„Hra sa začala.“
Tak pôsobí prvý obraz inscenácie, keď performeri a performerky energicky vbiehajú na basketbalové ihrisko a menia ho na priestor, v ktorom sa namiesto športového zápasu odohráva zápas o blízkosť, partnerstvo a vlastnú identitu. Basketbalové ihrisko tu nepredstavuje iba miesto deja, ale stáva sa metaforou vzťahu – priestoru, v ktorom sa stretávajú pravidlá, náhoda, súťaživosť i túžba po spoločnej hre. Už v úvode je zrejmé, že choreografky nechcú rozprávať lineárny príbeh rozchodu, ale vytvoriť sériu obrazov, ktoré zachytávajú jeho emocionálne stavy.
Významotvorným prvkom inscenácie je práca s kolektívom. Hoci predstavenie disponuje stabilným jadrom interpretov (Juraj Bilený, Katarína Čillíková, Barbora Janáková, Viktor Kuzl, Viktória Malá, Jasmína Miťková a Nela Rusková), jeho štruktúra je otvorená vstupom hosťujúcich performerov, ktorí sa počas jednotlivých repríz obmieňajú. Príchody, odchody a preskupovania vytvárajú obraz komunity, ktorá sa neprestajne premieňa. Kolektív ostatných performerov a performeriek pritom zostáva prítomný počas celej performancie. S odstupom sleduje dianie okolo seba a vytvára obraz komunity, ktorá mlčky prihliada na vznikajúce vzťahy, stretnutia i rozchody bez toho, aby do nich priamo zasahovala.
Úvodná sekvencia patrí zároveň k dramaturgicky najpresvedčivejším častiam inscenácie. Interpreti a interpretky sa rozbiehajú po priestore, vytvárajú kruhové formácie pripomínajúce školské rozcvičky či kolektívne športové hry. V pohybe si nachádzajú partnerov, krátko sa o seba opierajú a vzápätí sa opäť vydávajú vlastným smerom. Tento princíp strieda zhustenie celej skupiny do kompaktného zhluku tiel, ktoré do seba opakovane narážajú. Asociácia s moshpitom je prítomná, nejde však o agresívny stret. Skôr o kontrolovanú kolíziu, v ktorej fyzický kontakt zostáva rešpektujúci a vzájomne čitateľný. Akoby si telá navzájom hovorili: „Viem, že som do teba narazil/a, ale, taká je hra.“
Po úvodnej kolektívnej sekvencii sa pozornosť presúva na jednotlivé duetá, v ktorých sa ďalej rozvíja princíp približovania, vzďaľovania a hľadania partnera/ky. Dominantným výrazovým prostriedkom sa stáva očný kontakt, ktorý neraz vypovedá viac než samotný pohyb. Ostatní performeri/ky pritom nikdy úplne nemiznú. Presúvajú sa medzi publikum, odkiaľ dianie pozorujú, následne sa opäť pripájajú ku kolektívu alebo vytvárajú nové zoskupenia. Vzniká tak obraz komunity, ktorá zostáva neustále prítomná ako tichý svedok intímnych stretnutí jednotlivých dvojíc.
Úskalia repetície, kľúč vo fragmentoch
V tejto časti sa zároveň ukazuje rozdielne pohybové zázemie jednotlivých performerov a performeriek. Kým u niektorých pôsobí pohybový slovník prirodzene a uvoľnene, u iných sa výraznejšie prejavujú odlišné pohybové skúsenosti. Práve v synchronizovaných skupinových pasážach sa tieto rozdiely stávajú viditeľnými a ovplyvňujú celkovú súdržnosť kolektívnych scén. Sólové vstupy Viktora Kuzla prinášajú do inscenácie inú mieru dynamiky, presnosti a pohybovej energie, vďaka čomu sa prirodzene vynárajú z kolektívnych obrazov. Ich dramaturgická funkcia však zostáva otvorená interpretácii – môžu byť vnímané ako významový akcent, no rovnako aj ako moment zvýšenej technickej intenzity choreografie.
Podobná otázka vyvstáva aj pri početnom kolektíve hostí. Ich prítomnosť podporuje motív komunity a kolektívne zdieľanej skúsenosti, nie vždy je však zrejmé, akým spôsobom sa jednotlivé postavy podieľajú na rozvíjaní konkrétnych situácií. Vo veľkých skupinových obrazoch ich počet posilňuje predovšetkým vizuálnu pôsobivosť scén, zatiaľ čo potenciál niektorých performerov zostáva využitý len čiastočne.
Podobne funguje aj obraz performerky odetej do kostýmu pokrytého plyšovými hračkami. Ide o vizuálne výrazný motív, ktorý okamžite upúta pozornosť. Jeho význam však zostáva otvorený a inscenácia ho ďalej explicitne nerozvíja, čo z neho robí skôr samostatný obraz než prvok pevnejšie zakotvený v dramaturgickej štruktúre diela.
Všetko, čo po rozchode zostáva
Pred záverečnou časťou sa inscenácia na chvíľu vracia k intímnejšej rovine partnerského vzťahu. V centre diania stojí duet ženy a muža, ktorý pracuje s motívmi približovania, vzďaľovania, opory i vzájomného naháňania, čím sa opäť vraciame ku kvalitám úvodnej scény. Ich pohyb pripomína neustále vyjednávanie spoločného priestoru – snahu zostať spolu, ale zároveň si ustrážiť vlastné hranice. Basketbalové ihrisko tu opäť nadobúda význam priestoru, v ktorom sa vzťah premieta do hry o územie. V jednom momente sa obaja interpreti ocitajú vo svojich bránkach, akoby si každý chránil vlastnú stranu ihriska a odmietal vpustiť toho druhého späť. Ide o moment definitívneho oddelenia, v ktorom sa spoločný priestor mení na dve samostatné zóny.
Práve v tejto chvíli sa inscenácii darí pracovať s obrazom najpresvedčivejšie. Jednoduché situácie priamo vychádzajúce z prostredia ihriska sa stávajú zrozumiteľnými nositeľmi významu a fungujú bez potreby dodatočného vysvetlenia.
Následne zaznie citát Carrie Bradshaw zo seriálu Sex and the City, ktorý uvádza ďalšiu kapitolu rozchodového príbehu. Po dynamických kolektívnych scénach prichádza výrazné spomalenie a inscenácia sa na chvíľu vzdáva vonkajšej energie. Performeri a performerky postupne zdvíhajú ruky v geste pripomínajúcom vzdanie sa či rezignáciu, zatiaľ čo päť hlavných interpretov a interpretiek si symbolicky zotiera z tváre slzu.
Postupne všetci klesajú k zemi. Akoby sa čas na okamih zastavil a všetok nahromadený smútok sa spolu s telami rozpustil do podlahy. V tomto obraze sa inscenácia vzdiali od veľkých kolektívnych kompozícií a stáva sa prekvapivo intímnou. Divák má pocit, akoby sa ocitol u niekoho doma vo chvíli, keď po rozchode zostane sám so sebou, leží na zemi a dookola počúva tú jednu pieseň, ktorá pripomína všetko, čo sa skončilo.
Práve v tejto chvíli sa naplno ukazuje schopnosť inscenácie pracovať s emocionálne zrozumiteľnými obrazmi. Gestá vzdania sa, zotierania sĺz a postupného klesania k zemi vytvárajú jednoduchý, no mimoriadne účinný obraz kolektívne zdieľaného žiaľu. O to výraznejšie potom pôsobí návrat energie a opätovné postavenie sa na nohy, ktorý naznačuje akési znovunadobudnutie sily a schopnosť pokračovať ďalej.
Broken Hearted (not just girls, tomboys and Viki) prináša množstvo podnetných choreografických nápadov. Fúzia performatívnych princípov, súčasného tanca a urban dance estetiky predstavuje zaujímavý autorský experiment, rovnako ako práca s kolektívom či metafora basketbalového ihriska. Popri choreografii zaujme aj jednotná vizuálna koncepcia predstavenia. Kostýmy Laury Štorcelovej prirodzene prepájajú estetiku prelomu milénia so súčasným scénickým jazykom a spolu s hudobnou kolážou Michala Krištofa vytvárajú výraznú atmosféru, ktorá inscenáciu drží pohromade aj vo chvíľach, keď sa jej dramaturgická línia uvoľňuje.
Ambícia prepojiť fyzické divadlo, súčasný tanec, urban dance a generačnú pamäť mileniálov je nepochybne odvážna a v slovenskom prostredí zároveň pomerne ojedinelá. Práve preto je Broken Hearted inscenáciou, ktorá stojí za pozornosť – nie preto, že by na všetky svoje otázky ponúkala presvedčivé odpovede, ale preto, že hľadá nový pohybový jazyk pre tému partnerských vzťahov a rozchodov.
Katarína Čillíková, Barbora Janák: Broken Hearted (not just girls, tomboys and Viki)
18. června 2026, 20:00 hodin
BKIS Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, park Čerešňový sad
Inscenační tým
Námět: Barbora Janák
Choreografie: Katarína Čillíková, Barbora Janák
Dramaturgická spolupráce: Katarína K. Cvečková
Hudba: Michal Krištof
Kostýmy: Laura Štorcelová
Produkce: mimoOs, Lucia Horváthová
Partneři: Fond na podporu umění, Bratislavské kulturní a informační středisko, Platforma pro současný tanec, TELOCVIČŇA – Rezidenční centrum pro tanec, Issa place to be, Prügerka. Projekt byl z veřejných zdrojů podpořen Fondem na podporu umění. Partnerem akce je BKIS.
Účinkující
Hlavní obsazení: Juraj Bilený, Katarína Čillíková, Barbora Janák, Viktor Kuzl, Viktória Malá, Jasmína Miťková, Nela Rusková
Hosté: Kristína Miklovičová, Katarína Milučká, Renáta Ptačin, Miroslava Stašková, Jozef Vaľo, Jaro Viňarský a další
