Agitátor a exorcista je mrtvý (1)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Chéreauov Prsteň, to je veľká sága, rozprávka, mýtus, misionárska naivita, koláž surrealistických alegórií, roku 1848, je to tragédia veľkomeštiackej rodiny, pohltenej v industriálnej ruine v spojení s brutálnym kapitalizmom od roku 1830 do 1930 vo virtuóznej hre svetla a osudov členov rozvetvenej rodiny v boji o moc. Brünnhilda je snáď prvýkrát zobrazená ako veselá temperamentná mladá dievčina, Siegmung a Sieglinda ponorení do svojej lásky, drak inscenovaný ako z vianočnej rozprávky pre deti ťahaný na kolieskach na javisko. Hudobná koncepcia Bouleza spôsobila štrajk orchestra, Peduzziho obrovské scénické elementy a starostlivo pripravený svetelný scenár dali zabrať výrobe a javiskovej technike. Chéreau sa postaral o najväčší rozruch medzi priateľmi a milovníkmi Wagnera od dôb trvania festivalu. Za hukotu trilkovacích píšťaliek, ktoré pred premiérou Súmraku bohov údajne predával bohatý Američan a hlasného koncertu automobilových klaksónov, miestami úplne zaniká hudba. Keď pred oponu predstúpil tridsaťjedenročný francúzsky muž – zázrak réžie, naplnil celý posvätný divadelný priestor prenikavý, živý disonančný zvuk, hrmot nadšeného súhlasu a jačania prudkých búúú.Stačí príklad z Rýnskeho zlata. Byť si istí tým, čo je na javisku, si nemôžme byť istí. Môže to byť hrádza vodnej nádrže ale zároveň to môže byť rovnako ako hrádza pre niečo úplne iné; Je to konštrukcia plná hrozieb, divadelný stroj na produkovanie rieky a zároveň alegorická forma pre turbínu na generovanie modernej energie. Silná rieka Rýn, je zahradená hrádzou ale stále zostáva riekou, ktorá preteká a ako celá príroda plynie. Dcéry Rýna sú oblečené ako kankánové tanečnice Belle Époque a sú žiarivo krásne a bezstarostné. Neskôr o nich Fricka hovorí,  že sú to ľahké dievčatá (leichten Mädchen), keď vyzradia tajomstvo, ich bezstarostnosť končí a zdesene sledujú ako si Alberich odnáša v plastikovom sáčku zlato.

Druhá scéna sa odohráva na stavenisku Walhally, Wotan je ako pútnik, ktorý sa chce usadiť a dať svojej rodine nádherný dar. Za akúkoľvek cenu si vybudovať svoje sídlo. Toto stavenisko by mohlo veľmi dobre pokračovať fabrikou, ktorá zarobí pre jeho rodinu potrebné peniaze. Bankárska rodina oblečená do žaketov, večerných šiat a k tomu mefistofelovský sarkazmus Logeho, s ktorým pracuje pre Wotana, až sa odhodlá ísť do katakomb Alberichovho podzemného sveta, k tomu dvaja skutoční obrovia ako symbol mužskej sily a záverečný dance macabre,  keď sa bohovia chystajú vystúpiť na Walhallu, zatiaľ čo Loge opäť do sáčkov balí ich veci.

Možno je prítomná i mytológia, mytológia našich časov. Jedna mala zobrazovať Walhallu – ale súčasne toto portrétovanie je od počiatku opäť nemožné. Chereau si nemyslí, že Walhalla je absolútne potrebná k poznaniu ako „štýlová“ stavba. Takže od Peduzziho vidíme len kúzelný náznak eklektickej stavby s klasicistickými prvkami, ktorá sa odráža v zlate a na ktorú bohovia, držiac sa za ruky, bojazlivo vystupujú. Čo je požadované je Walhalla, ktorá opúšťa všetky pochybnosti, ako to, čo konkrétne dáva, základy, ktoré má a ktoré súčasne signifikuje. Vyjadrenie sily, ideológie sily… Byť tak precízny môže znamenať prehliadnutie nezrovnalostí. Násilnosti sú taktiež ingredienciou mytológie a je možné na javisku predstavovať toľko boja, boja za majstrovstvom, toľko boja za existenciu, toľko tlaku pre zmenu a tak mnoho hrubej energie, bez násilia?

Ale Prsteň je násilný a krutý. Wotan je brutálny a nespravodlivý, rovnako tak ako kráľ Lear, odmietajúci Kordéliu. So svojou kopijou, ktorá mu slúži skôr na podopieranie a ochranu, so zmrzačeným okom ale stále imponujúci, rozhodný a o svojej pravde presvedčený starec.

Božská absencia na Walhalle sa v príhovore Patrica Chéreaua v programe k inscenácii bayreuthského festivalu v roku 1977 zdá byť vyjadrená v samotných slovách ako takých: bolestivá beznádejná horkosť, ktorá sa vlečie v motíve kliatby a Fasoltovej smrti a ktorá sa znesie skrz bohov, ako nechutná hmla starých vekov – pre Chéreaua a jeho inscenáciu – je to totentanz stredovekej alegórie.

Režisér vždy uprednostňoval používanie slova alegória a Wagner myslí na tú istú vec, to isté slovo, keď hovorí o scénickej alegórii. Pred Walhallou v závere opery je nežná, vlhká, lepkavá deziluzívna atmosféra, ktorú Wotan skúša zmeniť a odvrátiť.

Čo vycvičiť salutovaním bohov a otvorením Walhally v odlúčení od všetkého ľudského? Za tým myšlienka – mečový motív, veľký hrdina, ktorý všetko neskoršie, keď nastane správny čas, vráti do pravých koľají. Všetko sa zdá, vstup bohov na Walhallu, ako drzý let do budúcnosti. Už nič nejde správnym smerom, ale nevadí, nechajte nás vystúpiť na Walhallu, neskoršie sa riešenie nájde.

Režijná práca vo Valkýre sa ešte viac opiera v prvom rade o hereckú prácu so spevákmi. Táto práca nie je pre režiséra zbytočná, ale naopak práve najdôležitejšia pre psychologické opísanie vzťahov a pre psychologické zdôvodnenie konfliktov a ich vystavanie v zmysle deja, v ktorom ich majú postavy zaryté hlboko do mäsa. Hudingova obývačka je pompézna sála v štýle meštiackej architektúry 19-teho storočia, s dejovo dôležitým stromom uprostred. Druhé dejstvo sa odohráva na Walhalle, ktorej vnútorné usporiadanie cituje jej fasádu a čas v nej odmeriava zvláštne kyvadlo. Tieto zvláštne scény nie sú pre Peduzziho a režiséra nejaká svojvoľnosť ale nutnosť, ktorá pre nich leží vo vzduchu. Wagnerovské javisko, antické divadlo, meštiacka komédia otvárajú interpretáciu mýtu v anekdotických a herecky vypracovaných obrazoch. Scéna Todesverkündigung s rituálnym prezliekaním a pochovanou bielou šatkou medzi Brünnhildou a Siegmundom patrí podľa mnohých kritikov k jedným z najkrajších operných obrazov v opernej réžii vôbec. Smejúce sa Valkýry ako hysterické hyeny v šialenom tempe sťahujú mŕtve telá hrdinov na zvláštnej scéne, ktorú tvorí ruina chrámovej apsidy či katedrály (architektonické a slohové detaily ako prevzaté od Caspara Davida Friedricha), fragmenty hlavíc stĺpov, dutiny pripravené pre sarkofág mŕtvej Brünnhildy, ktorej život krutý otec napokon ušetrí. Záverečný efekt, keď na jediný úder kopije Wotana v rytme s Logeho kladivom celé javisko vzplanie, sa nezabúda. Zároveň tento efekt len zakončuje brilantnú psychologickú  prácu so spevákmi tak ako to režisér deklaruje, vášnivé scény medzi Siegmundom a Sieglindou plné nežného stretnutia, preskakujúcich iskier, cez psychologický monológ Wotana medzi plynúcim časom, ktoré symbolizuje kyvadlo a zrkadlom, ktoré odráža jeho tvár hodný Shakespeara až po nevysvetliteľne nádherné odtiene Brünnhildiných vlasov.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
merkucio

Krásná, hloubková studie. Těším se na pokračování.