Choreografie Čo keby? se teprve rodí. Tanečníci tvoří materiál a náznaky situací které ovšem vyvolávají už teď různé pocity a asociace. Jen krátce a autenticky: vnímám, že pohyb, jeho dynamika a tvarování, jsou nejdůležitějším prostředkem, sice v komunikaci s hudbou a světlem, ale významově samy nasycené. Choreografka zkoumá pomyslné odpojení od okolního světa a setrvání s vlastním rytmem. Pohyb dvakrát tak rychlý než hudební podkres. Tanec připomínající německý Ausdruckstanz. Tanec a pohybové sekvence, jimiž lze zpodobit rozhodování nebo pochybnosti. Tělo jako nástroj, tělo, kterému se mstíme, tělo, do něhož se zavíráme jako do schránky. Okamžik, kdy člověk začne vnímat sebe sama a přestane vnímat okolí. Proměnu pohybu od hladivého dotyku k odvržení. Mlčení tváří v tvář divákům, naopak křik z jejich dohledu, znejistění – slovem můžeme lhát, pohybem ale jen stěží. I když absurdní mohou být oba. Tanečníci prožívají svobodu pohybu i na vratkých nohou, tanec má formu, i když je svobodný, má techniku, i když je mimovolný. Pracuje hodně s izolacemi a fragmentárností. Odhaduji, že se vyvine v něco nesmírně dynamického, energického, pohlcujícího, kde v první linii bude stát pocit a až z pocitu se zpřítomní pojem a myšlenka a pochopení tématu. Na tvůrčí proces jsem se Michaely Šeligové také zeptala – ale odpověď jsem zatím nečetla. Takže o to víc jsem na ni zvědavá.
Otázky, na které odpovídal tanC, tedy především Michaela Šeligová a Lucia Bielik, by ale měly navazovat především na předchozí debatu s Petrou Fornayovou a Andrejem Štepitou:
Zajímá mne, jak se situace na Slovensku odrazila na činnosti tanC, o. z., jestli soubor čelil nějakému krácení příspěvků z FPÚ, jestli jste pocítili, že je většinová veřejnost podezřívavější k vašemu typu umění apod., a naopak jestli je patrná nějaká podpora ze stran, kde by to člověk nečekal. A pokud problémy jsou – jak je řešíte nebo co chystáte, aby se fungování souboru udrželo. Pracujete nějak více na nezávislosti na státu a podpoře? Máte donátory, mecenáše?
Myslíme si, že momentálna situácia na Slovensku sa dotkla každého, o to viac ľudí, ktorí na Slovensku dianie okolo seba reflektujú vo svojej tvorbe, a takými sme určite aj my v kolektíve tanC. Nám sa podarilo získať podporu z FPU, ale musím povedať, že prvý krát som pociťovala, či tie peniaze prijať a ako s nimi hospodáriť. Myslím si, že v minulosti fond fungoval veľmi transparentne a odborne, napriek tomu, že sa samozrejme aj nám v minulosti stalo, že niektoré projekty neprešli, skôr ma to posúvalo ďalej a smerovalo viac a podrobnejšie sa v jednotlivých témach a procesoch zamyslieť a nájsť možnosti realizácie. Dnes mám pocit, že tam rozhodujú v rade ľudia, ktorým zo dva rázy neprešli projekty a tak mali krivdu a pocit, že sa podpora poskytuje len tým istým, to však tak nikdy nebolo, podpora sa poskytla tomu, kto si adekvátne a odborne vedel obhájiť význam a prínos svojho projektu. Preto sme sa po schválení finančných prostriedkov rozhodli, podporu investovať do uvádzania našich projektov do priestorov, ktoré podporu nedostali alebo nedostali ani možnosť o ňu žiadať. Každopádne rozhodnutia prideliť čiastky 2000€ na tvorbu niektorým subjektom bol skôr prostredník do tváre ako podpora.
Situácia v tanci bola poddimenzovaná už dávno predtým, nie to teraz keď sa oháňajú, koľko projektov podporili, no žiaľ neuvedú výšku podpory, a vlastne aj keby – bežná verejnosť nemá predstavu, aké sú skutočné náklady na realizáciu predstavenia, hlavne je to neskutočne časovo náročné a to si myslím, že nemá nikto naozaj adekvátne zaplatené. Keďže náš kolektív je mladý a začínali sme naozaj tvoriť bez akejkoľvek podpory, je pre nás asi o trošku ľahšie sa nastaviť a hľadať možnosti inde.
Spoliehať sa teraz na ideu nejakého mecenáša alebo sponzora je veľmi naivné, ani formát Donio nie je úplnou zárukou a hlavne stálou finančnou injekciou. A popravde budem oveľa radšej ak sa cez verejné zbierky budú podporovať kultúrne a umelecké centrá, ktoré absolútne odstrihli od možnosti žiadať o podporu.
Čo je dnes ťažké, je asi žiadna vízia zlepšenia sa situácie, jediné, čo nám ostáva je len nádej. Ale taká dlhodobá nádej, pretože ak by sa aj hneď politická situácia zmenila, to čo sa podarilo spraviť teraz bude mať dlhodobé následky, ktoré si myslím, že si nie všetci uvedomujeme.
Našou cestou a hľadaním financovania do budúcnosti je asi zahraničie, rôzne open calls, grantové programy, oslovovania priestorov, festivalov centier, ktoré zastrešujú umeleckú produkciu. Aj keď musím povedať, že ma skutočne mrzí, že nemôžeme v takej miere pokračovať v produkcii nášho umenia v Slovenskom regionálnom merítku, pretože to je niečo, čo je veľmi ťažké ale dáva mi to neskutočný zmysel.
Ovlivňuje to vaši uměleckou činnost – ve smyslu výběr témat, to, o čem tvoříte a tančíte?
Naša umelecká tvorba prináša tematickú rôznorodosť. Reflektuje nastavenie a zameranie sa jednotlivých členov kolektívu. Od osobných tém, situácii, ktoré silno rezonovali a rezonujú a majú sociálny rozmer, cez reflexiu na politické a sociálne nastavenie spoločnosti. Ale tiež prichádzajú aj úplne abstraktné zamyslenia sa nad pohybom v paralele s hláskou… Pre mňa osobne je dôležité, aby akákoľvek téma vznikne alebo sa prinesie na rozbor pred ostatných, bola tvorená úprimne k svojej podstate a zhmotneniu.
Asi je to těžké odhadnout na čísla, ale jak velké je asi publikum vaší tvorby? Která generace na vás chodí? Vidíte v průběhu let nějaký vývoj? Třeba v Banské Bystrici, jestli mělo větší dopad etablování Divadla Štúdio tanca, festival Štyri dni tanca / Dni tanca pre vás.
Veľkosť nášho publika? ☺ kdeže nemáme vlastný priestor, nedokážem si odhadnúť a ani neviem, či máme nejaké stále publikum, sú tu jednotlivci, ktorí sú ochotní precestovať akúkoľvek vzdialenosť len aby prišli na predstavenia a to je asi to najkrajšie, čo môže byť, že je človek ochotný vykročiť z komfortu LEN pre umenie. Generačne si tiež nedovolím vyčleniť nejaké spektrum publika.
V priebehu rokov vidím a cítim, aký význam a silu má presah umenia mimo veľkých miest a priestorov na to priamo vytvorených. Tak mám pocit, že sa naozaj stretávam s úprimnou a bezprostrednou reakciou na to čo diváci videli, zažili.
Dopad etablovania Divadla Štúdio tanca a festivalu Štyri dni tanca bolo súčasťou nášho formovania, dostupnosti informácii, rozvoja a naozaj si dovolím tvrdiť, že vďaka tomu, čo Zuzana Hájková a potom aj ďalší prinášali a prinášajú do Bansko-bystrického regiónu, formuje nie len tanečnú, umeleckú komunitu, ale formuje divácku obec a robí osvetu umeniu celkovo.
Minule bylo také řečeno, že na Slovensku není tak rozvinutá infrastruktura financování kultury v regionech, že bylo vše příliš centralizované…
Ako sme už spomínali, jednou z našich priorít je presah umenia do regiónov. A áno financovanie kultúry v regionálnom rozmere je veľmi mizivé, práve pre to veľmi oceňujem ľudí, centrá a podobných vytrvalcov, čo neúnavne pracujú na tom aby sa umenie dostávalo aj do priestorov, kde predtým nemalo miesto a šancu na vytvorenie si publika.
Dostáváte nějaké subvence od regionálních subjektů a je ze strany samosprávy zájem podporovat tenhle typ umění? (Já si vzpomínám spíše na spor Zuzany Hájkové a Mariána Kotleby, kdy šlo o existenci samotnému Štúdiu. Ono, když to tak vezmu, mám dojem, že současný tanec je u vás politicky nepohodlný dlouhodobě, jen to nebylo něco, čemu bychom věnovali pozornost – možná jen můj pocit.)
Podpora a záujem o nekomerčný, alternatívny spôsob vyjadrovaní sa prostredníctvom umenia je rôznorodý, popravde mám pocit, že je to veľakrát o rozhľadenosti konkrétnej osoby, ktorá má kultúru a dianie v regióne na starosti. Ale tiež je to o vytrvalosti fungovania v regióne. A myslím, že to bola cesta aj Zuzany a vytvorenia Divadla Štúdio tanca za ktorým stojí ona a pár ľudí, čo mali silu a vieru, že to má zmysel.
Potom prišiel čas, kedy sa ľudia v nejakej ublíženosti, bezradnosti alebo snáď nevedomosti začali prikláňať k radikalizmu vo forme smeru Mariána Kotlebu. To boli naozaj kruté a veľakrát bolestivé časy. Mal moc a do sýtosti ju využíval kde sa dalo. Dokázal v strede predstavenia ochotníkov/ochotníčok predstavenie ukončiť, pretože ho považoval za proti národné, škrtol podporu, pretože dielo nieslo názov Listy čiernemu synovi, jeho argument bol, že pokiaľ sa bude tvoriť pod názvom Listy bielemu synovi nemá problém… Absurdné obdobie, dokonca sme sa dozvedeli, že po obciach rozposiela informácie o Divadle Štúdio tanca ako o kontroverznom priestore, kde tancujú ľudia nahí a javisku a kde tanečníčka spáchala samovraždu – všetko vymyslené veci, ktoré ale bežný konzument nebude overovať. Bol to neskutočný tlak a musím povedať, že si neviem predstaviť, že by v tom období stál vo vedení divadla niekto iný. Zuzana si divadlo s hrdosťou obhájila a Kotleba ho nedokázal zakázať ani nijako pripraviť o financovanie a zastrešenie štátnej inštitúcie. Za čo jej patrí neskutočný obdiv a vďaka.
Jak dlouho funguje váš soubor, tanC, o. z., jak jste se dali dohromady?
(Lucia:) TanC je veľmi mladučký kolektív, ktorý v roku 2025 oslávil 5 rokov. Založili sme ho ja (Lucia Bielik), Michaela Šeligová a môj manžel Jakub Bielik. Vyplynulo to veľmi jednoducho a postupne z menších projektov a podujatí, ktoré sme spoločne s Michaelou pred rokom 2020 vytvorili a na ktoré sme boli oslovené alebo sme sa na nich nejako podieľali. Prišiel to ako ďalší krok v potrebe a chuti tvoriť. Neskôr sa k nám pridal Radoslav Piovarči manželkou Luciou Piovarči a ako posledná tanečníčka, naša bývala žiačka Jessica Schmidtová.
Ja, Rado a Michaela sa poznáme ešte z čias štúdia na Konzervatóriu – všetci traja sa podieľame na tvorbe, interpretácii a tiež na produkcii našich nápadov, Jakub je neskutočná administratívna pomoc a v posledných rokoch sa začal venovať elektronickej hudbe, takže je veľakrát z našej strany pod tlakom a prídeme s urgentnou žiadosťou o hudobné podklady k tvorbe. Lucia Piovarči je produkčná, ľudská a miestami až manažérska pomoc, Jessica je momentálne študentkou na SEADe, takže je s nami teraz menej, no napriek tomu je aktívna vo vyhľadávaní možností a produkčnej pomoci.
Předpokládám, že fungujete na projektové bázi a že také každý z členů má ještě mnoho dalších povolání. Pohybujete se všichni v tanečním sektoru, nebo jste nuceni pracovat i „v civilu“?
(Lucia:) Všetci máme aj iné zamestnania. Ja, Rado a Michaela učíme na konzervatóriu tanec, takže to nie je až tak vzdialená profesia a zároveň máme priamy stret so smerovaním a myslením mladých umelcov a umelkýň, Lucia robí kultúrnu referentku, takže to tiež nie je úplne mimo sektor a Jakub robí s financiami.
Podle anotací soudím, že TanCi tvoříte spíš kolektivně. Jste nehierarchivká skupina? Vybíráte někoho, kdo má při přípravě nového kusu hlavní slovo jako pomyslný režisér?
Vnímate to správne, sme kolektív, a tak sa snažíme aj tvoriť a musím povedať, že je krásne ako sa navzájom posúvame a formujeme, či už vedome alebo nie. Ale ak niekto príde s ideou na tvorbu nového diela, necháme ho predostrieť predstavu, víziu akou by chcel tému zhmotniť a až potom s rešpektom k jeho/jej vízii pristupujeme ku kolektívnemu hľadaniu.
Kolik času by pro vás bylo ideální na tvorbu nového díla, kdybyste nebyli omezeni termíny a závazky kvůli získání podpory?
Od prvotného oslovenia témy až po premiéru/verejného uvedenia? Naozaj už dlhšie túžim po tom dopriať si ponorenie, analýzu, vyhľadávanie, a to všetko, čo niekedy prejde veľmi rýchlo, tak na dlhšie chcela by som tvoriť aspoň celý rok, dva. Aj keď viem, že pri mojom spochybňovaní a nerozhodností by to možno bolo na škodu ako prinieslo osoh.
Zastavila bych se ještě u work in progressu „Čo keby?“ na téma rozhodování, tedy s otázkou přímo pro Michaelu. Proč právě tohle téma a v jaké rovině o něm uvažujete: v té osobní (jako když přemýšlím, jak by můj život vypadal, kdybych šla na botaniku, a ne žurnalistiku), nebo společenské: odpovědnost občana u voleb, vliv mých rozhodnutí na lidi kolem mě, společnost, zemi… (?) Která rovina vás víc zajímá jako tvůrkyni? Jaký je váš tvůrčí postup, metoda?
Michaela: Projekt Čo keby? vychádza priamo z mojich osobných rozhodnutí a vnútorných konfliktov, ktorými som v posledných obdobiach prechádzala. Nešlo mi o ich doslovné zobrazenie, ale o prenesenie týchto skúseností do pohybových situácií. Východiskom je moje vlastné telo ako miesto, kde sa rozhodovanie odohráva – ako stav neistoty, rozštiepenia a neustáleho prehodnocovania smeru.
Dvoch ďalších tanečníkov vnímam ako moje alter egá. Zosobňujú paralelné hlasy, možnosti a verzie mňa samej, ktoré sa pri rozhodovaní objavujú súčasne. Vzťahy medzi nimi nevytvárajú lineárny príbeh, ale mapujú vnútorný dialóg: súhlas, odpor, podporu aj sabotáž. To, čo sa na javisku deje medzi troma telami, je pre mňa obrazom jedného vnútorného procesu.
Rozhodovanie tu nechápem ako racionálny akt, ale ako telesný a psychický stav, ktorý sa často odohráva ešte pred tým, než je možné ho pomenovať slovami. Preto v inscenácii pracujem s momentmi váhania, prerušovaných impulzov a opakovaných začiatkov. Pohyb sa stáva nositeľom významu skôr než ilustráciou konkrétnej situácie.
Tvorivý proces vychádza z riadených improvizácií, ktoré boli postavené na presných úlohách – napríklad na konflikte medzi túžbou konať a potrebou zastaviť sa, alebo na súčasnej prítomnosti viacerých smerov v jednom tele. Z týchto improvizácií vznikol materiál, ktorý som následne komponovala a tvarovala do výslednej štruktúry.
Významovú rovinu má aj mlčanie do mikrofónu. Pre mňa predstavuje moment, keď vnútorný proces ešte nie je možné verbalizovať – tlak povedať rozhodnutie nahlas, hoci vnútri stále prebieha rozpor. Mlčanie tu funguje ako priznanie neistoty a zraniteľnosti.
Tvorba Čo keby? sa pohybuje na hrane medzi autobiografiou a abstrakciou. osobná skúsenosť je jej zdrojom, no cieľom nie je rozprávať do detailov môj osobný príbeh, ale vytvoriť priestor, v ktorom si divák môže konfrontovať vlastné „Čo keby?“
Vystudovala jste v Banské Bystrici konzervatoř a vyučujete na ní. Já jsem byla poprvé v BB v roce 2011. Tehdy když se pořádaly Dni tanca, probíhaly veřejné tréninky i na škole, pamatuji, že jsem se tam procpala na několik tréninků klasického tance (tehdy jsem si ještě myslela, že i jako dospělá se můžu alespoň trochu profesionalizovat, haha). Myslím, že už z toho, že konzervatoř měla zájem o spolupráci s festivalem, bylo jasné, že je otevřená současnému a modernímu tanci. Jak to vlastně fungovalo a funguje? Jaké směry a techniky taneční moderny a současného tance se tam učí? Je konzervatoř specifická?
Michaela: Konzervatórium J. L. Bellu vždy úzko spolupracovalo a spolupracuje s Divadlom Štúdio tanca, čo bola úplná samozrejmosť, kdeže zakladateľkou Divadla Štúdio tanca je rovnaká osoba ako zakladateľka tanečného odboru, ktorá tam dlhé roku figurovala ako vedúca tanečného odboru a pedagogička moderných techník a súčasných princípov pohybu – Zuzana Hájková. Myslím si, že dodnes, aj vďaka osobnostiam, ktoré túto školu vyštudovali a tiež ľuďom, ktorí sa ešte aj dnes dostávajú na prestížne miesta vo svete, má renomé školy zameranej hlavne na moderné, súčasné, performatívne fyzické a otvorené prístupy k pohybu a výučbe.
Samozrejme sa na škole vyučujú aj techniky klasického tanca, ľudového tanca v jeho slovenskej rozmanitosti, jazzová tanečná technika, technika José Limóna, ale veľkou a neoddeliteľnou súčasťou je inovatívny prístup k poznatkom a ich aplikácia do vyučovacieho procesu. Keďže pedagogicky zbor je zložený aj s ešte stále aktívnych umelcov a umelkýň, prístup je rozvíjaný v súlade so smerovaním pohybového umenia.
Pro čtenáře a diváky ještě pozvánka na třetí část rezidenčních výstupů: v neděli 8. února se v Ponci představí Tomáš Danielis, významný slovenský choreograf a a autor, který rovněž na rezidenci pracuje na novém díle – Inner Garden.
