Impozantný basista Ondrej Malachovský
Dňa 3. apríla uplynie päť rokov od smrti významného slovenského operného speváka Ondreja Malachovského. Pri vyslovení jeho mena sa nám hneď v mysli vyjaví postava veľkomoravského vladára Svätopluka zo Suchoňovej historickej opery. Na jej premiére v roku 1960 síce postavu stvárnil Ján Hadraba, vtedy jeden z dvoch najčastejšie obsadzovaných sólistov opery Slovenského národného divadla v basovom odbore (druhým bol Václav Nouzovský), no na reprízach a potom v obnovených či nových inscenáciách sa majestátna postava vládcu nám už spájala (až do vstupu Petra Mikuláša do tejto role) len s menom Malachovského. Svojím trocha drsným basom vedel dokonale vyjadriť vnútornú drámu vladára, ktorému sa rúca ríša i vlastná rodina, ktorý je zároveň majestátne silný i ľudsky slabý a ktorý nám v závere Suchoňovho diela zanecháva smutné proroctvo: „Tisíc rokov budete otrokmi, bedármi bez vlasti.“
Po prvý raz som Malachovského počul spievať v roku, keď ukončil bratislavské konzervatórium (vo veku tridsiatich rokov!) na koncerte v dnes už barbarsky zbúranej veľkej sále Parku kultury a oddechu. Vystupovali tam najväčšie operné nádeje tých čias: František Livora, Vojtech Schrenkel, Iveta Czihalová (všetko z Vysokej školy múzických umení) a Ondrej Malachovský. Jeho mohutný hlasový fond i vokálno-charakterizačné schopnosti ma nadchli pri počúvaní árie Glinkovho Ivana Susanina a potom v Rossiniho árii o klebete z Barbiera zo Sevilly, ktorú ukončil (a potom tak robieval pravidelne aj v Opere SND) vysokým „g“, s ktorým zavše majú problémy aj barytonisti.
Sólistom Opery Slovenského národného divadla sa Ondrej Malachovský stal v sezóne 1959/60 a do dôchodku z nej odišiel po sezóne 1998/99. Jeho veľkým obdobím v súbore boli predovšetkým prvé dve desaťročia aktívnej činnosti. Vstupoval aj do starších inscenácií (napríklad ako Gremin z Eugena Onegina, Daland z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana) a z premiér si v roku 1961 zaspieval Mozartovho Sarastra, Matouša v Hubičke (s impozantným „len vdiaľ“ – vtedy ešte v slovenskom preklade), Chrudoša v Libuši, Kecala v Predanej neveste a Komtúra v Donovi Juanovi (v tom čase ešte na plagáte SND takto označovali Mozartovu operu opier).
Dve z jeho nezabudnuteľných kreácií si v prvom desaťročí aktívnej činnosti odskúšal najprv mimo SND. V Kašlíkovej sfilmovanej Rusalke spieval Vodníka (1962) a už v roku 1963 stvárnil Musorgského Borisa Godunova v Brne. K obom úlohám sa v SND dostal až v nasledovnom desaťročí. Neviem zabudnúť na predstavenie Borisa z inscenácie z roku 1977, kde po jeho boku spieval Pimena Richard Novák. Keby sa v tých časoch u nás nahral na platne Boris Godunov, Malachovský by mohol (podobne ako kedysi Boris Christov) stvárniť všetky tri basové úlohy v tejto impozantnej opere. Malachovského naturelu mimoriadne sedela ruská opera, čo okrem spomínaného Gremina a Borisa dokázal aj jeho barbarsky poňatý Končak z Borodinovho Kniežaťa Igora.
Talianska opera nebola jeho najvlastnejšou doménou, hoci v repertoári mal z nej viacero významných úloh. Spieval Zachariáša v inscenácii, ktorá bola v histórii SND divácky najúspešnejšia (Nabucco z roku 1966, ktorý sa dožil 420 repríz), charakterovo dobre vykreslil Sparafucila z Rigoletta. Fiesco v skvelej Lenardovej inscenácii z roku 1985 by si možno žiadal viac kantabilnosti, no priam úžasne znel jeho hlas v úlohe sprisahanca Toma v Maškarnom bále, kde mu partnerom Samuelom bol Juraj Hrubant. Dva veľké krásne, neobyčajne zvučné hlasy urobili z týchto vedľajších postáv rovnocenných partnerov predstaviteľom ústredného manželského trojuholníka (interpretovaného Jiřím Zahradníčkom, Bohušom Hanákom a Margitou Česányiovou). Napokon, ktorý basista by si nechcel zaspievať Verdiho Filipa Druhého z Dona Carlosa, v interpretácii ktorého zdôrazňoval skôr tvrdosť neúprosnosť majestátu?
Škoda, že repertoár Opery SND mu neposkytol viac príležitostí prezentovať sa vo Wagnerových operách. Jeho Daland – vari ešte viac v starej inscenácii zo šesťdesiatych rokoch (kde spieval v exportnom obsadení s Hanákom, Česányiovou a Pappom) než potom v inscenácii z roku 1984 – signalizoval, že v tejto repertoárovej oblasti by sa cítil ako doma. Takmer rovnocennou kreáciou popri jeho Svätoplukovi bol aj Suchoňov Štelina z Krútňavy (v nádhernej Zacharovej inscenácii z roku 1965). Aj tu spolu s Česányiovou a Pappom predviedli naozaj herecko-spevácky koncert a ako postava bol dojemný v závere tejto opery. Slovenskú operu Malachovský často interpretoval na javisku aj v televízii (Kováč Wieland, Vzkriesenie, Mister Scrooge, Carnot v Hre o láske a smrti, Pongrác v Obliehaní Bystrice) a nechýbal ani na koncertných pódiách.
Politické oteplenie konca šesťdesiatych rokov využil aj on na účinkovanie na nemeckých javiskách, takže v rokoch 1967-69 bol v SND len stálym hosťom. Svojej materskej scéne vychoval aj svojich dvoch synov, z ktorých Martin je dodnes platným členom basového odboru bratislavskej Opery. V historických análoch bude jeho meno zapísané v spojení so Svätoplukom, Štelinom a Borisom, teda úlohami, ktorých kreácie ešte dlho budú vzorom pre nasledujúce generácie.
