Řím: debut Anny Netrebko jako Pucciniho Manon

Manon Lescaut ako hudba
Všeobecne sa Manon Lescaut považuje za prvé úspešné a k prahu zrelosti sa blížiace Pucciniho operné dielo. Prvýkrát som  ho videl v Slovenskom národnom divadle v roku 1958 (dirigent Auer a režisér Fischer) s verdiovskou Manon  Česányiovej a wagnerovskou Ludmily Dvořákovej, potom v Slovenskom národnom divadle už len Nekvasilovu, Dvořákovu a Štúrovu inscenáciu z roku 2012. V tom istom roku som ešte v Grazi zažil, ako režisér Herheim použil dielo na svoju sebaprojekciu a za posledných dvadsať rokov som prostredníctvom televízie sledoval dve inscenácie Manon režiséra Carsena, tradičnejšiu z Bruselu a na Manhattan či Defence prenesenú viedenskú inscenáciu.

Puccini sa nebál konkurencie s Massenetovou úspešnou verziou prepisu memoárov Abbé Prévosta. Libretisticky je síce jeho opera menej vyvážená než francúzska operná verzia, ale hudobne sa jej vyrovná. Nie je o frivolnej Manon, ktorá sa tragickou postavou stáva až v poslednom šiestom obraze. Pucciniho hrdinka je už pri prvom vstupe na scénu dievčinou smútiacou za mladosťou, v druhom obraze za stratenou láskou a v posledných dvoch už len trpiacou hrdinkou, na ktorej poklesky sa zabudne, no ktorej láska zostane medzi nami naveky. Opera je akýmsi mixom medzi do dejín odchádzajúcim romantizmom a nastupujúcim verizmom, s ktorým však skladateľa spája len istá extrovertnosť vyjadrovania citov a už nesmelo sa prejavujúci konverzačný štýl spevu. Kvôli mimoriadne častému opakovaniu sa hudobných motívov sa niekedy o Manon hovorí ako o talianskom Tristanovi, pričom najviac wagnerovsky azda pôsobí dlhý duet milencov v druhom obraze. Oveľa trefnejšie sa mi však vidí konštatovanie Gianandrea Gavazzeniho, ktorý tvrdí, že opera je skôr o vášni a dezilúzii rytiera Des Grieux než o titulnej hrdinke. Dirigent a esejista takisto oceňuje Pucciniho schopnosť vytvárania malých postáv a o postave Geronta hovorí, že pripomína zlostnú figúrku z Hoggartových obrazov. V hudobnej faktúre popri typicky sladkých skladateľových melódiách sú vydarené ponášky na starú hudbu v rímskej inscenácii posilnené aj tým, že sa hrajú z javiska i skladateľove samocitácie z Messa di Gloria (1880) a hlavne z Crisantém (1890). Intermezzo medzi druhým a tretím obrazom patrí k najlepším symfonickým číslam v rámci Mladej talianskej školy.Začiatkom marca rímske Teatro dell´Opera (predtým známe ako Teatro Costanzi postavená v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia) uviedlo päť predstavení novej inscenácie diela, o čo sa  pričinila rodina Mutiovcov – slávny Riccardo za dirigentským a dcéra Chiara za režisérskym pultom. Pravda, ich prínos bol neporovnateľný. Režijný prístup bol vyslovene tradičný a v jeho rámci boli akceptovateľné miesta (napríklad svietenie) a len ťažko prijateľné postupy (aranžovanie pohybu sólistov a dvoch scén s vojakmi). Nejakých ozvláštňujúcich nápadov bolo poskromne (napríklad pri tanečnej scéne Manon sa táto krútila na maličkej točne, čo evokovalo fakt, že je bábikou – hračkou v rukách šľachty). Menej šťastné bolo premenenie scény madrigalistov na pastorellu s obligátnym baletom, čo by pasovala skôr do Masseneta. Mimoriadne rozpohybované a individualizované boli zborové a komparzové výjavy v prvom obraze tak trocha pripomínajúce Zeffirelliho réžie pre turistické arénové publikum (hrajúce sa dievčatká, žena s kočíkom, nadväzovanie známostí medzi mladými ľuďmi). Akúsi ideu dodali inscenácii skôr výtvarník scény (Carlo Centolavigna) a kostýmov (Alessandro Lai). Inscenácia sa začínala i končila na piesočných dunách a do ich farby boli štylizované aj historické kostýmy. Láska milencov ale aj ich vzťahy sa tak ocitli v púšti nepriaznivej pre akýkoľvek cit a nevyhnutne smerovali k ničote.Veľkú udalosť premietnutú aj do úplne vypredaného hľadiska (v ktorom sa ani pre mňa nenašiel novinársky lístok) urobil z inscenácie dirigent. Priznám sa, že doteraz pri počúvaní niektorých Mutiho operných kompletov sa mi jeho prístup zdal trocha asketický a skôr výrazne racionálny. Hoci toto všetko som teraz zažil naživo, pôsobilo to na mňa úplne inak. Dirigent naozaj je nepriateľom vonkajškových efektov a samoúčelnej prezentácie sa sólistov na úkor celkového dojmu. To čo však dokázal urobiť z Pucciniho partitúry, bol hotový zázrak. Jeho profesorský a na precíznosti bazírujúci prístup sa v konečnom dôsledku premenil na úžasne emociálne silné predvedenie. Toľkokrát počutá partitúra znela pre mňa úplne novo. Prekvapujúco a až otriasajúco zapôsobilo, ak dirigent  poslednú predsmrtnú frázu Manon – Mio amore non muor (Moja láska nezomrie) predelil pomlčkou na viacero dôb. A takýchto kúziel bolo v jeho naštudovaní viacero. Pasáže dvoch hlavných protagonistov uchopil skôr v pomalšom tempe a s dôrazom na lyriku prejavu a melanchóliu nálady, pravda predovšetkým v prípade ženskej protagonistky. Z lyrickým plôch dokázal rýchlo vygradovať hudbu do niekoľkých dramatických vrcholov striedavo kladúc dôraz na jednotlivé nástrojové skupiny. Výborne znel aj zbor v naštudovaní Roberta Gabbianiho, a to tak v úvodných výjavoch plných nostalgie, v ľahučkom popevku konca prvého obrazu ako v scéne naloďovania prostitútok, ktorá je jedným z vrcholov diela (preto ju skopíroval Pucciniho žiak Alfano vo svojom Vzkriesení) a bola ním aj z hľadiska hudobného naštudovania. Režijne však zo všetkých doterajších mnou prežitých naštudovaní sa výjav podaril najlepšie Miroslavovi Fischerovi v 1958.Inscenácia mala iba jediného predstaviteľa Des Grieuxa, v Baku narodeného a Taliansku a Rusku pôsobiaceho Yusif Eyvazov. Jeho spinto tenor farebne nie je príliš príťažlivý, no náročný part zvládol uspokojivo a v duchu dirigentovej koncepcie len umiernene pateticky. Ešte viac sa stretla s požiadavkami dirigenta Serena Farnocchia ako lyrická Manon, s ľúbivým no menej znelým tónom od stredov nižšie a s niekedy trochu unaveným hlasom vo vyšších polohách. Premiérová protagonista Anna Netrebko sa takisto snažila vyhovieť dirigentovej predstave, no predsa si občas neodpustila opájanie sa svojím tmavých hlasom (na úkor lyrickejšieho nasadzovania) schopným zachytiť už aj dramatickejšie odtiene partitúry.Z vokálneho obsadenia však vytŕčala ako jediná ozajstná hviezda, čo publikum ocenilo po jej árii In queste trine morbide dlhotrvajúcimi ováciami. Herecky sa mi zdala o čosi menej uvoľnenejšia než sme zvyknutí, možno preto, že postava a part sú koncipované od začiatku skôr tragicky. Z predstaviteľov menších postáv sa mi najviac páčil Carlo Lepore ako Geronte a v malom sóličku lampára  Giorgio Trucco.

Giacomo Puccini:
Manon Lescaut
Dirigent: Riccardo Muti
Réžia: Chiara Muti
Scéna: Carlo Centolavigna
Kostýmy: Alessandro Lai
Zbormajster: Roberto Gabbiani
Svetla: Vincent Longuemare
Orchestra e Coro Del Teatro dell’Opera
Premiéra 27. februára 2014 Teatro Constanzi Rím
(napísané zo 4. a 6. 3. 2014)

Manon – Serena Farnocchia / Anna Netrebko
Des Grieux – Yusif Eyvazov
Lescaut – Francesco Landolfi / Giorgio Caoduro
Geronte – Carlo Lepore
Edmondo – Alessandro Liberatore
Oste – Stefano Meo
Maestro di ballo – Andrea Giovannini
Un Musico – Roxana Constantinescu
Sergente – Gianfranco Montresor
Lampionaio – Giorgio Trucco
Comandante – Paolo Battaglia

www.operaroma.it

Foto Silvia Lelli, archiv