Slovenská hudba dneška zrodená rukami skladateliek
Hudba 21.storočia je pojem, ktorý perami skladateľov, či už domácich, alebo zahraničných, otvára pomerne široké hranice z hľadiska autorských licencií, ako aj diváckych reflexií. V hre môže byť tendencia nejsť na hranu provokujúcich pokusov a uplatňovať kvázi retroštýl, na druhej strane stojí odvaha experimentovať so zvukom a melodikou.
Bratislavské hudobné slávnosti sa dvojportrétom z tvorby jubilujúcich skladateliek, Oľgy Kroupovej (1966) a Iris Szegy (1956), vybrali náročnejšou cestou. Obe dlhodobo v zahraničí žijúce umelkyne sú „modernistkami“ v pravom slova zmysle. Pritom každá ide svojskou a v narábaní s možnosťami hudobného zvuku odlišnou cestou. Druhou stránkou mince je vnímanie súčasnej hudby verejnosťou. Odborné kruhy nájdu zdôvodnenia, divácke potrebujú získať pocit, že hudba doručuje zreteľnejšiu myšlienku či obsah a nie je len zhlukom bizarne pôsobiacich tónov.
Obe skladateľky dostali v popoludňajšom komornom koncerte v Malej sále Slovenskej filharmónie približne rovnaký časový priestor a zrejme aj voľné pole vo výbere ukážok. V prvej polovici to bol mikroportrét v nemeckom Detmolde žijúcej bratislavskej rodáčky, absolventky VŠMU a majstrovských kurzov mnohých zahraničných modernistov, Oľgy Kroupovej. Pri posudzovaní súčasnej tvorby je aj pre recenzenta prakticky ťažké opierať sa o nejaké hodnotiace normy. Každý subjekt ju vníma inak.
Oľga Kroupová ako „filozofka“ hudby
Na mňa, čo som skladateľkinu tvorbu nepoznal, tri kompozície rôzneho druhu – pre sólové husle, piesňový cyklus a sláčikové kvarteto s hobojom – pôsobili s istou dávkou rozpakov. Pochopil som, na základe opisu svojej poetiky v bulletine, že Oľga Kroupová má tendenciu byť „filozofkou“ hudby. Jej invencia je nasmerovaná k narábaniu so zvukom skôr v smere jeho lineárneho variovania, ako rozvíjania do efektne pôsobiacej pestrosti. Quintessenz pre sólové husle, v zasvätenom a zmysel skladby intenzívne vnímanom podaní Milana Paľu, smeruje k prekvapeniu. Z melodickej monotónnosti v pianissime sa približne v polovici začne ozývať širšia linka, zvuková krivka je čoraz bohatšia, diferencovanejšia a smeruje k nárokom na technickú virtuozitu.
Piesňový cyklus La noche oscura podľa básní španielskeho mystika sv. Jána z Kríža je problematickejším, do neúnosných dvadsiatich minút roztiahnutým 4-časťovým dielom. Obsahom ho vnímam ako adresovaný príjemcom istej hodnotovej kategórie. V tom nie je problém, no nesedela mi jednak jeho jednotvárnosť, ale aj neujasnenosť zakotvenia tenorového partu do krkolomnej tessitury. Vo výsledku dominoval klavír (Ondrej Olos), člen Slovenského filharmonického zboru Pavol Oravec svojím málo zvučným tenorom musel najvyššiu polohu brať falzetom. Možno išlo o autorský zámer. Natíska sa otázka, či ho nemala skladateľka napísať rovno pre kontratenora.
Comments on Plath Poems pre hoboj a sláčikové kvarteto (interpretmi boli Robert Holota a Mucha Quartet) koncipovala Oľga Kroupová ako dialóg básničky Sylvie Plath, so slovom preneseným do hoboja, s jej okolitým neakceptujúcim svetom. V diele som našiel invenčnejšie miesta, ale aj stagnujúce.
Strhujúca nápaditosť a myšlienková hĺbka Iris Szegy
Podstatne silnejšie ma oslovil výber z tvorby v Zürichu žijúcej prešovskej rodáčky Iris Szegy. Fascinujúco zarezonoval Žalm pre sólový hlas na báseň Paula Celana, striedajúci zrýchlené hovorové a šeptavé slovo so spievanými tónmi, zrozumiteľnými v závere. Zrkadlí autentickú nápaditosť s hĺbkovým myšlienkovým posolstvom. Aj druhá vokálna skladba, tri piesne pre spev a klavír Prosté a ťažké na básne Milana Rúfusa, odhaľujú invenčné bohatstvo autorky. Vedenie speváckej linky od parlanda po viazanejšie úseky, v kombinácii s maximálnym využitím možností klavíra, doslova strhlo aj publikum. Excelentne ich podali sopranistka Eva Slobodník Šušková a klaviristka Júlia Stahl Novosedlíková.
Perpetuum mobile pre klavír je päťminútová prskavka s tematickým podnetom v samotnom názve, pulzujúca zvukovou fantáziou a akurátnou časomierou. Technicky bravúrne ju zahrala opäť Júlia Stahl Novosedlíková. Minutážou najrozsiahlejšia Szegyovej skladba bolo Sláčikové kvarteto č.2 Goldberg. Opäť za jeho definitívnou podobou (pôvodne išlo o trio) je myšlienka, dovedená do dôsledného výsledku. Tou je narábanie s inšpiráciou Goldbergovými variáciami Johanna Sebastiana Bacha. Iris Szegy si dala neľahkú úlohu a zvládla ju s majstrovskou schopnosťou východiskový materiál raz rafinovane prekryť vlastným rukopisom, inokedy ho v kvartetovej formácii dať najavo zreteľnejšie, ale svojbytne. Mucha Quartet sa skladby zhostil s veľkým zanietením a bezchybným výsledkom.
Arcadi Volodos muzicíroval a básnil romanticky, no bez pátosu
Bratislavské hudobné slávnosti spoznali klaviristu Arcadiho Volodosa po prvýkrát pred dvadsiatimi troma rokmi, krátko po jeho vystúpení na Salzburskom festivale. Už vo svojich 31 rokoch bol medzinárodne vyhľadávaným a mnohostranným umelcom, o ktorom som vtedy v recenzii napísal, že sa v ňom „vzácne snúbi rozum so srdcom a pokora k autorskému zápisu s originalitou interpretačnej výpovede“. Vtedy sa predstavil v odlišnom repertoári ako teraz, keď sa skoncentroval na dvoch majstrov romantizmu, Franza Schuberta a Fryderyka Chopina. S rovnakým programom exceloval aj v poslednom ročníku referenčného festivalu v Salzburgu.
Z tvorby Franza Schuberta si vybral rozsiahlu Sonátu pre klavír, č.18, op.78, D.894. Za tridsaťpäť minút pohltil dych publika tak, že keď doznel posledný pianissimový tón, malo pocit zastavenia času. Isto to bolo aj tým, že medzi štyrmi vetami nerobil pauzičky, čím sa vyhol rozdrobeniu diela (hoci aj oddelenie častí je legitímne), pôsobiaceho ako celok, v základnej línii dynamicky striedmy, no v nuansách bohato diferencovaný. Kontrasty nebili do očí, boli však jasné a plastické. Z prevažne lyrických liniek čneli dynamické vzopätia, aby zasa plynulo zvuk nástroja stíchol do intimity.
Arcadi Volodos je nesporne romantickou dušou, no v jeho prejave nenájdeme ani náznak vonkajšieho pátosu. Sadne si na stoličku s operadlom, často ho využíva, no nie pre pohodlie, ale uvoľnenie sa a oddanie skladbe. Divák má pocit, akoby hral sám pre seba, nič nie je na vonkajší efekt, ale efektívnosť každého tónu, každej frázy, každého drobného dynamického či rytmického záchvevu sú pravdivé a emotívne. Posledná sonáta, vydaná za života Franza Schuberta v roku 1826 (zomrel o dva roky neskôr ako 31-ročný), dostáva pomenovanie „fantázia“. Arcadi Volodos do nej vložil nielen samozrejmú virtuóznu techniku, ale práve ťažko verbalizovanú tvorivú fantáziu.
Originálny Chopin v podaní Volodosa
Druhá polovica večera sa niesla v znamení Fryderyka Chopina. Koncepcia celku, zahŕňajúceho päť skladieb, bola opäť originálna. Zahral ich akoby na jeden dych, bez prestávok. Potlesk až do záveru nepotreboval, asi by ho zbytočne rozptyľoval. Do trojice Mazúrok (h mol, op.33 č.4, e mol, op.41 č.2 a f mol, op.63 č.2) vniesol opäť veľmi citlivo tieňovaný výraz, tóny zneli o čosi údernejšie, no rovnako oblo, rytmika dostávala kontrasty, artikulácia technickú brilantnosť. Pripojil k nim aj krátke Prelúdium cis mol, op.45, interpretované lahodnými farbami a plynulým tokom.
Bezprostredne na predchádzajúce čísla nadviazal umelec Sonátou č.2 b mol, op.35, ktorej štyri vety prinášajú mimoriadne bohatý tematický a formovo diferencovaný materiál. Arcadi Volodos v úvodnom Grave – Doppio movimento veľmi zreteľne odlíšil briskný rytmus od pokojnej lyrickej témy, ktorá sa do vety vracia. Po brilantnom Scherze prichádza dominantná časť Marche funèbre, prednesená so závažnosťou, priliehavým dôrazom v dynamike, ponurom výraze, s pretrhnutím v strednej melanchóliou okorenenej časti. V krátkom záverečnom Preste pokračoval Volodos v neokázalej a zvnútornenej exhibícii svojho technického a výrazového majstrovstva.
Ovácie obecenstva sa pochopiteľne dostavili. Umelec, ktorý v poslednom čase vystupuje hlavne na sólových recitáloch, ich prijal s radosťou a pokorou (nie sú jeho osobnou prioritou, tou je pasia z muzicírovania) a nasledovala trojica prídavkov. Nezahlásil čísla, no predpokladám, že boli rovnaké ako v auguste na Salzburskom festivale. Teda Anatolij Ljadov, extrémne virtuózne a strhujúce variácie na tému z Bizetovej Carmen od Vladimira Horowitza a Lento od Federica Mompoua.
Bratislavské hudobné slávnosti 2026: Dvojportrét z tvorby jubilujúcich skladateliek: Oľga Kroupová 60 a Iris Szegy 70
26. září 2026 v 16:00 hodin
Malá sála Slovenskej filharmónie, Bratislava
Program
Oľga Kroupová: Quintessenz pre sólové husle (2008)
Oľga Kroupová: La noche oscura, piesne podľa básní svätého Jána z Kríža (2018) – premiéra
Oľga Kroupová: Comments on Plath Poems pre hoboj a sláčikové kvarteto (2020) – slovenská premiéra
Iris Szeghy: Žalm pre sólový hlas na báseň Paula Celana (1993)
Iris Szeghy: Perpetuum mobile pre klavír (1993/2023
Iris Szeghy: Prosté a ťažké, tri piesne pre spev a klavír na básne M. Rúfusa (1978/2021)
Iris Szeghy: Sláčikové kvarteto č. 2 „Goldberg“ (2022)
účinkující
Milan Paľa – housle
Pavol Oravec – tenor
Ondrej Olos – klavír
Robert Holota – hoboj
Júlia Stahl Novosedlíková – klavír
Eva Slobodník Šušková – soprán
Mucha Quartet
Bratislavské hudobné slávnosti 2026: Klavírny recitál – Arcadi Volodos
26. září 2026, 19:30 hodin
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava
Program
Franz Schubert: Sonáta pre klavír č.18 G dur, op.78 D.894
Fryderyk Chopin: Mazúrka h mol, opp.33 č.4
Fyderyk Chopin: Mzúrka e mol, op.41 č.2
Fyderyk Chopin: Mazúrka f mol, op.63 č.2
Fyderyk Chopin: Prelúdium cis mol, op.45
Fyderyk Chopin: Sonáta č.2 b mol, op.35
účinkující
Arcadi Volodos – klavír
