Cecilia Bartoli: Mission

Verzia tohto článku vyšla 2. októbra 2012 na s. D5 v americkom vydaní The Wall Street Journal pod titulkom Bartoli’s Mission. Jeho autorka Corrina da Fonseca-Wollheim píše do Wall Street Journal o klasickej hudbe.
***

Bartoliovej Mission

Oberschleissheim, Nemecko
Bolo len krátko po polnoci, keď si Cecilia Bartoliová našuchorila okraj svojho dirndlu a skopla čižmy na vysokých podpätkoch na zadné sedadlo auta, čo ju odvážalo z paláca Schleissheim do mníchovského hotela. Talianska mezzosopranistka bola na nohách od neskorého popoludnia, počas ktorého promovala svoje nové CD s hudbou dlho zabudnutého skladateľa Agostina Steffaniho. Pre televíziu nahrala úryvok z nej povedľa mohutnej barokovej fontány, aby potom vystúpila s koncertom vo Veľkej sále pod stropom s freskami od Jacopa Amigoniho a neskôr splynula s 200 divákmi vo vymanikúrovanej zámockej záhrade. Potom nasledoval ohňostroj a – ako pripomienka nadchádzajúceho Oktoberfestu – obradné narazenie pivného súdku, ktoré absolvovala s brisknou zručnosťou. Povedali mi: „Cecilia, čochvíľa príde slávnostná večera s bavorskými špecialitami a nakoniec otvoríš pivo.“  Odvetila som: „Nemôžem na to predsa ísť v tomto Armaniho kostýme!” Zbežne pozrela na svoj dirndl s korzetovým živôtikom. “Nakoniec som sa ale cítila trošku hlúpo, lebo som tam na to bola jediná,” dodala s dievčenským úškrnom.

Štyridsaťšesťročná Bartoliová, jedna z najlepšie predávaných interpretiek klasickej hudby v súčasnosti, sa hrúži do nových a nových projektov so zápalom povereného splnomocnenca. Na prebale svojej predošlej CD Sacrificium, venovanej hudbe hviezdnych kastrátov 18. storočia, si dala fotošopovať vlastnú hlavu na plecia mužského mramorového torza. Na prebale novej CD Mission sa zjavuje ako holohlavý kňaz oháňajúci sa krucifixom. Preto treba nahrávky a koncertné vystúpenia Bartoliovej, s ktorými teraz brázdi Európu, pokladať za jej pokusy rehabilitovať hudbu Steffaniho (1653-1728), talianskeho skladateľa, kňaza a diplomata, ktorý väčšinu svojho života pôsobil v Nemecku, vrátane Mníchova a paláca Schleissheim.

“Vždy som chcela pracovať na projektoch z tohto prechodného obdobia, z konca jedného storočia a začiatku druhého.” Slečna Bartoliová vraví: “Poznám niektoré zo Steffaniho komorných duet, lenže zohnať ten zvyšok bola pre mňa skutočná nočná mora. Keď som však dostala mikrofilmy z British Library, vravím si: Hurá, táto hudba je krásna, je neuveriteľná. Teraz už chápem, z čoho vychádzal Haendel.”

Haendel sa stretol so Steffanim roku 1710 a očividne sa dal ovplyvniť nielen staršími kompozičnými postupmi skladateľa kombinujúcimi rozličné národné štýly, a to nielen z jeho rodného Talianska či prevzatými z Nemecka, lež aj z Francúzska, po ktorom cestoval a kde sa stretol so Jeanom-Baptistom Lullym. Jedno zo Steffaniho orchestrálnych interlúdií uvedených aj v Schleissheime bolo skutočne živé so zdôraznenými tanečnými rytmami francúzskeho baroka. Bleskurýchle koloratúrne pasáže v áriách ako Più non v’ascondo a Non prendo consiglio oduševňovala ešte aj talianska prieraznosť. Tými najúdernejšími číslami však boli pomalé, snové árie preukazujúce jedinečné spôsoby ako spriadať sprievodné sláčikové hlasy do priezračného tkaniva.

“Je to čosi ako zázrak. Čosi ako vytrženie, ako droga. Začínate cítiť, že…” Bartoliovej ruky sa vzniesli nahor, keď prešla do taliančiny. “Una musica cosmica! Spojenie s planétami, zväzok sfér, hviezd a planét. Nikdy predtým som nezažila čosi podobné so žiadnym typom hudby. Je to naozaj moderné.”Bartoliovej “priateľské sféry” sa vzťahujú najmä k árii z Nioby, jedinej Steffaniho opery uvedenej v plnom rozsahu za ostatné roky na javiskách Londýna a Bostonu.

Delikátnou orchestráciou sláčikov s akýmisi veternými zvonkohrami vznikla malátna vokálna linka, ktorá sa zdanlivo vznáša ponad pomaly rotujúci motív sláčikov.

“Keď to spievate, cítite sa ako vo víriacej krútňave,” hovorí Bartoliová. “S touto hudbou necítim zemskú tiaž. Je to čosi také, ako keď ste vo vode, čiže akoby ste nič nevážili. A práve v tomto je tajomstvo Steffaniho hudby a, samozrejme, aj jej sladkosti.Neviem naozaj, ale hádam preto, že to bol kňaz, mohol mať aj lepší kontakt s Bohom? Je tu prítomný akýsi náboženský, posvätný prvok.”

Celkom odlišný druh energie vychádza zo smelých, jasavých árií ako A facile vittoria, v ktorej hlas vchádza do dobromyseľného súboja s trúbkou. V Schlossheime Bartoliová neimitovala len inštrumentalistove frázy, ale dokonca aj trúbkový timbre, takže v istých okamihoch zaznela veľmi džezovo.

Vidno tu aj neodškriepiteľnú príbuznosť s tým typom Haendelových árií, ktoré stáli na obbligatovej trúbke, aké možno nájsť v Mesiášovi alebo v operách typu Amadigi di Gaula. “Som si istá, že Haendel bol veľkým obdivovateľom Steffaniho hudby,” hovorí Bartoliová, citujúc áriu Notte amica z Amadigi, “ktorá je takmer tou istou hudbou ako rovnomenná Steffaniho ária. Je to istý druh hommage. Nie je to vykradnuté, je to len moderný spôsob vyjadrenia. Nie, je to vyjadrenie úcty.”Súdobý obdiv voči Steffaniho hudbe viedol až k jeho zvoleniu za doživotného prezidenta Akadémie starej hudby roku 1724 v Londýne. Hoci v závere života bol známejší svojimi diplomatickými zručnosťami v službách pápeža, ktorý ho poctil dôverou pri jeho delikátnych misiách po Nemecku počas protestantsko-katolíckeho rozkolu. Niektoré zdroje naznačujú, že to bol vyzvedač, iné ho zaťahujú do prípadu vraždy. Mysteriózne okolnosti obklopujúce jeho osobu viedli Bartoliovú k tomu, aby oslovila svoju priateľku Donnu Leonovú, bestsellerovú autorku komisára Brunettiho a jeho záhad, aby napísala román Diamanty raja o Steffanim a jeho vyslanectve. Kniha vyšla súbežne s CD a obsahuje aj prílohu ako sprievodcu po Steffaniho živote prostredníctvom série indícií.

Práve Decca, nahrávacia spoločnosť stojaca za projektom, vrhla takéto bohaté zdroje do zdanlivo neznámeho ranobarokového skladateľa ako priamy odkaz na Bartoliovej predchádzajúce úspechy. Ako si spomína, roku 1999 musela bojovať s Deccou za svoj album operných árií od Vivaldiho, teda od skladateľa dovtedy známeho hlavne  inštrumentálnymi koncertmi. Táto platňa však dospela k predaju vyše milióna výliskov a dovolila Bartoliovej stať sa šampiónkou zabudnutej hudby aj od iných skladateľov typu Mozartovho rivala Salieriho.

“Interpret musí mať radosť z toho, čo robí,” hovorí Bartoliová, ktorá sa oddane venuje i štandardným dielam Haendla, Mozarta a Rossiniho. “Bez vášne nemohli prežiť ani najväčší skladatelia. Dokonca ani Mozart: bez interpreta zostáva hudba iba na papieri. Lenže dnes večer v tomto zámku — po 300 rokoch je Steffani nazad na svojom mieste — Mamma mia! V týchto počinoch nie je iba potešenie, je to aj zodpovednosť.”

(Preložil a pripravil Ivan Kučma)
Foto Decca