Disclaimer: V textu jsme zachovali autentickou podobu otázek a odpovědí dle terminologie, kterou respondenti užívají. Jejich komentář připojujeme na závěr rozhovoru.
Jak vznikla myšlenka vytvořit festival věnovaný instantní kompozici? Vybavujete si ještě okamžik, kdy jste si řekli, že do toho opravdu chcete jít?
Roberta Legros: Myslím, že to bolo v roku 2022, keď sme sa s kolegom Tomášom Janypkom začali baviť o potrebe vytvoriť kompaktný formát pre učenie a prezentovanie diel vytvorených v kontexte improvizácie a instantnej kompozície. Dovtedy sme niekoľkokrát ročne organizovali improvizované večery tanca so živou hudbou, myslím, že sme chceli vyťažiť maximum z týždňa venovaného improvizácii tak, aby aj zahraničným hosťom dávalo zmysel do Brna pricestovať.
Tomáš Janypka: Áno, mali sme niekoľkoročné skúsenosti s organizovaním komponovaných večerov (niekedy dvojvečerov). Prišlo nám, že by mohlo byť fajn dať dohromady viacdňový program v jednom kuse a energiu efektívne využiť naraz. Zároveň tradícia týchto večerov vytvorila určité zázemie a dôveru, že dokážeme urobiť niečo väčšie. Rok 2022 bol preto naozaj nultým ročníkom a takým pokusom, ako by takýto festival vôbec mohol vyzerať.
Když se dnes ohlédnete za nultým ročníkem, co se od té doby ve vašem pohledu na festival změnilo? Co jste se díky jeho pořádání naučili?
Tomáš: Organizovanie festivalu prechádza kontinuálnou zmenou. Aj keď som si myslel, že sme sa to už trochu naučili, stále je tu veľa nových vecí. Čo to robí náročným, je fakt, že to všetci robíme popri svojich hlavných zamestnaniach. Veľa vecí tak vzniká až po našej inej práci. To je realita, v ktorej sa pohybujeme. No snažíme sa, aby to bolo príjemné a mali sme stále priestor si to aj užívať. Veľmi si vážim všetkých ľudí v tíme, ktorí s nami na tom pracujú. Sú pre mňa veľkou podporou.
Tvorba dramaturgie a hlavného „tela“ festivalu prebieha v úzkom dialógu s kolegyňou Robertou Legros. Je to dialóg, ktorý si vyžaduje väčší časový priestor, a som veľmi vďačný za to, že stále pokračuje, pretože ide o výnimočné partnerstvo. Aj tu sa neustále učím nové veci, a to sme si už prešli rôznymi obdobiami spolupráce.
Roberta: Naučila som sa odovzdávať zodpovednosť tímu ľudí, ktorý sa od roku 2022 až dodnes pre festival vytvoril. Je to pre mňa silný zážitok, môcť dôverovať a dovoliť si byť podporená. Tiež som objavila čaro komunitného predávania skúseností počas predĺženého trvania festivalu.Ľudia nakoniec vždy prídu a prídu práve tí , ktorí budú s vecou rezonovať. Uvedomila som si dôležitosť podpory a solidarity, ktorá sa nachádza v umeleckej komunite.
Letošní Immediatus Biennale má svou konkrétní dramaturgii. Co považujete za jeho hlavní témata nebo momenty, které by podle vás návštěvníkům neměly uniknout?
Tomáš: Vnímanie prítomného momentu bytia. Citlivé a vnímavé telo. Hlavnou témou tohto roka je „opening the time“ – otvorenie času.
Roberta: Leitmotívom je „otvoriť čas“, ako hovorí Tomáš – je to akási potreba v dnešnej dobe zhmotniť apel na sprítomnenie sa ako jednu z ciest bytia a zdravého prežitia rýchlosti a možno dokonca krutosti dnešnej doby, ktorá môže byť pre viacerých z nás výzvou.
Na koho nebo na co se osobně nejvíc těšíte? Je v programu něco, na co jste už dlouho mysleli?
Tomáš: Myslím, že je skvelé, že sa v Brne vôbec po prvýkrát predstaví renomovaný tanečník Julyen Hamilton, ktorý bude nielen učiť, ale aj vystupovať. Prvýkrát si vyskúšame zvukový ateliér pre tie najmenšie, ale aj staršie deti s francúzsko-talianskou umelkyňou Rosou Parlato. Novinkou je pre nás spolupráca s BCO (Brno Contemporary Orchestra) a skladateľmi, ktorá bude prebiehať v areáli Mosilana – teda v priestoroch, kde sme kedysi s Robertou začínali prvé vydanie našich večerov. Ako zvyčajne sme do programu zaradili aj Konštelácie, čo je vlastne náš pôvodný, klasický formát, s ktorým pracujeme od úplného začiatku. Tento rok máme naozaj silnú zostavu. Osobne sa veľmi teším a dúfam, že sa počas celého týždňa znova vytvorí jedinečný komunitný pocit. Je pre mňa dôležité, aby ľudia teraz medzi sebou zdieľali hlboké momenty.
Roberta: Tomáš to vystihol krásne.
Součástí festivalu jsou také workshopy a edukativní program. Pro koho jsou určené? Musí mít jejich účastníci předchozí zkušenost s improvizací nebo instantní kompozicí?
Tomáš: Táto práca je pokročilejšieho formátu a kladie komplexné nároky na tanečníkov v zmysle vnímania seba, času, priestoru a kompozície. Celý proces je otvorený rôznym pohybovým skúsenostiam participantov, pretože dôležitejšia je chuť a schopnosť pracovať s tým, čo je práve k dispozícii. Medzi záujemcami sa často nachádza množstvo rôznorodých ľudí, ktorí v tom našli spôsob realizácie či prehlbovania práce so sebou.
Roberta: Workshopy, ktoré prinášame, sú určené pre ľudí, ktorí vo svojej tvorbe zahŕňajú pohyblivé vedomé telo a zaujíma ich proaktívne počúvanie diania vo vnútri aj vonku. Dôraz bude tiež kladený na kompozíciu – teda záujem o to, ako sa choreografické materiály, či jednoduchšie povedané pohyby, vzťahujú k sebe navzájom, k priestoru či zvuku – ako spolu existujú a aké (poetické) významy evokujú.
Instantní kompozice může na první pohled působit jako něco určeného především zkušenému či odbornému publiku. Co může Immediatus nabídnout člověku, který se s tímto způsobem tvorby setkává poprvé?
Tomáš: Otvorenosť a zvedavosť toho, aký zážitok to môže byť. Nechať sa ku tomu vystaviť a zistiť, čo to s ním robí. Nepotrebuje veľa premýšľať, ako to je a čo to je.
Roberta: Myslím, že je pre nás podstatné pozývať do divadla všetkých. Diela možno budú hovoriť iným jazykom, ako je niekto zvyknutý. Je to akoby človek počúval inú vrstvu prítomnosti – namiesto počúvania rádia si „pustí“ zvuk mesta, pozrie si abstraktnú maľbu… Počuje, čo počuje, vidí, čo vidí a to je To – a ako ho to pohne či zmení, to sa ukáže práve tomu človeku.
Tomáš: Robie to dobre vystihla.
Součástí vaší práce jsou také Archy Immediatu. Co pro vás znamenají a jakým způsobem souvisejí s festivalem a vaším uvažováním o instantní kompozici?
Tomáš: Je to tzv. nepravidelník a priestor na reflektovanie a zachytávanie tvorby aj cez iné médiá – texty, eseje, básne či fotografie. Priestor na prvé číslo sa objavil počas prvého roka covidu – v roku 2020. Odvtedy ubehlo už šesť rokov, kým sa nám podarilo priniesť ďalšie vydanie. Na začiatku Archov stála aj potreba vytvoriť fyzický objekt, ktorý je taktilný a analógový. Zdalo sa nám, že doba masívne prechádza do digitálneho priestoru, a toto bol náš miniatúrny, ale dôležitý protest proti tomuto smerovaniu.
Roberta: Archy sú snovým priestorom, ktorý sa môže z času na čas otvoriť pre poéziu, skice, reflexie o instantnej tvorbe tanca. A s festivalom súvisí asi tak, že divák môže cez posledné vydanie nahliadnuť do poézie a/lebo metodológie tvorby umelcov, ktorí sa festivalu aktívne zúčastňujú tento rok alebo sa ho zúčastnili v minulosti (niektorými z nich sú Elia Moretti, Bettina Neuhaus, Lily Kiara, Julyen Hamilton, …).
Instantní kompozice je založená na přítomném okamžiku a zároveň intenzivně reaguje na to, co se kolem nás děje. Může být podle vás také způsobem, jak reagovat na současný svět, jeho nejistoty a společenská témata?
Roberta: Myslím a cítim, že podstatou techniky improvizácie a umenia instantnej kompozície je byť vo vzťahu s tým, čo sa deje. Na mikro úrovni priamo v blízkosti tanečníka, a zároveň na makro úrovni s tým, čo sa deje vo svete alebo na inom mieste. Je to prax bytia na viacerých miestach zároveň, cez zjemnenie vnímania, cez telesný tréning počúvania a spájania sa s vedomím. Niekto by to nazval skôr prítomnosťou – s prúdom, ktorého sme všetci súčasťou a ktorý sa manifestuje cez nás. Tvoriť tanec priamo v aktuálnosti diania a bez vopred vytvoreného plánu, v počúvaní diania, je podľa mňa schopnosť bezprostredne byť vo svete, a to je nielen ekologický, ale aj politický prejav.
Tomáš: Myslím, že instantná kompozícia je radikálna politická prax súčasnosti. Nie je to uzavretý systém, ale dovoľuje, aby sa všetko, čo na nás vplýva a s čím sme pracovali, stalo potenciálnou súčasťou vyjadrenia prúdu prítomnosti. Možno sú to silné slová a čas ukáže, či som to neprehnal.
Jak dlouhá je vaše osobní cesta k improvizaci a instantní kompozici? Co vás k ní původně přivedlo a co vás u ní dodnes drží?
Tomáš: Je to zložitejšie, teraz viem takto odpovedať. Počas posledného roka štúdia fyzického divadla na JAMU ma zaujímalo preskúmavanie performatívnych aktov a motívu „ničoho“. Bolo to radikálne a tento zaujímavý, východiskový antidivadelný motív sa mi vtedy nepodarilo preskúmať úplne do dôsledkov. V tom období mi vedúci ateliéru Pierre Nadaud spomínal Julyena Hamiltona. Už si presne nepamätám, prečo ho so mnou spájal, no niekde to vo mne zostalo. Keď som potom v roku 2017 videl v Alte jeho improvizované predstavenie Interview, tento spôsob práce mi okamžite pripadal blízky a akosi familiárny. Fascinuje ma, že tu niečo vzniká zdanlivo z ničoho, aj to, aký priestor sa tým môže vytvoriť a kam až nás dokáže zaviesť. Skrátka, mám v sebe lákanie k vedome neočakávanému napĺňaniu situácií.
V roku 2018 nasledoval workshop s Julyenom v Amsterdame a neskôr ďalšie, napríklad s Mayou M. Carroll. V tom istom roku sme sa stretli a začali spolupracovať aj s Robie. Myslím, že práve ona je jedným z dôvodov, prečo som v tejto oblasti stále taký aktívny. Je to pre mňa dôležitá línia, v ktorej sa realizujem a v ktorej sa zmysel a pochopenie toho, prečo to robím, neustále reaktualizuje a znova nachádza. Významným momentom, ktorý ma v tomto smere drží v tvorivej kondícii, sú pre mňa aj výživné aktivity a udalosti organizované CreWcollective, Evou Mori (PIE) a ďalšími.
Roberta: Odpoviem krátko, aj keď cesta k improvizácii v podstate nebola krátka a trvala mi minimálne 24 rokov. V roku 2014 som absolvovala prvý workshop s Julyenom Hamiltonom, po troch rokoch úpenlivého presviedčania mojou blízkou priateľkou, tanečnicou Mirte Courtens. Vedela, čo ma v tanci láka, a poznala Julyena a nástojila na tom, aby som s ním študovala. Vtedy som žila v Holandsku a v tom roku som v Amsterdame spoznala performérku a výnimočnú učiteľku tanca, ktorou mi je dodnes – Lily Kiara. Cez tieto dve osoby som sa improvizácii oddala. Neustále ma drží tým, že je to nielen tanečná technika, ale princíp existovania – komponovania sa, dávania sa do vzťahu so svetom.
Když dnes tvoříte, jak vlastně vypadá váš tvůrčí proces? Co se dá připravit a co už musí vzniknout až v samotném okamžiku?
Tomáš: Ja vlastne neviem, ako úplne funguje tvorivýproces. Stále sa mi zdá, že mi to vlastne až tak nejde, ale skúšam počúvať intuíciu a používať nástroje, ktoré poznám alebo sa objavia po ceste a dúfam, že sa to podarí a že to mňa aj ostatných zavedie na zaujímavé miesto.
Roberta: Veľká časť tvorby je pre mňa naďalej byť dostatočne zostrená v technike, byť otvorená a zároveň presná, mať telo na zemi a zároveň napojené na neviditeľné, ale prítomné, a tiež dovoliť nevysvetliteľnými vnuknutiam, inšpirácii nadobúdať formu cez telo a hlas. Súčasťou tvorby je prax hlbokej dôvery, že to, čo sa ukazuje súvisí s dielom. Pripraviť je možné napríklad aj štruktúru predstavenia, ja ale potrebujem byť pripravená počas hrania ju nasledovať, zmeniť alebo opustiť, podľa požiadaviek danej chvíle. V poslednom diele Half Woman ma tento spôsob pozval k novej úprimnosti samej k sebe a k divákovi a bol to výnimočný zážitok.
Co je pro vás právě teď? Na čem právě pracujete a kam vás vaše současné uvažování o instantní kompozici zavádí? A co vám dává energii pokračovat v další práci?
Tomáš: Ja teraz pracujem na viacerých projektoch zároveň – od spievania lamentov v Dánsku s choreografkou Antoinette Helbing, cez ponory do fenoménu ohňa s Terénom v Brne, až po môj nový autorský projekt Moje svědomí je čisté, baby. V tejto chvíli bude festival priestorom na reflexiu súčasného uvažovania o tejto línii. Teším sa na to.
Roberta: Aktuálne pracujem na dovolení si nevedieť čo robím, priamo v tanci. Popri zážitku „matrescence“, stávania sa matkou, ktorý vo mne stále prebieha, je nevedenie pohyblivého tela ako návrat domov, privoňanie si k základnej pôde, z ktorej môže(m) znova vznikať. V dennom snení pripravujem nový formát učenia na jeseň, robí mi to radosť.
Mottem letošního festivalu je „otevřít čas“ jako pocta přítomnému okamžiku. Co pro vás osobně znamená čas otevřít? A s čím by podle vás měli z festivalu odcházet jeho umělci a diváci?
Tomáš: Je potešujúce, ak festival slúži ako podhubie na stretnutia, spolupráce, podporu a inšpiráciu. Stalo sa to, dúfam, už na minulom ročníku a budem veľmi rád, ak sa niečo podobné zase stane. Verím, že diváci si odnesú presne to, čo budú v danej chvíli najviac môcť zavnímať. Už len to, že ich niečo prekvapí, zaujme alebo nebudú vedieť, ako daný moment opísať slovami.
Roberta: Otvoriť čas je ako prebudiť sa do amplifikovanej prítomnosti. Je to ako byť dieťaťom, ktoré sa necháva pohltiť jednou vecou, jedným pohybom v plnej fascinácii, opakujúc každý detail znova a znova bez ohľadu na to, koľko času uplynulo alebo čo iné by bolo treba robiť. Je to celotelový ponor do prítomnosti, je to apel na relativizáciu linearity času, v ktorej si žijeme.
Prajem umelcom a divákom, aby si dovolili pohrať sa s tým, čo zavnímajú, aby si dovolili zažívať sa ako súčasť diania, aby si dovolili priblížiť sa k umelcom ak bude chuť a debatovali, aby neváhali prísť viac dní za sebou a zažiť nielen diela samotné, ale i spojivové tkanivo, ktoré, verím, aj tento rok bude vznikať v priestoroch „medzi“. Všetci ste vítaní!
Dodatek – komentář respondentů k užití termínu „instantní kompozice“:
Termín „instantní kompozice“ je priamym prekladom z anglického „instant composition“, pričom sa tento spôsob prekladu snaží zachytiť obraznosť procesu tvorby v okamihu vznikania a neustáleho smerovania do prítomnosti. Nevylučuje to rovnocennosť (nie však rovnakosť) termínu „okamžitá kompozice“, ktorý je aktuálne v československom kontexte dosť používaný a etablovaný akademickou prácou Mish Raisové a Mirky Eliášovej. (viz https://arteacta.cz/artkey/ara-202301-0001_okamzita-kompozice-jako-svebytna-umelecka-disciplina.php)
Slovo „instantní“ pôvodne nesúvisí s lacným alebo nedokončeným produktom. Vychádza z latinského instare — „byť nablízku, naliehať, bezprostredne byť prítomný“.
Podstata významu bola ovplyvnená pomerne mladou asociáciou „instantní polévka“.
Preto možno chápať „instantní kompozici“ ako kompozíciu vznikajúcu v bezprostrednej prítomnosti okamihu.
Robie Legros používa pojem instantní kompozície v praxi v československom kontexte od roku 2017. Tomáš Janypka operuje s týmto pojmom a zároveň akceptuje akademické vymedzenie pojmu.
