Agitátor a exorcista je mrtvý (1)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4



Chéreauove operné inscenácie sú filmom múzických umení, art laboratóriom s relevantnou psychológiou a ideológiou. Sugestívne scény Chéreaua a scénografa Peduzziho svojou prevratnou pôsobivosťou realistickej psychologickej drobnokresby vstúpili do dejín opernej réžie. Nezabudnuteľné a inšpirujúce zostali i po skončení divadelného života inscenácie scény; vodná hrádza na Rýne, cez ktorú skutočne preteká výpustom prúd vody, premeny Albericha na netvora a skutočnú žabu, záver Valkýry, kde priamo sama Brünnhilda prosí otca o trest za svoju neposlušnosť, na pozadí ruiny chrámu, ktoré Peduzzi majstrovsky nasvecuje postupne odchádzajúci tieňmi, ktoré zvýrazňujú tektoniku stavby, smerujúcimi k súmraku, ktorý je vo finále kontrastom k scénickej interpretácii feuerzauber motívu. Kováčska dielňa Mima, kde sa každá súčiastka kováčskeho hriadeľa točí, pohybuje, lietajú iskry a fragmenty meča sa menia na rozpálené tekuté železo. Kontrastné svety luxusného stĺpového klasicistického sálu Gibuchungov a neorealistický zadný trakt fabrických domov so systémom balkónov a zadných schodíšť. A záverečný súboj živlov, záplavy Rýnom, horiace hranice, ktorých plamene prechádzajú do zničujúceho požiaru Walhally, aký sme v divadle dovtedy nevideli, sa stáva zároveň posledným symbolom nedopovedanej otázky a budúcnosti temného sveta.Tretia operná inscenácia Patrice Chéreaua po Prsteni Nibelungov na pozvanie Rolfa Liebermanna v Paríži, svetová premiéra dokončenej trojdejstvovej verzie Lulu (1979) od Friedricha Cerhu, znamenala prevrat v tvorbe inscenačných výkladov a posunov. Posunul príbeh blonďavej Lulu ako vystrihnutej z obálky Berliner Zeitung 1936 do doby ranného fašizmu, vo veľkých čistých priestoroch doznievajúceho art deca z čierneho mramoru a prepychových materiálov na kostýmy a róby doznievajúceho fin de siècle a divákovom prezentoval nový pohľad na operu. To, čo si vyskúšal vo Wagnerovi, svoju povestnú precíznu prácu s hudobnou frázou, ktorú detaile herecky analyzoval a potom prostredníctvom spievajúceho herca interpretoval krok po kroku každé zdvihnutie hlavy, každý pohyb k psychologicky spievanému textu. Režisérov štýl by sa dal charakterizovať ako určitý druh vernosti dielu i cez zdanlivo neúctivú aktualizáciu, politicko-sociálne dimenzie a spevákov v pohybe.V katastrofickom svete okolo Lulu, rozrušenej a vnútorne zdevastovanej spoločnosti, prirodzená detinská žena, ktorá tejto spoločnosti padá za obeť. V sugestívnej Peduzziho scénografii ríšskej kancelárie, ktorá akoby svojim skrytým filozofickým významom bola pokračovaním sály dekadentných Gibuchungov zo Súmraku bohov. Zároveň sa v oslavnej hymne na tvorivé duo Boulez a Chéreau od Ivana Nagela objavuje motív outingu bojovnej homosexuality, ktorú obaja protagonisti inscenácie šifrujú svojim mimoriadne senzitívnym spôsobom vnímania do inscenácie. Režisérov génius hľadá v ľuďoch najvnútornejšie jazvy, ktoré definujú ich situáciu a ich osud. Nie prostitútka Lulu je perverzná, perverzná je mužská spoločnosť – a jej charakterizáciou svet, v ktorom žije. Freud v eseji Básnik a fantázia spomína básnikove fantázie ako „vzdušné zámky“, ktoré slúžia na splnenie želania a mohli by znamenať korektúru skutočnosti. V podstate sa vzťahujú na dva druhy želaní: Sú to buď ctižiadostivé želania, slúžiace na vyzdvihnutie vlastnej osobnosti, alebo želania erotické. Chéreau vo svojich inscenáciách vždy hľadá tieto témy, ctižiadostivosť jednotlivca, tajné erotické túžby bez toho aby sa hanbil pred divákom, a neustály pocit tajomna, ktoré je nedopovedané a cítime ho z až hmatateľného podvedomia postáv.Najlepšie Chéreaua priblíži nie tak starý rozhovor Od pôvabu k intimite z internacionálneho časopisu Opernwelt.

Pán Chéreau, keď ste v roku 1976 inscenovali Wagnerovu tetralógiu Prsteň Nibelungov – Ring, mali ste práve 32 rokov. Pozerajúc naspäť, akú úlohu hral Bayreuth pre váš vývoj ako režiséra?

Táto produkcia bola pre moju umeleckú prácu nesmierne dôležitá. Ide o to, hru trvajúcu štrnásť až pätnásť hodín ovládnuť a vymyslieť veľký oblúk – spojenie. To bolo povinné poučenie. Musel som sa naučiť ovládnuť veľké formy a až potom sa venovať detailom.

Ako ste sa pripravovali na Ring?

V škole bola nemčina mojou prvou cudzou rečou. Na Sorbonne o niečo neskôr som sa učil tiež pokročilejšiu nemčinu. Prečítal som ságy a vedel som, kto je Wotan, kto sú draky, skôr ako prišla ponuka z Bayreuthu. Inak by som to nemohol prijať. Rozprávanie – báseň Ring nebol pre mňa pompézny a úsmevný alebo cudzí. Bol jednoducho časťou reči, ktorú som sa naučil. Nová bola pre mňa skúsenosť s Wagnerovou hudbou. Aj tento kontakt však nebol komplikovaný: táto hudba jednoducho patrí do divadla. Wagner je ako Shakespeare alebo grécke tragédie, obrovské, originálne divadlo.

Bolo ťažké sprostredkovať spevákom tieto úplne nové úlohy?

Nie, vôbec nie. Vždy som dostal odpovede na moje nápady. Speváci nikdy nehovoria nie, keď robíte rozumné návrhy a logicky budujete charaktery. Mimo toho som mal veľmi dobrý tím, ktorý sa učil veľmi rýchlo.

Je už medzitým nová spevácka generácia, ktorá sa už pri štúdiu učí flexibilnejšie zachádzať s telom?

Je to možné, ale pretože ja opery inscenujem málo, neviem to celkovo posúdiť. Moje skúsenosti z roku 1976 sú, že to nebolo ani ľahšie ani ťažšie, ako dnes. Vždy bolo a je veľa brilantných hercov medzi spevákmi. To nemá nič spoločné s generáciou.

Na opernej scéne je v súčasnosti rozšírený trend, že filmoví režiséri inscenujú opery napriek tomu, že hudbe málo rozumejú…

…a tiež bohužiaľ ako filmoví režiséri, majú málo poňatia o divadle.

Chcete tým povedať, že treba niečomu z divadla rozumieť, aby sa dali robiť dobré filmy?

Prirodzene. Ja nerobím momentálne nijaké rozdiely medzi operou, filmom a divadlom. Stále ide o to rozprávať dej, vybudovať rolu, divákom city vierohodne sprostredkovať.

Pritom skladateľ veľa vysvetlí, čo vy ako režisér vo filme alebo divadle musíte objaviť: Tempo, rytmus, pauzy, vzťahy hlasov…

Rozdiely by som tak vysoko nehodnotil. Aj divadelný herec má hlas. Aj text bez hudby má svoj rytmus a tempo. Treba si len dať námahu to vypátrať. Prirodzene hudba v opere udáva niečo dopredu. Ale táto nutnosť robí tiež slobodu. V neprítomnosti slobody sa tiež nachádza veľká sloboda. To vám potvrdí každý predstaviteľ: ak je daný presný rámec, ide to často správne.

Ešte raz vzťah opery a filmu: vidíte budúcnosť opery ako zmes multimediálnych zmiešaných foriem?

Nie som prorok a možno i to hodnotiť len od prípadu k prípadu. Čo úplne odmietam, sú filmové obrázky na opernom javisku. Nič to neprináša. Intimita v opere je postavená na úplne iných skutočnostiach ako v kine. Keď hovorím, že nerobím nijaký rozdiel medzi operou, filmom a divadlom, týka sa to základov práce. Prostriedky sú však celkom rozdielne. Tam neexistuje nijaká analógia. Preto som odmietol premiéru Bergovej Lulu v Paríži realizovať aj ako film. Všetky ponuky sfilmovať opery som odmietal. Keď chcem film, natočím film.

Heslo intimita: čo sa odráža vo vašich operných inscenáciách od Ringu po Così fan tutte je vypracovanie veľkej blízkosti medzi postavami, ktoré sú prirodzené aj vzdialené a tiež sa môžu ukázať cudzie. Intimita je centrom vašich filmov. Sú témy, ktoré sa navzájom vylučujú?

Je to ťažké. V konečnom dôsledku ide o detaily. Čo zaujíma mňa a čo je konštantou mojej práce sú veci ako ctižiadosť, láska, telo, túžby a nekonečne jemné fazety, ktoré ich spájajú. Nie je preto náhoda, že v mojom poslednom filme vystupujú len dve osoby.

(Patrice Chéreau sa zhováral so Stephanem Möschom počas festivalu Aix-en-Provence, Opernwelt 8-9/2005)

Spomínam si na stretnutie s Chéreauom vo Viedni, pri práci na Janáčkovej opere Z mrtvého domu. S akou rafinovanou pedagogickou finesou viedol operných spevákov, ako celý ansámbel štatistov zrušil svoje stále angažmán, len aby mohol s Chéreauem pracovať, ako dbal na líčenie rúk(kĺbov prstom) trestancov na javisku, aby každý detail jeho vízie dostal správny odtieň, zvuk, ale hlavne vnútorný pocit a skryté napätie. To sú veľkí tvorcovia. Ich pokora k osobe na javisku či pred kamerou sa spája s obrovskou vnútornou energiou a nasadením. Je veľké šťastie, že naša doba nech už má akékoľvek choroby, poskytuje možnosť aspoň čiastočne zachytiť pomíňajúce kúzlo divadelného zázraku. Film Jeho brat končí piesňou režisérovej priateľky Marianny Faithfull. Dnes ju môže zaspievať jemu…

(Pokračování)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
merkucio

Krásná, hloubková studie. Těším se na pokračování.