Balanchinovy Drahokamy jsou skutečnou ozdobou pařížských baletních hvězd

  1. 1
  2. 2
Divadelnú sezónu 2017/2018 zahájil baletný súbor Parížskej opery veľkolepým uvedením Balanchinovho baletu Jewels (francúzsky Joyaux). Po otváracom galakoncerte (21. septembra 2017) pre VIP klientelu zaplnili 22. septembra 2017 impozantnú scénu Garnierovho paláca choreografické Klenoty (alebo Drahocennosti, Drahokamy či Šperky) Georgea Balanchina.
Palais Garnier Paríž (zdroj operadeparis.fr / foto © Jean-Pierre Delagarde/OnP)

Balanchinove Joyaux sú skutočnou ozdobou parížskych baletných hviezd

Uvedenie Balanchinových Klenotov pod francúzskym názvom Joyaux v tomto roku vychádza z dramaturgického odkazu na spoločnú históriu baletného súboru Parížskej opery a otca neoklasiky, ako je často George Balanchine nazývaný. Pred sedemdesiatimi rokmi, v roku 1947, vytvoril Balanchine pre parížsky súbor balet Krištáľový palác (Le Palais de cristal), v ktorom kostýmy zdobili vzácne kamene – idea, ku ktorej sa Balanchine vrátil o dvadsať rokov neskôr.

George Balanchine v roku 1965 (zdroj commons.wikimedia.org/Dutch National Archives / foto Jac. de Nijs/Anefo)

V roku 1967, míňajúc výklad luxusného klenotníctva na piatej avenue v New Yorku, Balanchine dostal nápad vytvoriť balet Jewels. Nový balet dostal formu triptychu, v ktorom každá časť žiarila ako drahokam a bola poctou trom mestám, ktoré ovplyvnili vývoj hudby a tanca: Paríža, St. Peterburgu a New Yorku. Prvá časť s hudbou Gabriela Fauréa evokuje lyrické nálady francúzskych romantických baletov; druhá časť, vytvorená na synkopickú Stravinského hudbu, vzdáva hold Broadwayu a záver odkazuje na majstrovstvo Čajkovského a Petipu.

V balete nájdeme aj autobiografický príbeh choreografa, ktorý trénoval v tradicionalistickom Petrohrade v posledných rokoch cárskeho Ruska a začiatkom revolúcie, oboznamoval sa s modernizmom v exile vo Francúzsku, až neskôr mal plodné a dlhodobé pôsobenie v Amerike. Dokázal vyabstrahovať zo všetkého to najlepšie, aby ovplyvnený mnohými jazykmi a kultúrami predviedol svetu novú estetiku. Jeho najlepším spoločníkom bola hudba, ktorá mu bola neustálou inšpiráciou. Hudobné predlohy Faurého, Stravinského a Čajkovského sú v tomto prípade ako malé šperkovničky, v ktorých sú ukryté špecifické choreografove spomienky na život v St. Peterburgu, Paríži a New Yorku.

Napriek svojej farebnosti Jewels predstavuje jeden zo série „čierno-bielych“ baletov. Vyznačuje sa čisto remeselnou, minimalistickou prácou dokazujúc, že balet môže byť rovnako moderný ako atonálna hudba alebo abstraktné expresionistické maľby. Jewels ponúka prehľad Balanchinovej estetiky: bezdejová kompozícia ponúkajúca vizuálny preklad hudby, koncipovaná ako stavebná konštrukcia aplikovaná na ľudské telo. Taktiež predstavuje cestu z Mariinského na Manhattan, z klasiky k neoklasike. Balanchine transformuje tanečné divadlo bez popierania jeho koreňov. Zahadzuje nadbytočnú krásu, mimiku a dej, aby všetku pozornosť divákov upriamil na telo tanečníka v pohybe. A v konečnom dôsledku je to žena – tanečnica – múza, ktorá je večným zdrojom inšpirácie. Podobne, ako vo väčšine jeho baletov, aj pri Jewels vzdal hold svojim balerínam: Violette Verdy, Patricii McBride a Suzanne Farrell.

Émeraudes (Smaragdy)
Smaragdy vytvorené na Faurého výber zo suity Pelléas et Mélisande a Shylock sa nesú v pomalom, nostalgickom duchu. Javisko odeté do zeleného šera pôsobí ireálne, ako krásna spomienka na tanečnice v trojštvrťových tutu. Úvodné prelúdium so šiestimi dievčatami zboru a sólovým párom odhaľuje Balanchinovu záľubu v choreografickej architektúre. Laëtitia Pujol (étoile od 2002) a Mathieu Ganio (étoile od 2004) tvoria na javisku dokonale elegantný pár. Pujol vo variácii La Fileuse predvádza dialóg so svojimi rukami. Sólistka nepredvádzala len jemné port de bras, ona so svojimi rukami komunikovala a ony jej odpovedali. Až je škoda, že jej dokonalá pohybová koordinácia bola predvedená na javisku Parížskej opery predposlednýkrát (hviezda sa rozlúčila s kariérou 23. septembra 2017).

Druhú sólovú variáciu Sicilienne zatancovala Eleonora Abbagnato (étoile od 2013). Táto variácia je známa najmä pre svoj charakter, keď tanečnica predvádza sériu revérenceov, ale nie je celkom zrejmé, či koketuje s publikom, alebo s imaginárnym partnerom, prípadne inými postavami. Abbagnato pôsobila vo variácii mierne rozpačito, a to najmä kvôli kŕčovitému port de bras a prílišnému napätiu v hornej časti tela. Renomé si nevylepšila ani v druhom pas de deux, kde jej robil partnera Stéphane Bullion (étoile od 2010). Bullion upúta prirodzeným šarmom, ale v spomínanom pas de deux vyznel skôr znudene a zo spoločného tanca nebolo žiaľ cítiť žiadnu emóciu.

Naopak veľmi príjemným prekvapením bolo pas de trois v podaní prvých sólistov Hannah O’Neill, Sae Eun ParkArthusa Raveaua. Výkon uvedenej trojice tanečníkov bol pohybovo dynamický, technicky úplne čistý a výrazovo presvedčivý. Osobne som presvedčený, že Hannah O’Neill dosahuje interpretačnú úroveň svojich kolegýň-hviezd. Po svižnom pas de trois nasleduje hudobne utlmujúce finále, ktoré je v protiklade s typickými „roztlieskavacími“ balanchinovskými finále. V roku 1976 Mr. Balanchine pridal nový záver, v ktorom necháva na scéne len mužov, pomaly miznúcich v tónoch elégie. Ide opäť o zvláštny moment, keďže pre Balanchina je charakteristická pozornosť upriamená na tanečnicu. Je to miesto, kde si divák naplno môže vychutnať elegantný pohyb pánov, v tomto prípade najmä dokonalého danseur noble Ganioa.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama