte raz koncom marca) pocítiť, čo prináša precízna a nekompromisná práca s hráčmi. Nedá mi pri tejto príležitosti nepripomenúť doslova von oknom vyhodenú šancu v Slovenskom národnom divadle, kde sa Juraj Valčuha v minulej sezóne zaskvel hudobnou prípravou Janáčkových Příhod lišky Bystroušky. Inscenáciu však vedenie súboru (alebo divadla, ktovie?) po prvom bloku vyradilo z repertoáru. Nuž, dve erbové inštitúcie a dva odlišné prístupy.
Na aktuálnom koncerte Slovenskej filharmónie v prvej polovici zazneli dve celoštátne premiéry. Obe z dámskych kompozičných pier. V prvom prípade domácej „jednotky“ Ľubice Čekovskej, v druhom, vlani zosnulej tatársko-ruskej, od roku 1992 v Nemecku slobodne žijúcej a podľa môjho názoru geniálnou kreativitou obdarenej skladateľky Sofie Gubaiduliny (1931–2025).
Desaťminútový opus Toy Procession Ľubice Čekovskej zaznel po prvýkrát minulý rok v americkom Houstone, kde sa ho ujal šéfdirigent tamojších symfonikov Juraj Valčuha. Už názov skladby asociuje jej obsahovú náplň, nejde však o dogmu ako vložiť do nôt „detskú hračku“, ale o mnohovravnú symboliku s voľnými možnosťami jej dešifrovania. Ak autorka v texte z bulletinu si kladie otázky „kde sa strácajú detské sny a či dospelosť znamená, že sa zabúdame hrať“, jej hudobné vyjadrenie akcentuje odpoveď očami zrelého človeka.
Detská bezstarostnosť sa objavuje v pozadí motívov, do popredia sa dostáva odozva na ňu, v podobe celkom reálneho, dnešku zodpovedajúceho, intenzívneho, rytmicky a farebne pestrého toku hudby. Pestrého do tej miery, aký mnohofarebný, raz optimisticky tanečný až ku galopu smerujúci a inokedy znepokojujúci, je dnešný svet. Juraj Valčuha odovzdal partitúre maximum v odkrývaní jej tém, narábaní s farbami, dynamikou, kontrastmi v tempách a zlomoch. Po desiatich minútach môže divákovi preblesnúť hlavou príslovie, že priveľa dobrého škodí. Lebo Ľubica Čekovská by sa dala počúvať prinajmenšom raz tak dlho. A vždy by priniesla nové nápady.
Keď som sa s dielom Sofie Gubaiduliny (priznám sa, nespomínam si, ktoré to bolo) stretol po prvýkrát, šokoval ma ten druh jej „modernosti“, ktorý by asi akceptoval každý, kto prvoplánovo odmieta všetko, čo vzniklo od polovice minulého storočia. Tvorivý život v Tatársku narodenej umelkyne siahal od tých čias do približne roku 2020, potom už skôr zbierala ocenenia najvyššieho rádu. Ešte v čase, keď sa spoznala so Šostakovičom, podporil ju v jej experimentoch s dvanásťtónovou technikou. Neskôr sa ukázalo, že jej hudba nemala v úmysle byť silou mocou avantgardnou, no na druhej strane – a v bytostnou súzvuku s jej blízkou mystickou spiritualitou – rozvíjala umeleckú kreatívnosť v smere, ktorý bol plne akceptovateľný bez ohľadu na vieru či ateizmus poslucháča.
Koncert pre husle a orchester č. 2 In tempus praesens, pochádzajúci z roku 2007 a venovaný svetoznámej huslistke Anne-Sophie Mutterovej, zaznel na Slovensku po prvýkrát. Vo svojom ideovom jadre dokonca, v inej forme ako Ľubica Čekovská, rieši plynutie času a jeho reflexiu. Jednak objektívnu, jednak v jej osobnostnom vnútre. Inštrumentácia diela, kde sólové husle hrajú nepretržite, doslova berie dych. Obzvlášť úchvatná je angažovanosť dychovej sekcie, zapájanie čelesty, čembala a sólistovi partnerskej sláčikovej skupiny na roveň ostatných. Ten príval hudobných myšlienok, architektúra „putovania z temnoty do svetla“, schopnosť farbiť, tieňovať, budovať kontrasty, až po akúsi myšlienkovú vzburu v partitúre, to je prosto unikát. Osobne by som silu zážitku z Gubaidulinovej Husľového koncertu prirovnal (napriek odlišným druhom) v opernej sfére k Medei od Ariberta Reimanna. Ten zomrel na deň presne rok pred Gubaidulinou.
Popri autorke diela treba predstaviť ďalších rozhodujúcich aktérov večera. Bol to kalifornský rodák, tridsiatnik Alexi Kenney, huslista už dnes svetového formátu. V nesmierne náročnom parte dokázal prejaviť fenomenálnu techniku, tvoriť rozsiahlejšie úseky v pianissime v akejkoľvek polohe, a na druhej strane viesť rovnocenný dialóg s orchestrálnym plénom. To je jedna stránka jeho prejavu. Tou rovnocennou je hlboká emocionalita, bez vonkajšieho afektu, ktorá vyžaruje z Kenneyových čarovne formovaných tónov. Nad nesmierne zložitou partitúrou vládol pevnou rukou, so zrozumiteľným gestom a dôrazom vyniesť každú myšlienku na povrch, dirigent Juraj Valčuha. Slovenská filharmónia hrala ako vymenená. Precízna, zladená, farebná a dokonca so spontánnym nadšením.
Po prestávke bola na programe Symfónia č. 3 c mol Organová, op. 78 od Camilla Saint-Saënsa. Opäť nadpriemerný výkon Slovenskej filharmónie (s hosťujúcim koncertným majstrom Jurajom Čižmarovičom v prvom a treťom čísle večera) pod Valčuhovou taktovkou a v spolupráci s maďarským organistom Lászlóom Fassangom. Pretromfnúť zážitky z prvej polovice koncertu bolo prakticky nemožné, takže ostaňme pri konštatovaní, že večer doznel vo festivalových parametroch do posledného taktu.
Saint-Saënsova Tretia symfónia je všeobecne vnímaná ako inšpirácia Franzom Lisztom. Sám skladateľ bol zdatným organistom, takže do nej zapracoval „kráľovský nástroj“, nie však ako sólový, ale na daných miestach obohacujúci masívnosť i zmyselnosť bohato zinštrumentovanej skladby. Rovnako dirigent ako sólista poňali integrálnu súčasť organa a vznikla ucelená, romanticky nadýchnutá, ale aj v dynamike bohato členená interpretácia.
Najúprimnejším gestom orchestra voči dirigentovi bolo, keď ho Valčuha počas záverečnej klaňačky vyzval k vstaniu a teleso mu ostávajúc sedieť a dupaním dalo znať, kto je kvázi „víťazom“ večera. Ale spravodlivo – ten večer bol kolektívnym dielom, aké by si divák i recenzent priali čo najčastejšie.
Slovenská filharmonie: Čekovská / Gubaidulina / Saint-Saëns
15. ledna 2026, 19:00 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie
Program
Ľubica Čekovská: Toy Procession (slovenská premiéra)
Sofia Gubaidulina: Koncert pro housle a orchestr č. 2 „In tempus praesens“
Camille Saint-Saëns: Symfonie č. 3 c moll „Varhanní“, op. 78
Účinkující
Alexi Kenney – housle
László Fassang – varhany
Slovenská filharmónia
Juraj Valčuha – dirigent
