Baletní panorama Pavla Juráše (105)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Brehy duše Kennetha MacMillana
* Úvaha k viedenskému uvedeniu Mayerlinga
***

Kenneth MacMillan v celej svojej tvorbe, ktorú je ťažko prirovnávať k jeho dobovým súpútnikom či aj neskorším nasledovníkom dokazoval, ako balet vo vrcholnej forme technicky náročného tancovania dokáže zobrazovať stavy ľudí, stavy ľudskej duše. Už vo svojej prvej choreografii, ktorú nazval Sonnambulism, ktorú vytvoril ako mladý tanečník v roku 1953 pre vtedy ešte Sadlers´Wells Ballet ukázal, kam siahajú jeho umelecké vízie o vnútornej výpovedi diela. Technická vyspelosť krokov a duet i partnerskej precítenosti tanečníkov sa zdokonaľovala a menila s hviezdami, ktoré mu častejšie prichádzali pod ruku a s ktorých talentom mohol formovať i dnes náročné a pre mnohých nedosiahnuteľné party. Podstata, gro jeho duše, s ktorou čítal senzitívne témy, zostala už od jeho mladých pokusov. Ťažko dnes hľadať odpovede k tejto osobnostnej jedinečnosti MacMillana, keď jeho tanečnú kariéru formovali lyrické balety Fredericka Ashtona. Zato intelekt mladého Kennetha formoval Londýn so svojimi kinami a činoherným divadlom, ktoré ho očarovalo. Ľudské emócie a motívy konania v modernom a signifikantnom post-freudovskom uhle pohľadu mu učarovali. Málokto hľadá počiatky v detstve. Detstvo budúceho svetového choreografa poznamenané vojnovými rokmi hrôzy a tiene rodinnej tragédie zaviedli isto aj mladého Kennetha cez túto osobnú skúsenosť do labyrintu psychiky.

Do budúceho Royal Balletu prišiel v roku 1946, ale javiskové výkony (a to bol výborný tanečník) ho neuspokojovali. Od začiatku svojej umeleckej kariéry cítil spriaznenosť s choreografiou, s tvorbou. Po počiatočných učňovských dielkach priviedol na baletné javisko už veľkú vec Danses Concertantes (v roku 1955). Nikto tam prítomný nemohol necítiť, že sa zrodil choreograf. Jeho reč bola klasická, ale svieža, nápaditá, striedajúca výborne koncipované obrazy, znalá dlhoročných očakávaní akademických ideí v svojej sýtosti a kráse. Jeho pozícia a určitá umelecká sloboda boli zaručené. O päť rokov neskôr uviedol svoje kľúčové dielo prerodu k niečomu nevídanému. K psychologickému baletu. The Invitation, dráma štyroch postáv, plná rafinovane zhmotneného sexuálneho napätia a frustrácie, nevídaná vec. V tomto diele našiel svoju múzu Lynn Seymour a dokonalú interpretku. Mladá balerína naplno vystihla rafinované finesy senzibility, herecké nuansy, dokonalé technické vedenie svojho tela, veľkoleposť v každom geste. Seymour zostala ďalšie dva desaťročia choreografovou múzou, prevtelila sa do ďalších hrdiniek a svojou interpretáciou nastolila generáciám nových balerín prototyp. Už o ďalších päť rokov jej vytvoril svoj prvý celovečerný balet (zo svojich šiestich celovečerných diel) Romeo a Júlia (1965). Seymour síce nemohla z politických dôvodov tancovať už premiéru, tá bola vyhradená inej dvojici Fontyen a Nurejev, ale hneď druhé predstavenie s Christopherom Gable ukázalo nielen ich talenty, ale naplno ukázalo divákom intencie tvorcu MacMillana. Nielen dlhodobý úspech, ale triumf. Dôležitým krokom vo vývoji MacMillana bol jeho návrat do Londýna. Po krátkej dobe kedy šéfoval Baletu Deutsche Oper Berlin sa vrátil už ako persona veľkého významu do funkcie riaditeľa súboru.

Druhé celovečerné dielo (dnes trochu v úzadí) Anastasia prinieslo už dokonalý prototyp fascinujúcej drámy pre tanečníkov i vzorovú ukážku smerovania MacMillana. Seymour predviedla hviezdny výkon svojej doby, keď v opulentnom balete gigantických rozmerov celovečerného filmu zahrala Anastáziu v dvojitej podobe, v dvoch časových rovinách. Zničenú ženu, ktorá sa v roku 1922 prebúdza v berlínskej nemocnici a dieťa cárskej rodiny v súkolesí dramatických udalostí medzi prepychom dynastie a krutým koncom, ktorý prichystali boľševici. Tento zložitý rámec, ktorý striedal realitu a prítomnosť s celkom iným obsahom spomienok, dal naplno príležitosť talentu Seymour a ukázal s akou starostlivosťou MacMillan buduje komplexný obraz hrdinov svojich baletov. Aké postupy použije, aby vyjadril veľkú škálu nálad, celú históriu života, osudu. A nielen to, ale aj vonkajšie zásahy, davové scény, ktoré nie sú dekoratívne ale činorodé. Nechcú byť len kulisou, ale sú súčasťou danej situácie a sveta, ktorý formuje hrdinov. Čo je ale opäť dôležité, MacMillan podobne ako v Romeovi a Júlii nachádza jedinečnú rodinu, ktorej väzby a vzťahy mu poskytujú sugestívne motívy a zvraty. Netreba analyzovať, že rodina Júlie je značne podivná a isto by stála za predmet skúmania, tu ešte vedľa rodinnej ságy je dôležitým bodom politická väzba rodiny, ukážkový sociálny status, ktorý stojí za predmet skúmania.

Nedávnu históriu nepokojného storočia nasledovala romantická rokoková história o Manon (1974). Portrét obsesnej vášne v dobe Régence. Takáto hrdinka zaujala MacMillana. Logické nasledovanie jeho vnútorného programu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na