Baletní panorama Pavla Juráše (132)

Tentoraz:
* Otto Bubeníček sa rozlúčil s tanečnou kariérou
* Hamburg: posledné dva veľké večery; Neumeier + Bubeníček
***

Opona sa pomaly otvára. Na očarujúcej scéne s matematicky presne ustupujúcou siluetou parku osamelý na lavičke sedí slávny tanečník. Vo večernom súmraku, kedy cypriše vrhajú dlhšie tiene, vyzerá spiaci. Nad čím premýšľa? Nad svojou kariérou? Nad bolesťou umelca a krutým plynutím času? Nad nezastaviteľným starnutím tela, ktoré už značne opotrebované, aj keď by duch chcel a srdce pre toto umenie bije, nechce denne stáť na baletnej sále v prvej pozícii a vykonávať znovu a znovu grand plié? Hlboké tiene smútku na tvári prežarujú radostné spomienky na nádherné chvíle. S miznúcim slnečným jasom a vkrádajúcim sa farebným svetlom západu slnka sa medzi stromami parku vynárajú očarujúce tancujúce tiene, pripomínajúce telá tanečníkov. Má pocit, že vedľa neho sa čistý sen a túžba zhmotňuje. Na lavičku si prisadne baletka v bielej tutu sukničke ako zo starých malieb. V ruke nesie baletné špičky. Jednu odloží na lavičku, aby mala voľné ruky a mohla sa obuť. Nie je to sen? Nie je. On berie špičku do dlaní, hladí ju ako najvzácnejšiu relikviu, ako sväté ostatky v plnej úcte. To je jeho svet. To predsa nie je sen, ako ináč by mohol baletnú črievičku uchopiť? Šťastná chvíľa to. Pokojné všedné, umierajúce dni prerušuje tento vzácny okamžik zázraku. Tanečnica si vznešene obúva baletnú obuv a rozmnožuje sa mu pred očami. Dokonalé tanečné páry ovládajú park v krúživých plynúcich pohyboch. Vzdávajú hold bohyni Armide v mariánskej modrej s diadémom na skráňach. To je jeho bohyňa. Jeho anjel, jeho milenka, jeho sen! Bohyňa ako plynúca večnosť, žena odetá slnkom, pod nohami pláva so závojom ako pavučinou snov, predtucha. Tancuje s ňou. Chce ju milovať, splynúť s ňou. Jeho ruky však často odumierajú, ako polámané stonky božských ruží. Sú uhranuté únavou. Dotyky sa menia v bolesť, agónia sa strieda s eufóriami vízií. On sám v kostýme tancuje v tomto kuse, díva sa ako v zrkadle na svoje dokonalé chlapčenstvo, potom na mladíka, potom triumfujúceho umelca. A predsa je to stále on, jeden človek, jeden umelec, jeden sochár, ktorý kreše zo svojho tela všemocné pohyby, gestá, mení sa na pilier zeme, na strom, na muža, na satyra, na fauna, na princa… keď sa díva do svojich dlaní vidí v nich ukrutnú ryhu, vešteckú mapu čiar bytia na svojich dlaniach. Už nezviera krehké trupy balerín, nehladí chrbtom dlaní ich líca, vidí krížovú cestu svojho života, zmätené čiary vyryté krvou v dlaniach dávajú jasnú odpoveď na to; kto som. Údiv na tvári. Hmatateľná ťažoba, ktorá mu zviera hrdlo. Zbohom! Ortieľ? Kto zlomí tento osteň, ktorý rozorval moje ruky? Šíp bohyne, ktorý zasiahol moje srdce a zasnúbil som sa tancu? Tie jasajúce trúbky, tie zvonivé xylofóny a cimbaly? Je to už hudba večnosti? Raj?

Tento vznešený úvod veľmi nepresne vystihuje okamihy na javisku. John Neumeier – žijúca choreografická legenda tohto sveta, nemohol vybrať lepší balet na rozlúčku s kariérou prvého sólistu Otta Bubeníčka než Le Pavillon d´Armide. Na slávnom už 41. Nijinského Gala nastal smutný čas, keď sa sám tanečník rozhodol zanechať aktívnu tanečnú kariéru. Tento prológ je platný ako pre postavu slávneho tanečníka Nijinského, ktorú choreograf Bubeníčkovi dedikoval, ale zároveň opisuje aj geniálnu interpretáciu českého tanečníka. Neumeier toto gala, ktoré ustanovil hneď v prvej sezóne svojho príchodu do Hamburgu, sám moderuje. Keď v druhej tretine večera vystúpi pred oponu, aby ohlásil ďalšie číslo, víta ho nadšený potlesk. Svojím tichým hlasom oznamuje, že centrálnu časť gala tvorí práve Pavilón Armidy, ako jeho umelecká pocta českému tanečníkovi. „emotionale tiefe“, komentuje Ottovu interpretáciu a zároveň „virtuose technik“. Zväzujúca pochvala. Ale Bubeníček dvadsaťdva rokov tancuje na scéne pri Dammtor najťažšie roly a so súborom, ktorému zostal verný celú kariéru precestoval celý svet. Keď šéf a choreograf oznámi, že je to naposledy čo tanečník tancuje s jeho súborom, v hľadisku natrieskanom divákmi a vypredanom beznádejne mesiace dopredu zahučí nespokojné vrčanie. „Ehm!“, vrčia diváci ako poplašné vzdychnutie. Ako podpora milovanému tanečníkovi, jednému z posledných v úžasnej generácii najväčších sólistov štyridsaťročného súboru, zaznie ohlušujúci potlesk. Takto sa tlieska len v Hamburgu.Keď sa zdvihne opona, vidíme opísaný obraz. Otto Bubeníček skutočne môže spomínať ako Vaslav Nijinsky. Na svoje prvé veľké roly v Hamburgu, veľké ľudské emocionálne zážitky ako mladý tanečník, prvé kreácie, inšpiratívne prostredie. Hlavne však na tvrdú prácu, ktorou sa vyprofiloval, nezávisle na bratovi a zároveň v mieri s ním. Nezabudnuteľná kreácia vojny v Odyseovi, kde dvaja bratia tancujú jeden znepriatelený ľud, ktorý sa vraždí, tvrdo ako bojovník dopadajúci na kolená s otvorenými ústami v agónii dychtiac po krvi. Ottov prvý Ludwig II. v Labuťom jazere kráča nedokončenou zrkadlovou sálou Herrenchiemsee v modrom zamate s gestom panovníka a absolútne hypnotickým pohľadom, ktorý hra úplne všetko. Nariekajúci nad pomíňajúcim osudom človeka s jeho biednou telesnou schránkou v Mahlerovom lkajúcom „Oh, Mensch“ v III. symfónii. Jeho zádumčivý, smútok potláčajúci Trigorin holdujúci vodkám a úvahám o veľkosti bytia nevedúcim k ničomu. Jeho zmyselný Zlatý otrok, ktorý jedinou rukou v geste vlny vykúzli zašlú slávu Baletu Russes. Faun hrajúci sa s vejárom miesto rohu nymfy, fetišisticky pobožný k závoju svojej erotickej kratochvíle. Civilný mladík v rifliach, ktorý zaspí v parku a prebudí sa v zakliatej krajine Šípkovej Ruženky. Excentrický stelesnený živočíšny pud v Sylvii ako Eros. Mystický sprievodca Aschenbacha na ceste do Benátok, hrajúci mu na gitare jeho poslednú hudbu. Erotický aspekt, áno skutočne sa tak nazýva ako časť osobnosti Peer Gynta. Melancholický Orsino vo Wie es Euch gefällt. Strašidelný a výsmešný Morský ďas nad pojašenou túžbou niekoho byť človekom v Malej morskej víle. Ako z rokokových rytín čarokrásny des Grieux v Dáme s kaméliami. Podivne silný, mužný, muskulózny Anjel, ktorý posilňuje tých, ktorí nepadli v Legende o Jozefovi. Drsný manžel ako zo života v krutej hre Prelúdií CV. Apolónsky Orfeus, hľadajúci miznúcu lásku vo večnom tajomstve tohto citu. Démonický chtíč ku všetkému dekadentnému, večný našeptávač, zároveň však jediná istota ako Muž v tieni v Labuťom jazere. Ostrov vykúpenia, utešiteľ plačúcich, brána nebeská. A naopak nezabudnuteľne vtipný, sršiaci komediant v Luskáčikovi. A po všetkých tých vášnivých kontra mužoch čistý a milujúci Romeo, poznávajúci ovocie zapovedanej lásky, obetujúcej sa, zničujúco spaľujúcej, nosiac medailón svojej Júlie na srdci. Merkucio, ktorý je dušou Verony tak, ako je Otto Bubeníček veselým srdcom hamburského súboru. Úskočný, krvi žíznivý Tybald, pokrivene vyznávajúci temnotu. Uctievajúci intrigy, odkiaľ je už len kúsok k jeho Jagovi, geniálnemu manipulátorovi, machiavellistovi, gašparkovi a obeti. A rovnako stále je to len časť tanečníka. Sú ďalšie jeho roly, výkony a všetky sú niečím jedinečné, dokonca nezabudnuteľné. Je v nich odraz jeho vnútorného sveta, záhadné tajomstvo jeho hereckej tvorby. Oddaná pokora zložiť sa na kolená pred postavou, vdýchnuť jej život i za cenu seba odhalenia, trýzne a duševných múk. Psychopatologické charaktery, neuchopiteľné erotické dusno, súloženie s nebohými obeťami na scéne. A doma opäť práca, na baletnej sále drina. Neustále v pohotovosti byť inšpiráciou veľkému choreografovi, byť sám sebou i stať sa na pár hodín niekým iným.

Každý, kto len niekedy premýšľa o divadle viac než konzument, nezabudne na stretnutie s týmto tanečníkom. Je to záhada talentu a práce, ako sa tanečník vedľa desiatich piruet, či jeté ako vrcholový športovec, dokáže tak sugestívne herecky ponoriť do roly. Kde je tá chémia? Aká je to technika? Je to Stanislavskij? Čechov? Brook? Ak divák s obľubou uctieva divadelných hercov, vziať im slová, zostane z nich nuda. Popol. Slávne mená národnej scény sa môžu zakopať do ochotníckych krúžkov, keď pozorne sledujeme tohto tanečníka. To je až neúctivé pomenovanie: tanečník, s ohľadom na to, čo tanečník znamená u nás. Nemožné pomenovanie. Diváci poznajú na javisku pravdu, keď sa im zjaví. Tam je každý nahý. Nemožno luhať. Pravda veľkým umelcom zabraňuje klamať.

Deň pred Nijinského Gala tancoval Otto Bubeníček v oslavovanej interpretácii Skahespearovho Othella Jaga. Takýto výkon sa ani nedá vtesnať do viet. Jago, ktorý prichádza ako potulný kazateľ z hľadiska v šedom kostýme úradníka či mafiána s klobúkom a nadšene si robí mobilom selfie, aby vzápätí odhodil túto uniformu Mefista a ukázal svoju druhú kožu. Bubeníček rafinovane traktuje široké spektrum náhod, ktorými rozrušuje harmonický svet na Cypre. Tento svet môže byť kdekoľvek. Tento nebezpečný terorista je ale nevystopovateľný. S obratnosťou pantera mení uhly svojich výpočtov. V druhej polovici Bubeníček ovládne celú situáciu. Neumeier postaví geniálne dueto na hranici tanečného divadla a činohernej scény medzi ním a Othellom. Podkušiteľ veľmi rafinovane, obratne ako nevinný kolibrík usmerňuje Othella kde ho chce mať. Ako had, požierajúci svoj chvost krúži okolo neho. „Jej, tam sa nedívajte pane. – Ah prepáčte, už ste sa pozreli? To ma mrzí, to nič nie je, vaša ctená čistá manželka len hovorí s Cassiom. – no i keď si myslím… – Aajaj! Nič som nepovedal. – Ah, čo som to urobil“, začervená sa. Vzápätí ale Othella otočí ako diabolská rýchlodráha správnym smerom. A zase ten nevinný výraz. „Ah, to je mýlka. – Buďte v mieri môj pane!“. Žiadne zákony morálky neplatia pre tohto človeka. Vrcholom dokonalosti je napríklad moment, kedy Othello už nemá úniku a privinie tvár na hruď Jagovi, ako psík hľadajúci útočisko pred ranami palicou. Bubeníčkov výraz typu: „Ah ty úbožiačik, si taký nechutný ako mi strkáš hlavu do slučky“. Jemne sa usmeje, súcití s ním. Vzápätí však vystrieda: „Si tak nechutne zbabelý, tak potupený, si mi odporný, opovrhujem tebou! Ty prašivý pes a že slávny vojvodca!“ To je len jedna z mnohých drobných kaleidoskopických scén. Výkon geniálneho herca a tanečníka, míma, maliara, ktorý maľuje jemné ťahy svojej siete. Bubeníčkova variácia len v rytme srdca, ktorý si sám udáva, je autistická štúdia chorého človeka, tekavá ruka, hranie s ňou, akési blúznivé zaklínanie vlastnej smrteľnosti a túžba infikovať ostatných. Hra s tieňom, ruka meniaca sa na zvieratká, podivný monológ – vyznanie „Verím v krutého boha skazy, človeka stvoreného zo zeme slín, uhneteného k tomu, aby si získal svoju dokonalosť a prekonal akéhosi boha“. Ah to je moc? Rúham sa? Padá na zem, ruka sa mu trasie. Divoký smiech zapadá v hrdle. Vrcholom tohto martýria je ďalšia variácia, kedy tanečník vykonáva akési obradné satanské kroky, ku ktorým si česky počíta: „Jedna, dvě, tři, čtyři, pět! – Jedna, dvě, tři! – Jedna, dvě, tři, čtyři! – Jedna, dvě, tři! – Jedna, dvě!“ – Tempo sa zrýchľuje, zdvíha nohu do en avant, vyššie a vyššie besnejšie: kričí: „Jedna, dvě, tři!“ – Fyzická námaha tohto orákula, vojenskej omše k povzbudeniu ega a vsugerovania si moci. Pot vystupuje na čelo, hlas sa stáva hlbším, sonórnejším, démonickejším. Kroky sa zväčšujú do kruhu: „Jedna, jedna, jedna, jedna!“ Uf! A znovu: „Jedna, dvě, tři, čtyři, pět!“ diváci prestali i kašľať. V nemom úžase sledujú niečo, čo sa na scéne vymyká imitácii postavy, niečo, čo sa stane uveriteľným. Divadelný zázrak stotožnenia, to o čom snili divadelní mystici 20. storočia, že sa im to v ich inscenáciách podarí. A potom si príde nejaký Neumeier, balet a Bubeníček a toto všetko dosiahnu? Úžasné. Chrapľavý smiech ako vulkán vybuchuje. Ale to nestačí. Pripletie sa Jagova cnostná manželka. Nasleduje drezúra: „Však táto krava hlúpa musí tiež poslúchať. Jedna, dvě, tři, čtyři, pět! Makaj! – Ty sviňa hnusná. – ajaja ako ti to dobre ide ty moja mačička.“ – Pché. Láskanie a striedavé trýznenie. Žriedlo podtextov. Ruka ako vodidlo pod krkom vystrašenej obeti.To už stačí. Čo viac!? Žiadne slová nemôžu vyjadriť účinok divadelného diela. A rovnako tak, ako v podobenstve z Nového zákona ťažko neveriaci Tomáš uverí rozprávaniu o zázraku, tak divák, ktorý Otta Bubeníčka nikdy na scéne v Hamburgu nevidel neuverí, že by niekto bol schopný niečoho takého. Bude stále veriť svojim estetickým kritériám, svojmu presvedčeniu o dokonalosti vlastného videného. Tomáš neveril ani svojim bratom učeníkom, čitateľ nebude veriť kritikovi. Bude obvinený z nadržovania, pojašenosti, nevzdelanosti. Blažení tí, čo nevideli a uverili. Tí, čo by sa chceli presvedčiť a vložiť prst do otvorených rán, už zmeškali. Dvadsaťdva rokov na scéne Hamburskej štátnej opery utieklo a jedinečné večery sa už nebudú opakovať. Zostanú v spomienkach divákov. Tých, ktorí neváhali obetovať pohodlie, financie, vycestovať a zúčastniť sa. Keď na ďakovačke po Othellovi prichádza Bubeníček, celé hľadisko ako na vnútorný pokyn hlasu v hlave povstane. Diváci vedia, že to je lúčenie. Nechcú pustiť tanečníka zaradiť sa ku kolegom do radu na scéne a cez orchester mu z hľadiska hádžu kvetiny. Jeho aplauz prehluší ovácie pre Hélène Bouchet a Amilcara Moreta Gonzaleza. Je to rovnako silná chvíľa ako herecké predvedenie postavy. Tanečník si ešte neuvedomuje silu tejto chvíle. To sa stane až na druhý deň, keď sa v zrkadle reality, dívajúc sa do hľadiska najskôr poslednýkrát z toho miesta sám dojme a neubráni sa spomienkam, ktoré ho premôžu.

Pavilón Armidy ako veľký monológ. Plný spomienok. Choreografia plná najťažších prvkov pánskeho klasického tanca. Veľké skoky, piruettés, tour en l ´air, svetové arabesky, revoltáty, tour a la second a viac a viac, veď to nie je český tanečník, je to sám legendárny Vaslav Nijinsky! Skutočne zimomriavky vzbudzujúci moment je záverečné dueto baletu. Keď Ďagilev – Ivan Urban, verný kolega a Vaslava Nijinského priateľ nielen v balete ale aj v reálnom živote, sedí vedľa skrehnutého tanečníka po meluzíne spomienok, napätie dosahuje maximum. Kde sú tie barokové obrazy nádhery? Čo zostáva? To je tajomstvo žitia. Tajomstvo, ktoré sa odhaľuje až vtedy, keď sa zrak upiera tam kam žijúci nedovidia. Ďagilev položí prsty na svoje pery a takto odovzdáva pomazanie, bozk Nijinskému. Geniálne dueto, ktoré Neumeier postavil, je poctou pánskemu tancovaniu. A keď už Vaslav nemôže a predsa chce, predsa musí a prekoná tiaž zeme, keď sa z ľahu dostane do stojky a ovinie sa okolo Ďagileva. A ten ho pomaly ako mŕtveho syna berie do náručia, tento výraz piety, taký známy našim dejinám, je ako pomyselná smrť divadelnej postavy, tu však i jednej umeleckej kariéry. A diváci sa neubránia slzám keď tanečník už sám precitáva a kráča smerom k svetlu, k blaženosti, keď chce rukami objať celé svoje publikum.

Keď vybuchne ohlušujúci aplauz, je to ako koniec sna. Bolestné prebudenie, jasavé dojatie za zážitok mimoriadny, za zážitok ľudského zdieľania, energie prúdiacej zo scény do auditória. Diváci okamžite povstanú a aplauz nemá konca. Valí sa v mohutných vlnách na tanečníka. Keď prichádza sám božský Neumeier s kvetinami, tanečník pred ním pokľakne. Múza v podobe českého tanečníka odlieta. Choreograf a tvorca zostáva sám. A keď sa Otto znovu a znovu klania, pretože diváci si ho žiadajú a nemienia sa rozísť do bufetov, prichádzajú kolegovia jeho generácie. Medzi prvými prichádza s prekrásnou kyticou bielych ruží jeho brat Jiří. Asi naposledy sa stretli na rovnakom javisku, kde vytvorili spolu nezabudnuteľné prevtelenie choreografových snov. Otto bude isto ďalej úspešným a tvorivým scénografom, skladateľom, divadelníkom. Ale navždy zostane zapísaný zlatými písmenami do análov Hamburského baletu Johna Neumeiera ako umelec, ktorý snom choreografa dal reálnu fyzickú podobu. Ako ten, na koho diváci chodili v rovnakej role znovu a znovu. Ten, na ktorého čakali na vrátnici, aby ho mohli pozdraviť. Ten, kvôli ktorému cestovali krajinami, aby ho videli v jeho rolách. Ten, kto doma je tajomstvom. Ten, kto potvrdil, že na javisku je možné stať sa kýmkoľvek. Od tých najhorších až po tých neskutočných. Zostane však aj tým, kto napriek tomu, že poznal slávu sveta, zostal hlboko v srdci verný a pokorný ľudskosti. Otto Bubeníček, ten, ktorý dokázal stelesniť smútok, vášeň, šialenstvo, sex, melanchóliu a stále hľadá lásku. Pretože tá je najmocnejšia.

Dnes už nebude ani rubrika Aktuality, pretože toto je aktualita; smutný hamburský nekrológ, ani rubrika Čo sledujem. Panorámu zakončí video, ktoré kolegovia Bubeníčkovi nafilmovali ako spomienku.

41. Hamburger Ballett-Tage
John Neumeier: Othello
Dirigent: Garrett Keast
11. júla 2015 Hamburg Ballett – John Neumeier
účinkujú: Amilcar Moret-Gonzalet, Hélène Bouchet, Otto Bubeníček, Alexandr Trusch a další

Nijinsky-Gala XLI
Dirigent: Simon Hewett
12. júla 2015 Hamburg Ballett – John Neumeier
účinkujú: John Neumeier, Svetlana Zakharova, Alina Cojocaru, Johan Kobborg, Otto Bubeníček, Alexandre Riabko, Silvia Azzoni a další

www.hamburgballett.de

Foto: Holger Badekow