Zdanie, že zostaviť príležitostný koncert, vianočný či veľkonočný, je pre dramaturgiu jednoduchšie, môže zavádzať. Do abonentného cyklu sa dajú vložiť témy takpovediac bez hraníc, no podujatia koncipované k sviatkom, majú isté navigácie. Námetov veľkonočných pritom vôbec nie je málo. Skladby sakrálneho alebo transcendentného obsahu sa rodili od počiatku hudobnej literatúry. Čo však dať na stôl, aby príležitostné menu bolo vždy iné a zakaždým súvisiace s danou udalosťou, je už umením dramaturgie. Veľkonočné koncerty Slovenskej filharmónie v uplynulých sezónach programovo napĺňali Stabat Mater od Antonína Dvořáka či Gioachina Rossiniho a tohto roku prišiel na rad rovnomenný opus komornejšieho rozmeru, z pera poľského skladateľa Karola Szymanowského. Stál v obklopení nielen svojho mladšieho krajana Henryka Mikołaja Góreckého, ale aj dvoch najväčších Richardov hudobnej histórie, Wagnera a Straussa.
Maroš Potokár Kouzlo Velkého pátku vystihl
Parsifal, posledné javiskové dielo Richarda Wagnera, označené ako „slávnostná hra zasvätenia“, má v treťom dejstve jedno z kľúčových miest. Je to Tajomstvo Veľkého piatku (alebo „čaro“?, v rámci opery ponímajúce aj hlasy basového Gurnemanza a tenorového Parsifala), ktoré skladateľ upravil do symfonickej formy, objavujúcej sa pri vhodných príležitostiach aj v koncertných sálach. Mimochodom, kompletného Parsifala v období Veľkej noci majú možnosť vidieť diváci v okolitých metropolách, či už vo Viedni, v Prahe v celkom novej inscenačnej podobe, v Budapešti alebo Drážďanoch.
Späť k Tajomstvu Veľkého piatku a jeho interpretácii v Slovenskej filharmónii na koncerte (výnimočne v stredu) 1.apríla 2026. K naštudovaniu prizvalo vedenie inštitúcie Košičana Maroša Potokára, predstaviteľa mladšej strednej dirigentskej generácie, ktorý hoci už našich filharmonikov dirigoval, po prvýkrát dostal šancu vystúpiť v rámci abonentných koncertov. Jednoznačne išlo o správnu voľbu, pretože na Slovensku nadbytkom dirigentských talentov ozaj neoplývame. Vystihnúť atmosféru daného čísla, keď sa blúdiaci podivín Parsifal po rokoch vracia na územie grálu a prechádza obradom očistca, nie je jednoduché ani v spievanej, ani inštrumentálnej podobe. Maroš Potokár vypracoval zvuk Slovenskej filharmónie v zreteľných a čistých vrstvách, citlivo formoval dynamiku a precítil hlavné motívy. Drobné zakolísanie pred záverom nepokazilo dojem z celkového poňatia.
Hlasy sólistů spolu krásně ladily
Karola Szymanowského na Slovensku asi najviac poznáme prostredníctvom znamenito naštudovanej opery Kráľ Roger v Opere Národného divadla Košice, ale aj z občas uvádzanej koncertnej literatúry. Jeho Stabat Mater pre sóla, zbor a orchester, op.53 pochádza z rokov 1925-1926 a majstrovsky ovládaným inštrumentačným jazykom syntetizuje trendy európskej moderny s poľskou tradíciou a zľahka i folklórnou inšpiráciou. Je to silno emotívna, skôr intímne nadýchnutá 25-minútová skladba, ktorá text Stabat Mater zámerne ponúka v poľskom preklade latinského originálu. Navyše, jej vznik poznačila aj rodinná tragédia, týkajúca sa smrti autorovej netere.
Šesť krátkych oddelených častí zrkadlí nielen náboženský obsah slov, ale sú komponované so zmyslom pre kontrasty a vinú sa v prevládajúcej cituplnej lyrike. Takými sú najmä výstupy sopránu a altu. Do vyšších a vypätejších dynamických hladín sa dostávajú úseky s barytónovými sólami v druhej a piatej časti, pričom zbor je aktívny počas celého diela. Sylwia Olszyńska vložila do sopránového partu sýty lyrický soprán, verne v nuansách odrážajúci poetiku textu. S ňou krásne ladil mezzosoprán Jany Kurucovej, plastický vo výraze a vyrovnane znejúci až po tmavé hĺbky. Pre barytónové sóla by sa azda hodil dramatickejší materiál (musí spievať zároveň s plným nasadením zboru) ako vlastní Pavol Kubáň, no napriek tomu ukázal farebnosť a kultivovanosť hlasu.
V plnej kráse znel Slovenský filharmonický zbor, tento raz v rukách Adama Sedlického, ktorý nežne koloroval lyrické plochy a v objemnom zvuku sa presadil najmä v druhej a piatej časti. Dirigent Maroš Potokár celý komplex držal v pevných rukách a v jasnej koncepcii. Jeho gestá sú elegantné a hlavne čitateľné, takže k žiadnym kolíziám nedochádzalo.
Góreckého skladba v rukou Maroše Potokára silně rezonovala
Zbor mal svoje výsadné miesto v diele Totus tuus pre miešaný zbor a capella, op. 60 od Henryka Mikołaja Góreckého, jednej z najvýraznejších osobností poľskej hudby 20. storočia, resp. z prelomu tisícročí. Ako katolícky intelektuál principiálne vzdoroval komunistickej totalite, rezignoval z funkcie rektora Hudobnej akadémie v Katoviciach a ako hold návšteve pápeža Jána Pavla II v Poľsku skomponoval tento 11-minútový čisto zborový opus. Tematikou Panny Márie ako ochrankyne národa je nasiaknutá celá skladba, ktorej priamočiara čitateľnosť ju približuje nielen veriacej časti populácie. Maroš Potokár (zrejme tiež s prípravou zboru Adamom Sedlickým) ju vystaval dojemne a spektrum farieb, dynamiky a výrazu Slovenského filharmonického zboru silno zarezonovali.
Maroš Potokár zvládl partituru s koncepčním nadhledem
Zatiaľ čo zbor opúšťal pódium, vrátil sa naň orchester, aby predniesol záverečné číslo Veľkonočného koncertu. Ním bola symfonická báseň Richarda Straussa Smrť a premenenie (traduje sa nepresnejší preklad „vykúpenie“), op.24. To bola ďalšia veľká výzva pre dirigenta a orchester. Napriek tomu, že vznikla v autorových dvadsiatich piatich rokoch, ide o partitúru, ktorej bohatstvo tém a „programovosť“ si vyžadujú dôslednú prípravu. Richard Strauss, ovplyvnený Wagnerom (navyše bol korepetítorom jeho Tristana a Izoldy v Bayreuthe), si hľadal a nachádzal vlastnú cestu. Mimoriadny inštrumentačný talent mu umožnil v jednotlivých vetách, počnúc Larga (liečba muža blízko smrti), cez Allegro molto agitato (boj medzi životom a smrťou), Meno mosso (spomienka na život) až po Moderato (dosiahnuté vykúpenie), rečou hudby vymodelovať nápaditý a zároveň zrozumiteľný filozofický oblúk.
V Smrti a premenení sa skrýva na vek skladateľa mimoriadne invenčná inštrumentácia, kombinácia farieb, tém, motívov či dynamiky. Práca na vypointovaní každého detailu si vyžaduje časový priestor (zrejme stredajší termín prvého večera ide na úkor skúšobného procesu), napriek tomu Maroš Potokár so Slovenskou filharmóniou (spomenúť treba zástoj koncertného majstra Jarolíma Emmanuela Ružičku, ale aj ostatných dirigentom v záverečnej klaňačke vyzdvihnutých hráčov) zvládol partitúru s profesionálnou zdatnosťou a koncepčným nadhľadom. Dokázal, že jeho abonentný debut bol na mieste.
Veľkonočný koncert
1. dubna 2026, 19:00 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie, Bratislava
Program
Richard Wagner: Kouzlo Velkého pátku z opery Parsifal
Karol Szymanowski: Stabat Mater pro sóla, sbor a orchestr, op.53
Henryk Nikołaj Górecki: Totus tuus pro smíšený sbor a capella, op.60
Richard Strauss: Smrt a vykoupení, op.24
Účinkující
Sylwia Olczyńska – soprán
Jana Kurucová – mezzosoprán
Pavol Kubáň – baryton
Slovenský filharmonický sbor
Adam Sedlický – sbormistr
Slovenská filharmonie
Maroš Potokár – dirigent
