Ak pri prezentácii vedúceho národného hudobného telesa, a takým Slovenská filharmónia je, chýba v zahraničí ukážka z domácej tvorby (akoby sme sa nemali čím pochváliť) a navyše dramaturgia je zostavená ako „skladačka“ bez ťažiskového titulu, natíska sa minimálne jedna otázka. Išlo o objednávku, alebo ponuku? Ani v jednom prípade sa nenašlo vhodné riešenie. Ba menej zorientovaný divák v hostiteľskej krajine môže legitímne zapochybovať, skadiaľ vlastne orchester pricestoval.
Zájazdový program, ktorý má viacero variantov, nespomínam samoúčelne, ale v nadväznosti na bratislavský koncert 27. februára 2026. Deň pred ním zaznel namiesto Musorgského Piesní a tancov smrti (sólista Marko Mimica v ten večer stvárňoval Wurma v predstavení Luisy Miller vo Viedenskej štátnej opere) Koncert pre husle a orchester d mol od Arama Chačaturiana. Z toho pre mňa jednoznačne vyplynula voľba druhého z nich. Aj keď celkovo dramaturgia nebola ani zďaleka ideálna a už vonkoncom nie reprezentatívna.
Koncert, podobne ako celý zájazdový program, hudobne pripravil do minulej sezóny šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. Hoci na nové pôsobisko v Janáčkovej filharmónii Ostrava nastúpi až od budúcej sezóny, v aktuálnej ostal v Bratislave len stálym hosťom. Že v „chémii“ medzi ním a telesom nastal dáky pohyb doložil fakt, že ani počas záverečnej klaňačky ho hráči neodmenili aspoň pre nich symbolickým potleskom.
Zo štyroch čísel (tri ruského a jedno českého pôvodu) to najdlhšie trvalo dvadsaťdva minút. Otváracím dielom bola fantázia pre orchester Noc na Lysej hore od Modesta Petroviča Musorgského. Krátko žijúci, no mimoriadne talentovaný a remeselne podkutý skladateľ, trpiaci ťažkým alkoholizmom, dielo z mladých čias nedokončil. Podobne ako mnoho ďalších. Už v ňom ho zaujala tematika pekelných duchov, sabatu čarodejníc a iných démonov. Po Musorgského smrti sa ho chopil a inštrumentačne upravil Nikolaj Rimskij-Korsakov, ktorý na pomerne krátkej časovej ploche vystihol pôvodný zámer. Zaujať kontrastmi, využiť dynamické spektrum v celom rozsahu, udať svižný rytmus a predovšetkým vykresliť hudobný obraz, podnietený ľudovou fantáziou. Je to romantická partitúra, ktorá sa vie ľahko „zapáčiť“. Daniel Raiskin si bol toho vedomý a dodal jej energiu, švih i kus vonkajškového efektu.
Po nej dramaturgia ostala pri Modestovi Petrovičovi Musorgskom, no ukázala jeho odlišnú tvár. Štvordielny cyklus Piesne a tance smrti vznikal v rokoch 1875 (Uspávanka, Serenáda a Trepak) až 1877, keď sa zrodila posledná pieseň Generál. Na slová svojho rovesníka a údajne vzdialeného príbuzného, básnika Arsenija Goleniščeva-Kutuzova, vznikol cyklus pôvodne pre hlas a klavír. Bolo to v čase, keď Musorgského prenasledovali vidiny smrti. Tie sa v rôznych formách premietajú do cyklu. Po smrti skladateľa ho podľa jeho vôle zinštrumentovalo viacero známych mien, no referenčnou je verzia Dmitrija Šostakoviča. Nie je bez zaujímavosti, že cyklus venoval sopranistke Galine Višnevskej. Interpretovali ho zväčša basisti, no sporadicky aj ženské hlasy.
V Slovenskej filharmónii sme v sólovom parte spoznali chorvátskeho basbarytonistu s významnou medzinárodnou kariérou Marka Mimicu. Mnohostranne zameraného umelca som počul spievať Piesne a tance smrti na vlaňajšom Rossini Opera Festivale v Pesare vo verzii s klavírom (okrem toho v exkluzívnom obsadení vytvoril rolu Polidora v Rossiniho raritne hranej Zelmire) a už vtedy mimoriadne upútal. So Slovenskou filharmóniou, pod Raiskinovou taktovkou, bol jednoznačnou ozdobou a vrcholom večera.
Pochopiteľne, spieval bez nôt a popri krásne sfarbenom basbarytóne, v ktorom dominuje skôr basový timbre v kombinácii s kovovými, koncentrovanými výškami, upútalo jeho výrazové prežitie jednotlivých piesní. Uspávanka niesla silný emotívny náboj, vyjadrený v dynamike (krásne pianissimá) a kolorovaní tónov v súlade s textom. V Serenáde, vyznaní rytiera umierajúcemu dievčaťu, zazneli pevné, rezonančné výšky. Smrť v inej podobe sa zrkadlila v tanečnom Trepaku počas snehovej víchrice, kde Marko Mimica ešte väčšmi roztvoril svoje výrazové spektrum. A napokon v záverečnom Generálovi kulminovala sólistova výpoveď optimálnym súladom medzi slovom a majestátnym, technicky príkladne ovládaným basbarytónom.
Druhá časť pozostávala z dvoch čísel. Prvým boli Symfonické variácie, op. 78 od Antonína Dvořáka. Ťažko by som ich v kontexte skladateľovej tvorby označil za vyslovene reprezentatívne dielo. Hoci pohľad na počet a obsadenie nahrávok svedčí o záujme veľkých dirigentov, nielen českých (počnúc Šejnom a Kubelíkom či Ančerlom po Hrůšu), ale rovnako svetových (od Toscaniniho po Ivána Fischera), o toto spočiatku desať rokom ladom ležiace dielo. Hlavná téma pochádza z Dvořákovho mužského zboru Huslař, ktorú variuje vo farbách a nuansách, uzatvárajúc dielo českou polkou. Z celého dôvtipne skomponovaného 22-minútového diela sa zračí národný charakter hudby. Hoci Daniel Raiskin ho vnímal pomerne presne, naštudovanie vyznelo takpovediac nadnárodne. Nie so všetkými nuansami sa orchester pohral s rovnakým nadšením, isté nepresnosti sa objavili v plechoch, takže výsledok bol skôr uspokojivý ako strhujúci.
Polovecké tance z 2. dejstva opery Knieža Igor od Alexandra Porfirieviča Borodina sú síce efektným číslom, no dosť ojedinele umiestneným ako bodka za symfonickým (operným pokojne) koncertom. V nich sa k orchestru pridal Slovenský filharmonický zbor, pripravený Petrou Torkošovou. Daniel Raiskin im doprial patričný pátos, dynamickú krivku si účinkujúci vychutnali viac vo forte a fortissime. Zaznel pritom aj orientálny kolorit. Nestáva sa, že by som práve našim zboristom neadresoval superlatívy, no nateraz to nejde. Ako masa znel mohutne a farebne, no zvuk sa príliš zlieval a artikulácia sa dostala do ústrania. Inými slovami, bolo to až na hranici vokalízy.
Nedovolím si zostavovať rebríček kvality výkonov Slovenskej filharmónie, keďže nesedím v hľadisku pravidelne. Koncert, pripravený na zájazd do Španielska ma sklamal svojou dramaturgiou a interpretačne ho tiež nevidím nad priemerom. Neostáva iné než dúfať v priazeň španielskeho vkusu (turné povedie Barcelonou, Madridom, Valenciou a ďalšími mestami) aj napriek tomu, že nevypovie ani tón o domácej tvorbe. A to vnímam ako dosť premárnenú príležitosť.
Musorgskij / Chačaturian / Dvořák / Borodin
26. února 2026, 19:00 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie
Účinkující
Marko Mimica – basbaryton
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Daniel Raiskin – dirigent
Petra Torkošová – sbormistr
Program
Modest Petrovič Musorgskij: Noc na Lysej hore
Modest Petrovič Musorgskij: Piesne a tance smrti
Antonín Dvořák: Symfonické variácie, op. 78
Alexander Porfirievič Borodin: Polovecké tance z opery Knieža Igor
