V recenzii pre české odborné médium písať o histórii vzniku jedného z najpozoruhodnejších opusov Antonína Dvořáka, kantáta pre sóla, zbor a orchester Svatební košile, či s ňou súvisiacich okolnostiach, by bolo nosením dreva do lesa. Zatiaľ čo v skladateľovej rodnej krajine sa uvádza pravidelne, na Slovensku ju stretávame skôr výnimočne.
Na poslednú dvojicu abonentných koncertov Slovenskej filharmónie (recenzovaný je piatkový večer 30. januára 2026) sa vrátila kantáta Svatební košile od Antonína Dvořáka po siedmich rokoch. Predchádzajúce uvedenie sa uskutočnilo v januári 2019 v naštudovaní Rastislava Štúra (so sólistami Kateřinou Kněžíkovou, Ľudovítom Ludhom a Adamem Plachetkou), keď dielo okrem Bratislavy zaznelo aj v Ľubľane. V novom miléniu si spomínam už len na prezentáciu titulu v Opere Slovenského národného divadla v marci 2008 pod taktovkou Olivera Dohnányiho a v domácom obsadení s Adrianou Kohútkovou, Ľudovítom Ludhom a Petrom Mikulášom.
Keďže odkazy na partitúru kantáty Svatební košile, na prepojenie jej hudby s textom zbierky Kytice od Karla Jaromíra Erbena, sa aj na tomto portáli objavujú pri každej recenzii, dovolím si namiesto nich občerstviť ešte jednu spomienku. Na moje prvé živé stretnutie s dielom. Udialo sa na festivale Pražské jaro 1980, keď sa mi podarilo vkĺznuť okrem večerného koncertu aj na neverejnú generálku, pričom podanie Českej filharmónie a Pražského filharmonického zboru pod taktovkou Wolfganga Sawallischa, otvorene sa vyznávajúceho z lásky k českej hudbe, ma hlboko zasiahlo. Hoci uplynulo od toho dňa štyridsaťpäť rokov, výkony orchestra, zboru a najmä hlasy Gabriely Beňačkovej a Richarda Nováka mi v ušiach znejú dodnes.
Kantátu Svatební košile vnímam ako dielo, ktoré je zrkadlom a zároveň unikátom v rukopisoch 44ročného skladateľa. Premiéra v Plzni pod jeho taktovkou sa odohrala v roku 1885. Mimochodom, je to aj rok otvorenia pražského Rudolfina. Ťažiskové Dvořákove opery a oratóriá vznikli až neskôr. Jedinečnosť partitúry súvisí s hudobným spracovaním Erbenovho textu do podoby dramatickej kantáty s vyvíjajúcim sa dejom. Na jednej strane stoja dialógy postáv Dievčaťa (soprán) s Umrlcom (tenor) a na druhej, príbeh komentujúci Rozprávač (basbarytón) a miešaný zbor. Hudobná fantázia, schopnosť charakterizovať postavy a situácie, sa vďaka remeselnej zručnosti v tomto do jedného celku stmeleného, vyše 80minútového opusu, premietli majstrovsky.
Za výborné riešenie vedenia Slovenskej filharmónie (nehovoriac o dramaturgickom zámere revitalizovať dielo v pamäti jej návštevníkov) považujem pozvanie popredného českého dirigenta Petra Altrichtera. Nielen preto, že dielo má dlho v repertoári a cíti i to, čo je mimo notovej osnovy, ale tiež z dôvodu, že medzi ním a naším orchestrom i zborom vládne tá správna „chémia“. A to je východisko ku kvalitnému výsledku. Altrichter diriguje s vervou, jeho gestá a celkové fyzické nasadenie sú mohutné, no nejde vonkajškovú masku, ale o bytostný temperament a vitálnosť 74ročného umelca. Ak úlohou dirigenta v kantáte Svatební košile je vytvoriť balans a zároveň kontrast medzi pólmi lyrickej poetickosti, baladickosti a dramatickými vzopätiami, tak Petrovi Altrichterovi sa to podarilo s veľkým účinkom. Ak by som chcel použiť skratku, oživil partitúru v intenzívnom dramatickom oblúku.
Keďže part Rozprávača sa rozvíja paralelne so zborom, úlohou dirigenta (a samozrejme zbormajstra) je, aby mohutný spevácky aparát neprekrýval sólistu. Všetky tri sólové úlohy sú náročné značným tónovým rozsahom i skĺbením hudby s textom. V sopránovej postave Dievčaťa sa predstavila Simona Houda Šaturová, ktorej dnes už skôr mladodramatický soprán ponúkol hĺbavú poetickosť rovnako v oboch sólach, ako aj duetách s tenorom. Hlas znie okrúhlo, s obsažnou farbou, bez námahy prekonáva aj skoky do najvyššej polohy. Ak zopár najhlbšie položených tónoch znelo v trocha menšej rezonancii, celkový dojem to ani najmenej neovplyvnilo.
Veľkou úlohou poveril skladateľ interpreta Rozprávača. Je ukotvený do tessitury na pomedzí basu a barytónu (česká interpretačná tradícia nahráva vyšším basom, momentálny trend je skôr barytónový), no Jiří Brückler je barytonistom s natoľko pevnou technikou, že popri dominantnej strednej a impozantnej vysokej polohe, nezanikali ani nižšie položené tóny. Možno ešte by sa dalo zapracovať na výrazových nuansách, no je možné, že part nemá dlho v repertoári a bude sa v ňom vyvíjať.
Príjemne zapôsobil aj tenorista Richard Samek ako Umrlec. Z jeho prejavu cítiť taliansku vokálnu školu, frázuje plynulo a zaujímavý je tmavý timbre jeho strednej a hlbokej polohy. Do výšok však prešiel bez tlaku a zneli tiež príjemne. Ak jeho výrazové poňatie bolo zdržanlivejšie (part interpretuje už dlho), zrejme to bol zámer stotožniť sa s charakterom postavy.
Svojmu vysokému kreditu neostal dlžný ani Slovenský filharmonický zbor (po prechode Jana Rozehnala do Opery Slovenského národného divadla momentálne bez hlavného zbormajstra), ktorý pravdepodobne po prvýkrát pripravila Zuzana Kadlčíková. V sezónach 2021–2025 viedla zbor Opery Slovenského národného divadla a jej práca v ňom zanechala citeľnú stopu. V súčasnosti pôsobí na rovnakej pozícii, plus dirigentskej, v Štátnej opere Praha. Slovenský filharmonický zbor je teleso tak dôsledne vybudované, že ktokoľvek sa k práci s ním dostane, môže sa plne sústrediť na konkrétne dielo, dať mu adekvátne farby, dynamiku a výrazovú silu. A to sa Zuzane Kadlčíkovej podarilo bezo zvyšku.
Publikum Slovenskej filharmónie nebýva v reakciách na počuté výkony totožné s operným. Ovácie postojačky nie sú v Redute pravidlom, no po navštívenom piatkovom koncerte boli namieste.
Slovenská filharmónia: Antonín Dvořák – Svatební košile
30. ledna 2026, 19:00 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie, Bratislava
Program
Antonín Dvořák: Svatební košile, op. 69
Účinkující
Simona Houda Šaturová – soprán
Richard Samek – tenor
Jiří Brückler – baryton
Slovenský filharmonický zbor
Zuzana Kadlčíková – sbormistryně
Slovenská filharmónia
Petr Altrichter – dirigent
