Autentický Čajkovskij na populárnější vlně

Bratislavské hudobné slávnosti vo svojej tretine ukázali, že ich profilovanie na festival kvalitných interpretov a kontrastnosť hudobných druhov, sú stále atraktívne. Po komorných súboroch (Musica aeterna, Collegium 1704 s Magdalenou Koženou) a klavírnom recitáli (Marián Lapšanský) patril utorkový večer Veľkému symfonickému orchestru P. I. Čajkovského z Moskvy, jeho dlhoročnému šéfdirigentovi Vladimírovi Fedosejevovi a prvému stretnutiu s ruským klaviristom Andreiom Korobeinikovom.

Dramaturgiu koncertu si spravidla určujú hosťujúce telesá. Tento raz orchester z ruskej metropoly ostal verný prezentácii diela skladateľa, ktorého má zapísaného vo svojom mene. Navyše, monotematická programová zostava bola ladená na populárnej strune, keď v prvej časti dominoval Koncert pre klavír a orchester č.1 b mol, op.23 a v druhej Symfónia č.4 f mol, op.36 Piotra Iľjiča Čajkovského. Otváracím číslom bola orchestrálna úprava Ročných období, op.37b s časťami Október: Jesenná pieseň, November: Trojka a December: Vianoce. Hosťujúce teleso už v tejto skladbe prekvapilo schopnosťou modelovať zvuk v nižšej dynamickej hladine, kolorovať náladu jednotlivých úsekov či už do meditatívnej melanchólie s obsažnými pianissimami (Jesenná pieseň), hravého nadľahčenia (Trojka), alebo nemenej zaujímavo zinštrumentovaných decembrových Vianoc. Bez taktovky dirigujúci Vladimír Fedosejev rešpektoval nebombastický pulz skladby a sústredil sa na maľbu detailov.

„Čajkovského b mol.“ Stačí vyrieknuť toto „zaklínadlo“ a akákoľvek koncertná sála na Slovensku je plná. Dokonca mám pocit, že niektorí ani nevedia, že ide o klavírny koncert a po prvej vete sa nepatrí tlieskať. Žarty bokom. Bratislavské festivalové publikum sa tomuto faux pas našťastie vyhlo. Všeobecne platí, že čím je dielo populárnejšie medzi masami, tým je zraniteľnejšia jeho interpretácia. I v tomto klavírnom koncerte môže sólista podľahnúť zvodom údernosti tónu v priebojných, nad orchestrom dominujúcich akordoch. Toto však nebol prípad Andreia Korobeinikova, tridsaťdvaročného Moskovčana, mnohostranne rozvinutej osobnosti s nejedným medzinárodným úspechom, ktorý známu predlohu spracoval s rozsiahlou škálou odtieňov. Tam, kde mal burácať a merať si sily s orchestrálnou masou, jeho údery na klaviatúru to dosiahli poľahky a bez vonkajšieho pátosu. A zasa v pasážach, v ktorých skladateľ rozviedol dve kontrastné témy (1. veta Allegro non troppo), živo ľudovú a lyricky romantickú, vychutnával si ich dialóg v perlivom rytme a striedmej dynamike. Pokojnú kantilénu, striedanú valčíkovom melódiou a sprevádzanú v orchestri silno zastúpenými dychmi, tvaroval racionálne i emocionálne zároveň. Pochopiteľná gradácia sa dostavila v záverečnej vete Allegro con fuoco, ktorá v Korobeinikovom podaní mala potrebnú ohnivosť, slovanskú širokodychosť a ústie do hymnického záveru. Sólista sa za vrúcny potlesk obecenstva poďakoval dvoma prídavkami.

Symfónia č. 4 f mol, op.36  vznikala v neľahkom psychickom rozpoložení Pjotra Iľjiča Čajkovského. Má svoj náladový obsah, jedinečnú a špecifickú klenbu, aj keď o jej programovosti sa skladateľ príliš konkrétne nevyjadroval. Ani nebolo treba. Priamo z hudby sála v úvode nádych depresie, ktorý sa postupne rozplýva, rozjasňuje a z istej melanchólie, tak príznačnej pre Čajkovského, sa zrazu vynorí bravúrne pizzicatové scherzo. Aby v záverečnej vete (Allegro con fuoco), na báze ľudovej piesne, skladba dospela do diametrálne odlišnej nálady, než v akej sa začala. Vladimír Fedosejev i Veľký symfonický orchester P. I. Čajkovského majú pochopiteľne nielen túto partitúru v malíčku. Nie je zaujímavé zaoberať sa kacírskou myšlienkou, či po x-násobnom odohraní nastupuje rutina, keď aktuálne stvárnenie dáva na obdiv jednak detailne premyslenú dirigentskú koncepciu, jednak špičkové kvality orchestra. Ten po celý večer dokazoval, že je telesom schopným nielen fascinovať vrúcnymi frázami vo vyhrotenej dynamike, ale rovnako i v spektre odtieňov medzi pianom a pianissimom. A to nielen v tutti pasážach, ale aj v jednotlivých nástrojových sekciách i u jednotlivcov. Moskovčania sú vyzbrojení kompaktnými sláčikmi, pregnantnými bicími a čo je vari najcennejšie, skvelou zostavou hráčov na plechové i drevené dychové nástroje. Po celý večer nezaznelo jediné technické zaváhanie. Vladimír Fedosejev nepoužíva taktovku, spolieha sa gesto rúk, ktoré orchester prečíta aj s prižmúrenými očami. Že počas koncertu sme počuli toľko odtieňov dynamiky, myslím na tú jemnejšiu, možno vďačíme aj dlhoročnej spolupráci dirigenta s Viedenskými symfonikmi, či inými západoeurópskymi telesami.

Dva kontrastné prídavky uzavreli večer, ktorému by azda niekto mohol vyčítať dramaturgickú uniformnosť (ozaj by bolo zaujímavé počuť, ako sa toto svetové teleso vyrovnáva s neruskou hudbou), no kvalita interpretácie a schopnosť strhnúť divácke rady akúkoľvek úvahu na túto tému zmieta zo stola.

 

Hodnotenie recenzenta:  90%

 

Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Veľký symfonický orchester P. I. Čajkovského
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 2. október 2018

Vladimír Fedosejev, dirigent
Andrei Korobeinikov, klavír

Piotr Iľjič Čajkovskij: 

Ročné obdobia, op.37b
Koncert pre klavír a orchester č.1 b mol, op.23
Symfónia č.4 f mol, op.36