Marcová baletná premiéra v milánskom Teatro alla Scala predstavuje z môjho pohľadu zlomový bod v dramaturgii presláveného operného domu s baletným súborom. Teatro alla Scala jepovestné svojimi tradičnými normami, no tentoraz sa prezentovalo s odlišným žánrom. Každé z troch uvedených diel – Chroma, Dov’è la Luna a Minus 16 – predstavuje inú filozofickú a technickú výzvu pre interpretov a zároveň iné nazeranie na moderný balet 21. storočia pre divákov. Jednoaktové abstraktné balety, ktoré sa v La Scale doteraz neuvádzali, predstavili milánskemu publiku uznávaných a oceňovaných choreografov súčasnosti. Diela Chroma od Wayna McGregora, Dov’è la Luna od Jeana-Christopha Maillota a Minus 16 od Ohada Naharina pre milánsku La Scalu ponúkli repertoárovú obmenu a zásadnú redefiníciu inštitucionálnej identity tradičného baletného domu.
Všetky tri spomínané diela boli už v minulosti naštudované a uvedené v iných divadlách a nie sú úplne najnovšie. Pre odborníka, ako aj pre laického diváka je preto veľkou výhodou, že v dobe novodobých technických vymožeností sa vie na plánované premiérové predstavenie do La Scaly vopred pripraviť. Pozretím videozáznamov z realizácií na iných, prípadne aj viacerých scénach, si návštevník dokáže vytvoriť prehľad o dielach aj technických interpretáciách. Nastaví si svoj osobný základ pre porozumenie ponúkaných diel. Ja som túto možnosť takisto využila a v priestoroch milánskej La Scaly som sledovala už iba majstrovské tanečné výkony súčasných interpretov tohto skvelého telesa, a to 28. marca 2026.
Minimalizmus i maximalizmus Wayna McGregora
McGregorova invenčná a energická choreografia Chroma, pôvodne vytvorená pre Kráľovský balet v Londýne (2006), mu už pred dvadsiatimi rokmi vyniesla slávu, úspech a vymenovanie za rezidenčného choreografa Kráľovského baletu. Uvedenie diela Chroma v roku 2026 na scéne La Scaly prezentuje minimalistický modernizmus prostredníctvom scénografie, kde dominuje biely priestor (navrhnutý architektom Johnom Pawsonom) v tvare veľkého obrazového rámu, ktorý dáva vyniknúť dokonalým tanečným kreáciám na hudobnú predlohu Jobyho Talbota a Jacka Whitea. Najvýznamnejším základom choreografie sú extrémne polohy tanečníkov, ktoré testujú anatomické limity interpretov. Pohyb je mimoriadne technicky náročný, plynulý a plný nečakaných extenzií. Vo výraze interpretov sú tanečné motívy podčiarknuté až maximalisticky. Tanečníci musia zvládať extrémne polohy, rýchle obraty a využívať vysokú mieru interpretačnej kontroly. Plastický a dokonalý pohyb sa šíri telom ako elektrický impulz a strieda sa s lyrickými pasážami.
Choreografia sa skladá zo siedmich hudobných a tanečných častí, v ktorých sa striedajú zoskupenia desiatich tanečníkov. Hudobný sprievod Jobyho Talbota tvorí kombinácia jeho pôvodných orchestrálnych diel a aranžmánov skladieb rockovej skupiny The White Stripes. Dielo je štruktúrované ako sekvencia sól, duetov a trií, ktoré sú prepojené skladbami. Celé dielo je zostavené ako séria rôznych zoskupení, od intímnych duetov až po dynamické ansámblové časti, v ktorých sa na javisku stretáva všetkých desať interpretov naraz. Štruktúra tanečných skupín v milánskej premiére bola nasledovná: Aluminum ako úvodná energická časť, v ktorej sa predstavuje celý súbor v rýchlych a technicky náročných formáciách. Nasledovala časť Cloudpark, postavená na menších skupinách a premenlivých zostavách a The Hardest Button to Button, kde je prezentované dynamické pas de deux. ĎalejBlue Orchid, ďalšia dynamická sekvencia s rôznymi sólovými a skupinovými vstupmi. Pokračovalo to A Yellow Disc Rising from the Sea, čo bolo pomalé a lyrické pas de deux, ktoré tvorilo emocionálny stred diela. Časť Transit of Venus zahŕňala rôzne kombinácie, často s dôrazom na trio. Záverečná, siedma časť Hovercraft predstavovala finále, v ktorom opäť vystúpil celý ansámbel (10 tanečníkov) v intenzívnom a fyzicky vyčerpávajúcom závere.
Dielo Chroma je nabité neustálym napätím balansujúcim medzi organickými a mechanickými pohybmi. V dvadsaťminútovom diele choreograf McGregor odbúral všetky zákonitosti interpretácie podľa štýlu klasického tanca. Súbor a sólisti súboru La Scaly odviedli dokonalú prezentáciu náročného súčasného diela, v ktorej pôsobili neuveriteľne ľahko a prirodzene, plynulo, plasticky a absolútne dokonalo.
Neoklasický vrchol Jeana-Christopha Maillota
Nasledujúci jednoaktový balet Jeana-Christopha Maillota Dov’è la Luna bol pôvodne vytvorený v roku 1994 pre Les Ballets de Monte-Carlo a možno ho celý zhliadnuť na videozázname. Z nazerania na tvorivé snahy samotného choreografa Jeana-Christopha Maillota predstavuje dielo Dov’è la Luna vrchol umelcovho hľadania novej neoklasickej senzibility, pohybového tvaru a tanečnej dynamiky. Aj po takmer tridsiatich rokoch od svojho vzniku dielo na scéne La Scaly očarilo divákov najmä využitím šerosvitu a sentimentálnou hudbou Aleksandra Skrjabina. V kombinácii so scénografiou Jéróma Kaplana vytvorilo dokonalú nostalgickú atmosféru.
Už v tejto časti premiéry v La Scale si divák mohol uvedomiť protichodné a zásadné rozdielnosti autorov – choreografov. Zatiaľ čo McGregor analyzoval telo a jeho gravitačné možnosti či možnosti ľudskej kinetiky, Maillot v diele Dov’è la Luna (v preklade Kde je mesiac) analyzuje dušu, dušu v pohybe, dušu v šerosvite… Využíva tanec a tanečné výpovede v možnostiach svetla a tieňa. Temné až tajomné svietenie v spojitosti so scénografiou podčiarklo zádumčivú a intímnu atmosféru. Maillot ako choreograf, takisto ako McGregor, rozkladá princípy klasickej baletnej techniky, ale robí to odlišným spôsobom, pričom vo svojich osobitých tvaroch zachováva dokonalú precíznosť, ktorá sa v klasickom tanci využíva, no posúva ju k emocionálnej zmyselnosti.
Scénické svetelné lúče len čiastočne odhalili telá tanečníkov, čím vznikol dojem tajomna, vynárania a miznutia postáv na scéne, čo by sme mohli porozumieť aj ako metaforu krátkodobej ľudskej existencie v porovnaní s existenciou vesmíru. V meniacich sa tanečných zoskupeniach interpretov zas vedie paralelu s kvalitou ľudských vzťahov, ktoré vznikajú a zanikajú. Choreografia Dov’è la Luna z roku 1994 nie je rozdelená na samostatne pomenované dejové časti, ale je koncipovaná ako abstraktné dielo pre siedmich tanečníkov, ktoré skúma tému prechodu medzi životom a smrťou. Obrazotvornosti pre vysvetlenie významu abstraktného diela Jeana-Christopha Maillota Dov’è la Luna sa medze fantázie nekladú. No nie je potrebné jednotlivé obrazy ani konkretizovať, ale skôr emočne ich precítiť. A to sa vo verzii naštudovanej v La Scale v marci 2026 naozaj mimoriadne výrazne aj udialo.
Dynamický Ohad Naharin
Najväčšiu explóziu večera vyvolalo záverečné dielo s úchvatnou silou Minus 16 jedného z najvýznamnejších choreografov súčasnosti Ohada Naharina. Dielo Minus 16 malo svetovú premiéru už v roku 1999. Prvýkrát ho uviedol súbor Nederlands Dans Theater II (NDT II) v holandskom Haagu. Takisto je možné ho vidieť celé na videozázname aj vo viacerých verziách. Osobne som mala možnosť vidieť ho pred rokmi na izraelskom festivale v Tel Avive a aj z tohto dôvodu som bola plná očakávania, ako vyznie v La Scale. A bolo to skvelé zakončenie premiérového večera. Choreograf Ohad Naharin využíva techniku Gaga, ktorá však nie je technikou v zmysle opakovania akademických foriem. Ide mu skôr o prebudenie vnútorných zmyslov. Dá sa predpokladať, že tanečníci La Scaly museli prejsť procesom „odnaučenia sa“ akademických zvykov. V diele Minus 16 choreograf kladie dôraz na vnútorný impulz, časté trasenie (shaking), explozívnu energiu a radosť z pohybu. Telo sa stáva médiom pre najhlbšiu naturálnu emóciu, ktorá je často animálna a nekontrolovaná. Choreografia Minus 16 nie je jednotným lineárnym príbehom, ale súborom scén (vignettes) poskladaných z Naharinových predchádzajúcich diel.
Táto tretia časť večera pod názvom Minus 16 sa začala sólovým improvizačným výstupom, ktorý prebiehal na scéne už počas prestávky a v priebehu pomalého usádzania sa divákov do hľadiska na záverečnú časť. Po improvizácii nasledoval pomerne známy Stoličkový tanec. Dovolím si pomenovať ho ako najznámejšiu časť/choreografiu od Naharina. Tanečníci rovnaké tanečné frázy opakujú na skladacích stoličkách v polkruhovom rozostavení. Sú oblečení najprv v sakách, potom v bielych košeliach a následne v tielkach, ktoré po jednotlivých pohybových extázach odhadzujú do stredu javiska. Tanečné motívy sú synchronizované a s pribúdajúcimi časťami sa pohyby zintenzívňujú. Za touto fascinujúcou časťou nasleduje duet ako krehký kontrast lyrického charakteru a mimoriadne intímnej výpovede. Záverečná časť jednoaktového baletu Minus 16 sa končí interakciou s publikom: tanečníci zostupujú do hľadiska a vyberajú si dobrovoľníkov z publika, ktorých vyvedú na pódium. Spoločne tancujú na zmes populárnej a tradičnej hudby, čím sa stiera hranica medzi profesionálnymi umelcami a divákmi. Dielo sa končí energickým skupinovým tancom, ktorý kombinuje Naharinov pohybový jazyk Gaga s rôznymi hudobnými štýlmi, od klasiky po moderné techno, aby vypointované predstavenie premenili na performatívny rituál.
Etablovaní choreografi s celosvetovým silným vplyvom v súčasnej baletnej choreografii – Wayne McGregor, Jean-Christophe Maillot a Ohad Naharin – sú oceňovaní a uvádzaní na popredných baletných scénach. Ich tri diela priniesli do historickej budovy Teatro alla Scala čerstvý vietor, extrémne emocionálne impulzy a moderné obrazové výpovede. A čo z danej dramaturgie večera možno vyčítať? Kombinácia týchto troch titulov Chroma, Dov’è la Luna a Minus 16 predstavuje ambíciu poprednej scény La Scaly etablovať sa ako centrum progresívneho baletného diskurzu, kde sa technická virtuozita stretáva s intelektuálnym výskumom tela ako média. Spomínaný triptych možno chápať ako „skúšku“ jednotlivých moderných tanečných štýlov, choreografických trendov, ktoré od tanečníkov vyžadujú nielen technickú adaptabilitu, ale aj hlbokú somatickú transformáciu. Prechod od lineárnej estetiky klasického tanca k moderným trendom súčasného baletného umenia najvyššej kvality – k pohybu McGregora, emocionálnemu šerosvitu Maillota a tiež k živočíšnej improvizácii Naharina – vytvoril komplexný obraz súčasného tanečného sveta v prenádhernom meste umenia, v Miláne.
Wayne McGregor, Jean-Christophe Maillot, Ohad Naharin: Chroma, Dov’è la Luna a Minus 16
28. Marca 2026, 20:00 hodín
Teatro alla Scala, Miláno
Wayne McGregor: Chroma
Koncept, réžia a choreografia: Wayne McGregor
Hudba: Joby Talbot, Jack White
Aranžmán: Joby Talbot
Orchestracia: Christopher Austin s láskavým dovolením Chester Music Ltd
Scéna: John Pawson
Kostýmy: Moritz Junge
Svetelný dizajn: Lucy Carter
Umelecký dohľad: Antoine Vereecken
Choreografická úprava: Neil Fleming Brown
Účinkujúci
Nicoletta Manni, Martina Arduino, Alice Mariani, Timofej Andrijašenko, Claudio Coviello,Agnes Z Clemente (Agnese Di Clemente), Mattia Semperboni, Gioacchino Starace, Dominik Krista
Jean-Christophe Maillot: Dov’è la Luna
Choreografia: Jean-Christophe Maillot
Choreografická spolupráca: Bernice Coppieters
Hudba: Aleksandr Skrjabin
Klavír: Leonardo Pierdomenico
Scéna a kostýmy: Jérôme Kaplan
Svetelný dizajn: Dominique Drillot
Účinkujúci
Maria Celeste Losa, Nicoletta Manni: Étoile, Gabriele Corrado, Navrin Turnbull, Agnese Di Clemente (Agnes Z Clemente), Domenico Di Cristo (Dominik Krista), Saíd Ramos Ponce.
Ohad Naharin: Minus 16
Choreografia: Ohad Naharin
Choreografická spolupráca: Matan David, Ian Robinson, Rachael Osborne
Hudba: Soundtrack z piesne „Cha-Cha De Amor“, populárna pieseň v úprave Dicka Dalea, tradičná pieseň „Echad MiYodea“ v úprave a podaní Tractor’s Revenge a Ohada Naharina, Antonio Vivaldi, pieseň od Arlena Harolda v úprave Marusha, Asia 2001, Fryderyk Chopin
Svetelný dizajn: Avi Yona „Bambi“ Bueno
Kostýmy: Ohad Naharin
Účinkujúci: baletný súbor
Premiéra 18. marca 2026, Teatro alla Scala
