Baletní panorama Pavla Juráše (14)
Tentoraz:
– Telo ako orchester – výročie Johna Neumeiera
– III. symfónia v kine – ideálne spojenie Neumeier a Mahler
– Eleonora Abbagnato vstúpila medzi hviezdy
– 61 centimetrov Mathiasa Heymanna
– Lagerfeldovi nestačí Chanel bude choreograf
– Laurencia znamená Osipova a Vasilev
***
18. apríla v rámci prenosov z Parížskej opery majú českí diváci jedinečnú možnosť vidieť priamy prenos geniálnej choreografie Johna Neumeiera, ktorá sa volá proste podľa názvu hudobnej predlohy III. symfónia Gustava Mahlera. Je to jedno z najslávnejších diel choreografa Johna Neumeiera na hudbu Gustava Mahlera. (Štvrtá veta – Noc, bola venovaná Johnovi Cranko a jeho company v júli 1974 v Stuttgarte a Marcii Haydée, Richardovi Cragunu a Egonovi Madsenovi. Choreografia, scéna, kostýmy a svetelný design: John Neumeier. Svetová premiéra: Hamburg Ballett, Hamburg, 14. júna 1975).
Práve v tejto divadelnej sezone 2012/2013 si Neumeierov Ballett Hamburg pripomína neuveriteľné 40. výročie! Je to akurátny priestor zoznámiť sa bližšie s dielom tohto výnimočného choreografa, jedného z posledných žijúcich tvorcov, ktorý doposiaľ nepovedal svoje posledné slovo tancu a baletu. John Neumeier sa vďaka svojmu mimoriadnemu rozprávačskému talentu zaradil medzi elitu svetových divadelníkov. Úmyselne používam slovo divadelníkov. Pretože nie je len choreografom, ale aj libretistom, scenáristom, výtvarníkom, scénografom. Zároveň zostal verný svojmu svetu choreografa. Tvorcom, ktorý nerozpráva príbeh len pohybom, ale prostredníctvom divadelného aspektu do neho aplikuje celý príbeh človeka. V nadväznosti na svoje vízie, svoje sny, prostredníctvom veľkej fantázie a imaginácie netvorí len virtuóznu choreografiu, ale rozpráva príbehy, s ľuďmi, hudbou. Postupne sa budeme zoznamovať s niektorými dôležitými titulmi z tvorby Johna Neumeiera.
Mal som aj osobnú skúsenosť s choreografom a jeho súborom, možnosť dlhodobo a dôsledne sledovať štýl jeho práce, jeho umelecké smerovanie, kde sa zdôrazňuje to, čo je v danom diele najpodstatnejšie a čo dáva baletu mimoriadny presah do divadla, spoločenských problémov, etiky, budúcnosti a globalizácie sveta prostredníctvom individuálnych osudov ľudí. Aspoň krátko: John Neumeier (1942) sa narodil v USA. Absolvoval Royal Ballet School v Londýne a prešiel radom súkromných štúdií. Jeho najvýznamnejším tanečným angažmánom bol v čase svojej najväčšej slávy Stuttgart Ballet Johna Cranka, kde pripravil svoje prvé choreografie. Krátko na to sa stal riaditeľom baletu vo Frankfurte nad Mohanom. Po štyroch rokoch sa stal riaditeľom Hamburger Ballett (1973), ktorý dnes nesie jeho meno. Od roku 1989 je riaditeľom a intendantom nielen baletného súboru, ale aj riaditeľom školy a tanečného centra. Od počiatku svojej tvorby sa zaujíma o novú interpretáciu tradičných celovečerných dejových baletov. Vo svojich inscenáciách si vytvoril zaujímavé režijné naratívne spôsoby. Je nositeľom Rádu spolkovej republiky Nemecko a Rytierom rádu umenia a literatúry.
Neumeier je už 40 rokov nielen šéfom prestížneho baletného súboru, ale celého impéria, pod ktoré spadá súbor, škola, múzeum, nadácia a zbierky. Záujemcom z radov tanečníkov a baletomanom odporúčam knižnú publikáciu John Neumeier: Bilder eines Lebens (2010) od znalca nemeckého a svetového baletu (môžeme smelo povedať legendy baletnej kritiky) Horsta Koeglera (*1927). Nie nadarmo je Koegler autorom viacerých kníh, šéfredaktorom baletnej ročenky Ballett-Jahrbuch a redaktorom viacerých baletných slovníkov: Friedrich Ballettlexikon, Reclam Ballettlexikon a The Concise Oxford Dictionary of Ballet. I pre tých, ktorí nevládnu cudzím jazykom, poskytne kniha cenný materiál. Neumeier, ktorý úzkostlivo stráži svoje súkromie, ešte viac než svoje obrovské a neoceniteľné zbierky artefaktov vzťahujúcich sa k osobe Václava Nižinského a epoche Ballets Russes, veľmi málo dovolí nahliadnuť do svojho súkromia. Táto kniha je skoro rodinný album, kde s Koeglerom choreograf, ktorý bol veľmi ústretový, ukazuje a predstavuje svoje baletné začiatky, priznáva svoju určitú neschopnosť stať sa tanečníkom akým chcel byť a skoro náhodné odhalenie daru či vzťahu k choreografii vedľa legendy Johna Cranka, ako sa stal choreografom a ako osudovo sa dostal na post šéfa do starého obchodného mesta Hamburg. Kniha sa môže javiť ako ďalší hmotný pomník choreografa, ale je zároveň aj možnosťou bližšie porozumieť jeho témam, jeho práci, jeho osudovým láskam, tomu, čomu zasvätil svoj život.
S Neumeierovým súborom navždy zostanú spojené mená českých tanečníkov: Ivan Liška, na vzrušujúci rozhovor s ktorým sa môžu čitatelia panorámy o Opery Plus čoskoro tešiť, bratia Bubeníčkovi, Adéla Pollertová, Barbora Kohútková a Slovenka Natália Horečná.
Základom Neumeierovej divadelnej tvorby je jeho vzťah k hudbe. Nehľadá hudbu špeciálne pre dané témy, ktoré ho zaujímajú, ale skôr hudba si nachádza jeho, prostredníctvom jeho choreografickej fantázie a predstavou, na ktorú hudbu možno tancovať. Nevyberá si hudbu krásnu, ale hudbu, ktorá ho inšpiruje k tancu. Ako príklad sám uvádza Brucknera, ktorého má rád, ale nemohol by na jeho hudbu choreografovať ani jednu vetu symfónie. Jednou z najväčších inšpirácií, možno až posadnutosťou, je pre choreografa Gustav Mahler. Keď počuje zaujímavú hudbu zafixuje sa na ňu, časom sa k nej vracia a premýšľa, o čom hudba hovorí. Takto podobne dospel k svojej osobitej interpretácii Bachových Matúšových pašií, na ktoré myslel desať rokov. Bachova hudba v ňom bola zasiata od chvíle, čo ju počul prvý raz v kostole a dozrievala v ňom. Neumeier je jedným z posledných divadelníkov, ktorí majú čas na tvorbu a nikam sa neponáhľa. Vo chvíli choreografie je hudba jeho priamy partner. Druhou dôležitou zložkou jeho divadelných tvorivých postupov je jeho ja. Nie egocentrické umelecké ja, ale tvorivý potenciál človeka – umelca, ktorý sa skladá z jeho skúseností, situácií, ktoré zažil, informácií o autoroch, postavách, románoch, o hudbe, aktuálnym spravodajstvom z dennej tlače, jeho informácií o stave sveta. To všetko je časť jeho ja. Potom ako sám hovorí, vojde do baletného sálu a na všetko zabudne. A cez inštinktívne stretnutie s hudbou sa pokúša v danú chvíľu niečo urobiť. Sám hovorí, že balet sa netvorí podľa receptu. Nie je to žiadny preklad slovo od slova, podľa literárnej predlohy. Ako choreograf čaká Neumeier na správny moment uvoľnenia, kedy začne byť človek – umelec pravdivý a keď dá Boh a človek je inšpirovaný, vtedy divadelná tvorba začne byť rýdza.
Od detstva má choreograf blízky vzťah k výtvarnému umeniu a maľovaniu. Sám hovorí, že byť choreografom vyžaduje maliarske kvality alebo aspoň kresliarske, cit pre rovnováhu, triedenie a organizáciu priestoru. Je taký podrobný v štúdiu predlohy k inscenácii, že presne vie, kedy sa v Romeovi a Júlii vo Verone začne stmievať, či v akej nočnej hodine sa odohráva balkónová scéna, či koľko je hodín keď Pestúnka nesie Romeovi dopis od Júlie. Keď tvorí veľké symfonické balety alebo diela veľmi emocionálne zložité podľa kľúča, ktorý si sám určí, stáva sa často sám pre svoje inscenácie aj scénickým a kostýmovým výtvarníkom, pretože nemôže dlho dopredu zadať výtvarníkovi úlohy a potom napokon zistiť, že trebárs jeho farebné vnímanie sa pri choreografovaní a režírovaní zmenilo. To by považoval za nezodpovedné a neslušné voči práci kolegov. Sám nazýva svoje myšlienky o divadle a réžii pravdivé a asertívne, prichádzajúce počas práce, ktorá sa rozvíja veľmi pomaly.
***
V januári roku 2003 sa III. symfónia znovu vrátila na repertoár tridsaťročného Hamburského baletu. John Neumeier pôvodne zamýšľal vytvoriť dielo venované veľkým tanečníkom. Štvrtú vetu vytvoril pre svojich bývalých kolegov zo Stuttgartu: Merciu Hayde, Richarda Craguna a Egona Madsena. Druhú vetu chcel choreografovať pre slávnu Violette Verdi a prvú pre Rudolfa Nurejeva. Napokon sa pre záväzky umelcov tento projekt neuskutočnil. A tak Neumeier postavil symfóniu trvajúcu hodinu a 40 minút pre svoj súbor. 14. júna 1975 sa konala svetová premiéra a práve preto, že choreograf vytvoril dielo obsahujúce ducha svojho súboru, svojich tanečníkov, venoval ju svojmu súboru. Preto ju niekoľko desaťročí netancoval žiadny iný súbor až doposiaľ, keď ju uviedol práve mimoriadne disponovaný súbor baletu Parížskej opery (2009).
Kľúčom k partitúre choreografického diela je postava muža. On jediný neodchádza z javiska, je nositeľom fyzickej, psychickej, ľudskej drámy, ktorú choreograf kreuje z hudby. Tento prototyp muža sa neskláňa len k človeku, skláňa sa i k zvieratku, k prírode. Počúva a sníva. Jeho telo sa stáva orchestrom, ktorý diriguje, ktorým hrá. Každé gesto a každý pohyb je ako jeden akord, nota. Rozkladá sa na samotnú existenciu ľudského bytia, na krv, v ktorej pulzujú atómy a prebieha reťazová reakcia, ktorá vytvára energiu, ktorá znamená pohyb a tento pohyb znamená hudbu. A v pohybe jeho tela je obsiahnuté všetko, celý Mahler, celý svet, celé univerzum. V tom veľkom vše objímajúcom sne. V prvej vete účinkujú iba mužskí tanečníci, je to priam biblický obraz. Zmnoženie Adama, ktorý je stvorený zo zeme a postupne mu je vdýchnutá božia duša. Hovorí s kameňmi, kvetinami, stromami, pociťuje vibrácie agresie, vibrácie matky zeme, vibrácie duše. Neumeier strieda s vetami ročné doby, po letnom tanci s bezstarostnými kvetinami za štebotu vtákov, prichádza jeseň. Pre muža je to čas túžby po ľudskom teple, po vzťahu… Ale je to aj čas rozlúčky, konfrontácie s myšlienkou na smrť. Smrť, to je pre muža uvedomenie si jedinečnosti každej ľudskej chvíle. Je to dotyk s človekom, ktorý vrcholí stretnutím s najčistejšími obyvateľmi planéty, deťmi.
Posledné jeho stretnutie je absolútna, transparentná harmónia v pas de deux s Anjelom, symbolom čistej lásky. Potom prichádza záver, večný a plynúci v dokonalom akorde tela a duše, znejúci ako čistá a absolútna láska.
Geniálne v dobe svojho angažmán v Hamburgu tancoval túto ústrednú rolu na hranicu fyzických i psychických síl Jiří Bubeníček. Hovoril o tom, čo mu rozprávali kvety na lúke, čo rozprávajú zvieratá v lese, čo hovorí človek, o čom hovorí anjel, čo mu rozpráva láska. A práve láska v jeho tanci dosahovala svoju zvrchovanosť a dokonalosť. Uvidíme, ako si s touto extrémne fyzicky náročnou rolou poradia hviezdy baletu parížskej opery. On a Ona dirigujú celú symfóniu i Hamburský balet. Hovorí o tom, že človek sám má to, čo mu káže vnútro, nechať vyrásť a dozrieť v čin. Priaznivci dejových baletov a veľkovýpravných titulov budú sklamaní. Scénografiu nahrádza sofistikované a skoro sochárske svietenie a samotnú scénografiu vytvárajú telá tanečníkov oblečené v jednoduchých farebne symbolických trikotoch. Neumeier sa sám v tomto diele snažil vytvoriť nový prototyp, symfonický balet, kde je dôležitý poetický dialóg tanečníka s hudbou. Choreograf nemá slov, nemôže popísať to čo cíti, musí to vyjadriť pohybom. Zároveň je to príkladné dielo, kedy choreograf neilustruje paralelne tancom hudobné pohyby a v partitúre, ale snaží sa o mnoho vrstevnatú fresku. Preložiť do fyzických a telesných pohybov počutú hudbu. Zároveň sám autor hovorí, že jeho balet nemôže byť nazvaný abstraktný, ak je na scéne prezentovaný jedným alebo viacerými ľuďmi, pretože tí nie sú abstraktní. Nestavia len na silných tanečných pohybových väzbách, ale na silnej vnútornej výpovedi, na rýdzom ľudskom kontakte. Na sile myšlienky a gesta. Mimoriadne pôsobivé je altové sólo štvrtej vety: „O Mensch! Gib Acht! Was spricht die tiefe Mitternacht?“, na Nietzscheho text. Táto jesenná sekvencia ako meditácia o smrti a o možnom vzkriesení. Hymnický záver s pas de deux s anjelom je logickým vyústením ľudského života, od zrodenia, cez Adama (o Adamovi ako prvom človekovi často v súvislosti s dielom hovorí samotný Neumeier) či prvotný hriech, cez dar lásky, meditáciu o večnosti až po absolútnu harmóniu slastnej blaženosti v možnom nebi.
Mimoriadnym počinom hodným veľkého svetového súboru je, že i takto komplikované hudobné dielo interpretuje v rámci predstavenia so živým orchestrom, sólistami a detským zborom (pred štyrmi rokmi pri premiére spievala altové sólo Dagmar Pecková). Vzhľadom k tomu, že toto dielo nie je zatiaľ k dispozícii na DVD nosiči ako niektoré iné vysielané diela, oplatí sa ho určite vidieť.
***
V postave ženy (Femme) by sa mala v balete predviesť nová étoile súboru Eleonora Abbagnato. Po predstavení venovanom Rolandovi Petitovi 27. marca, bola na návrh riaditeľky Brigitte Lefevre so zvolením riaditeľa divadla Nicolasa Joela, balerína povýšená na najvyšší stupeň v hierarchii súboru. Abbagnato stvárnila doposiaľ už mimoriadnu paletu rolí: od rolí v baletoch Balanchina, Piny Bausch, Maurice Béjarta, Kadera Belarbiho, Matsa Eka, Williama Forsytha, Jeroma Robbinsna, Angelina Preljocaja, Jiřího Kyliána až po role ako Anastázia v Grigorovičovom Ivanovi Hroznom, Mária v Clavigovi, Carmen, Vivette v Arlésienne, Albertina v Proustovi, sólo v Rendez-vous a baletoch Rolanda Petita, Gamzatti v Nurejevovej Bajadére, Odetta/Odília v Labuťom jazere, Kitri v Don Quijotovi. Z Neumeierovej tvorby zatancovala jednu z naj rolí Margueritu v Dáme s kaméliami a Titániu v Sne noci svätojánskej. Vedľa nej ako muž je ohlásený Hervé Moreau a ako Anjel Isabelle Ciaravola. Popri nich v ďalších dvoch dôležitých rolách Mathias Heymann a Stéphane Bullion.
***
Práve pre Mathiasa Heymanna je to osudové dielo. Pred dvoma mesiacmi skúsil tanečník vyskočiť, vyskočil do výšky 61 cm a hneď boli jeho vyhliadky na návrat na scénu v Mahlerovej III. symfónii reálnejšie. Mathias Heymann musel opustiť scénu v novembri 2011. Od tej doby, sa jeho život otočil a pracuje na rehabilitácii. “Mal som únavovú zlomeninu v roku 2010“, hovorí, „ale ja som pokračoval v tancovaní.” Tanečník zdravotný stav podcenil. Ani nasledovná rehabilitácia ho už nezachránila. 16. júla išiel na operačnú sálu, potom štyri mesiace barle, pilates a špeciálne cvičenia. Mathias Heymann nastúpil do Európskeho strediska pre športovú rehabilitáciu v Capbretone na dobu jedného mesiaca. Cieľ? Pokračovať, chodiť, behať, prebudiť svoje spiace svaly. Menu: kardio rehabilitácia dolných končatín, vodný aerobik, posilňovanie hornej časti tela a jogging, tridsať minút masáže, desať minút v saune, jedna minúta v kúpeli pri teplote 4°C, desať minút pary a ďalšie špeciálne terapie. Po mesiaci Mathias Heymann získal od chirurga povolenie na návratu ku tancu. Dostal ale zákaz skákať. Mathias pracoval na technike, obnovení ľahkosti pohybu pomocou techniky vyvinutej tanečníkom Federicom Bonellim, ktorý absolvoval rovnakú operáciu.
Síce v sóle, čo do počtu minút krátkom, ale vďaka Nurejevovmu zmyslu každú dobu hudby obdariť choreografiou, extrémne náročnom. “Svojimi fyzickými schopnosťami je to tanečník, ktorý má dar od Boha, ale tieto schopnosti ešte prekračuje: jeho tanec prekvapuje”, povedala Brigitte Lefèvre, riaditeľka baletu, ktorá ho nazvala hviezdou. “Boli role a kreácie, robil som radšej všetko na polovicu, než povedať nie”, priznal sa tanečník. Vydržal som až do leta tým, že som si hovoril, že sa vyliečim ničnerobením. Úbytok stehenných svalov zlomeninu ešte zhoršil: „keď som sa dal znovu do práce, svaly nestačili, bolo to horšie”. Ďalší oddych, šesť mesiacov, ale márne.
Inej hviezde, šarmantnej femme fatale Marie-Agnès Gillot, trvalo iba tri týždne zotaviť sa z operácie prvého menisku. “Vedela som, že budem rehabilitovať v bazéne deň po operácii bez čakania. Tancovala som ešte predtým, než mi odstránili moje stehy,” povedala. Bolesť? “Väčšina ľudí má strach. Mám pocit a vnímam pružnosť svojich svalov a šliach, ktoré mi hovoria, ako ďaleko môžem ísť.” Svoje o zranení vie aj jej kolegyňa Agnès Letestu, ktorá si pri záverečných generálkach na Manon zničila nohu, a v roli vôbec nemohla vystúpiť a čakala ju dlhá liečba. V porovnaní so športovcami, hovorí doktor tanečníkov profesor Rodineau, tanečníci sú veľmi trpezliví, inteligentní a majú dokonalú znalosť svojich tiel. Tanečníkom vo Francúzsku môžu tí českí len ticho závidieť. Ak tanečníkov stále bolia predovšetkým kĺby, svaly a šľachy dolných končatín, ultrazvuk a MRI im poskytujú viac diagnostických účelov a terapia sa vyvinula z jednoduchej formy tlmenia bolesti na cieľ obnoviť poškodené tkanivá a ochranu proti opätovnému alebo neúplnému hojeniu. „Vždy som vedel, že budem znovu tancovať“, povedal Heymann. „V určitých okamihoch sa mi zdal čas proste príliš dlhý a cítil som sa zbytočný. Pokúšal som sa bojovať tým, že som sa pri varení točil, keď to bolo príliš opojné.“
***
V Paríži ešte zostaneme. Odporcovia nového budúceho riaditeľa baletu Parížskej opery jasajú. Ich predpovede na devalváciu repertoára a súboru začínajú mať konkrétne obrysy. Benjamin Millepied zverejnil, že jednou z jeho prvých premiér bude balet, ktorý bude choreografovať legendárny Karl Lagerfeld. Multifunkčný módny guru, riaditeľ značky Chanel, fotograf, výtvarník, jednoducho renesančná osobnosť. Millepied sa stretol s návrhárom už v januári, pri svojej ceste do Paríža. Zo spolupráce je nadšený a vidí šancu využiť Lagerfelda ako inšpiratívnu umeleckú osobnosť, ktorá môže pomôcť súboru na ceste vpred, k hľadaniu novej krvi, otvoreného a nového pohľadu. Súčasná dosluhujúca riaditeľka súboru Brigitte Lefèvre taktne mlčí a opatrne komentuje, že súbor musí uchovávať tradičné balety ako Spiaca krásavica, La Sylphide, ale ísť aj novou cestou. Zdôrazňuje, že Lagerfeld súbor i jeho premiéry navštevuje a veľmi rád sa stretáva s tanečníkmi. A šalamúnsky komentuje, že súbor je vo výbornej kondícii, schopný byť k dispozícii i Lagerfeldovi. „Súbor je pripravený na takéto stretnutia“. Otázka je, s akým výsledkom. Rozhodne ale angažmán módneho guru, o ktorom nikto nevie koľko má presne rokov, pritiahne mediálnu pozornosť. Už teraz je tomu tak a to dizajnér a jeden z posledných tvorcov haute couture zverejnil len, že pôjde aj o jeho prvé baletné kostýmy. Téma inscenácie má byť more a sirény, so súborom oblečeným do kostýmov s pestrofarebnými motívmi rýb. Že by Lagerfeld opustil svoju obľúbenú čierno-bielu kombináciu?
***
Londýn oslavuje hosťovanie Michajlovského divadla s Laurenciou. Kritici sa zhodujú, že Michail Messere mal pravdu, keď rekonštruoval verziu baletu Vachtanga Chabukianiho z roku 1939 k výročiu stého narodenia choreografa. S hviezdnymi interpretmi Natalii Osipovou a Ivanom Vasilevom má takéto uvedenie baletu zmysel a nie je žiadnym staromódnym sovietskym titulom. Inscenácia iskrí zábavou, melodrámou, odhodlaním a hlavne tanečnými výkonmi. Hudba Alexandra Craina, nie je žiadny nasledovník Don Quijota a nesnaží sa o primárny španielsky kolorit, ale je to hudba k dramatickej hre, pretože Laurencia je inšpirovaná slávnou hrou Lope de Vegu Fuente Ovejuna (1619). Baletné libreto je jednoduché. Statočná vidiecka dievčina Laurencia vedie povstanie občanov proti krutému veliteľovi s úmyslom zabiť ho. Téma anti – tyranie bola v súlade s dobou: španielska občianska vojna a hrozba nacistickej invázie do Ruska. Chabukiani, Crain a scénograf Simon Virsaladze museli dodržiavať sovietsky diktát kultúrnej politiky Stalina, ale podarilo sa im dramaticky vybudovať príbeh, ktorý v rámci formálnej stránky nemal zobrazovať formálne dvorné správanie, ale mal mať inšpiráciu v ľude. Revolučná tematika zo serióznej literatúry obstála. Laurencia je jeden z mála baletov popri Bachčisarajskej fontáne a Lavrovského Romea a Júlie, ktoré prežili i trháky Jurija Grigoroviča. Má výhodu v dobrej partitúre, chytľavých melódiách, virtuóznom tancovaní a tradícii umelcov, ktorí v nej vystupovali od Natálie Dudinskej, cez Nurejeva a ďalších. Nurejev slávne Pas de sis tancoval i v Londýne s Royal Ballet v roku 1960. V interpretácii Osipovej, ktorá točí fouettés ako nič a Vasilev sa zastaví v skokoch vo vzduchu, nevadí ani trochu nejasný a patetický záver s ľudovou veselicou, píše britská kritika. Škoda, že tento titul nevidíme v prenose v kine.
A kto by radšej videl niečo nové, alebo staronové naživo, nezabudnite 19. 4. na premiéru baletu Národného divadla Brno: Osudové lásky v Janáčkovom divadle. O Zjasnenej noci Ralfa Dörnena som už písal (zde) pri jej premiére v rámci festivalu Janáček Brno. Večer doplňujú Motýli Ramiho Be’era a novinka Mária Radačovského, ktorej názov zastrešuje celý večer.
Foto archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
