Baletní panorama Pavla Juráše (144)

Tentoraz:

• Roberto Bolle slávil s priateľmi narodeniny (2. diel)
• Helsinky pripomenú výročie Hansa Christiana Andersena
• Dovoz z USA v brnianskom balete
• Čo sleduje Martin Dvořák?

Roberto Bolle slávil s priateľmi narodeniny (2. diel)
Dnes hneď v úvode pokračuje rekapitulácia doterajšej pestrej kariéry tanečnej ikony Roberta Bolleho. Koho zaujímajú životopisné údaje, nech si prednostne nalistuje diel minulý (tu).

Tanečný program tohto roku je s ohľadom na jeho guľaté narodeniny veľmi bohatý. Európa, Amerika, turné a znovu turné, gala a ešte honosnejšie gala, okrem toho jedno interview za druhým. Bolleho túžia fotiť svetoví fotografi, ktorí čakajú vo fronte, aby na nich vyšlo vyfotiť ho v nejakej kolekcii Printemps / été či aspoň na malý editoriál. Pre tanečníka je to normálne. Od školy žil v Miláne, centre módy, nie je to prejav snobizmu. „Je to celkom normálne, zapojiť sa do sveta módy, keď žijete v Miláne. Spomínam si, že keď som mal dvadsať, dostal som pozvanie na módne prehliadky v Miláne. Stal som sa priateľom Stefana Gabbana, Donatelly Versace, Giorgia Armaniho a všetkých hlavných návrhárov.“

Slávni tanečníci, ktorí sa zjavujú v prenose, na webe, na plagátoch slávnych divadiel za hranicami, sú vždy hypnotickí a vábia k návšteve. Ikonické mená, dokonalý marketing, luxusné výkony, precízne fotografie, oslnivé mená tanečných partnerov, najslávnejšie scény, štátne vyznamenania, slávne gala. Samozrejme stály fan club, akýsi zbožný opar. Tajomstvo talentu či tvrdej práce, šťastia, magnetické osobnosti, tajomné súkromie. Niektorých fascinuje jeho zjav, iných jeho čoraz lepší prežitok na javisku. Pre mnohých je akousi utajenou a modernou gay ikonou a stelesnením ich snov. Tieto všetky hlúposti a nezmysly typické pre dobu mediálneho šialenstva sú zábavné. Bohužiaľ odvádzajú pozornosť od toho podstatného: tanca. Keď už aj Wikipédia špekuluje, s kým tanečník žije… Čo koho do toho! Prečo by sa malo nejaké pofidérne talianske gay hnutie priživovať na tanečníkovi, ktorý denne tvrdo pracuje na baletnej sále, a žiadať ho o podporu?! Podporu čoho? „Nehodlám tejto zvedavosti vyhovieť a na klebety nereagujem,“ odkázal Bolle. Vyjadril nesúhlas s postojom hnutia, že by verejne známe a slávne osobnosti mali odhaľovať svoju prípadnú sexuálnu odlišnosť. „Narušovanie súkromia je číra hrubosť. To je všetko.“ Na margo tejto témy v jednom rozhovore Bolle označil za najkrajšiu ženu planéty Alessandru Ambrosio. „Super top modelka, nádherná,“ odpovedal žurnalistke Bolle na jej zvedavú otázku. Preferencie u mužov má nasledujúce: „Určite nie George Clooney. Nurejev bolo krásny, keď bol mladý. Michail Baryshnikov oveľa menej, bol príliš malý. Johnny Depp vyzerá veľmi dobre.“ Ale bulváru to stačí.

Že nikoho skôr nezaujíma, koľko tanečník pracuje. „Viac ako šesť hodín, keď sa pripravujem na predstavenie. A keď mám voľnejšie, rozhodne nie menej ako tri hodiny.“ Pritom tanečníkovi na obraze tanca veľmi záleží a vytrvale ho propaguje. V interview po filme Čierna labuť poznamenal: „Bol som vyrušovaný transformačnými scénami, pretože nemôžete povedať, či je to skutočné, alebo domnelé. Nepáčilo sa mi spojenie sveta baletu s týmito excesmi. Mnohí diváci si mohli myslieť, že toto šialenstvo, extrémna rivalita, problémy s jedlom, posadnutosť telom tvoria náš svet. Nie je to tak. Ak tancujete na vysokej úrovni, nemôžete byť psychicky alebo fyzicky narušený,“ hovorí tanečník, ktorý o zodpovednosti a očakávaní publika vie svoje. Na otázky o temných stránkach umelcov, napríklad v prípade Nurejeva, veľmi prezieravo a múdro hovorí: „Áno. Mal určité šialenstvo. Ale kvalita umelca nie je v šialenstve, ale v citlivosti.“ Mnohým sa môže zdať, že tanečník vedie luxusný, pohodlný a glamour život ako z lifestylového časopisu. „Vôbec nie,“ hovorí Bolle, „je v ňom dotyk lesku, ale z väčšej časti je to obeť. Väčšinu svojho života som v skúšobni; tam je veľa odhodlania a potu.“ Na zvedavú otázku novinárky o legendárnych Nurejevových nočných výjazdoch Bolle hovorí: „Neviem, ako to robil. Pre mňa je to nepredstaviteľné. Nikdy by som sa nespamätal z týchto excesov, noc na diskotéke v deň predstavenia. Potrebujem stabilný život, odpočinok, dôkladnú prípravu… to je moja priorita.“ Aký je naživo najslávnejší taliansky tanečník za posledných dvadsať rokov?

Málo odpovedí možno poskytne Panoráma. „Svet divadla je skutočný, bohatý na emócie, môžeme komunikovať. To je to, čo milujem, povedzme v porovnaní s televíznym svetom… Je to niečo bezprostredné, čo ide priamo k srdcu: s gestom, prvým pohľadom môžete dať niečo publiku.“ Len veľmi málokedy prezradil tanečník viac o svojom detstve, ktoré predchádza a silne formuje neskoršieho umelca. „Musel som sa vzdať blízkosti svojej rodiny, s ktorou som si veľmi blízky. V Casale Monferato, kde som sa narodil, som mal nádherné detstvo. To všetko sa zmenilo náhle… Nechcel som ísť do Milána, preč z hniezda… Žil som v malej miestnosti, v malom byte starej panej, ktorá ma nemala rada. Bol som osamelé dieťa… Rýchlo som vyrástol v muža, ktorý bol pre mňa dôležitý nielen ako osoba, ale tým, čo robí. Môj život je založený na disciplíne. Som disciplinovaný vo všetkom, čo robím. Niekedy mi chýba rozptýlenie, dovolenky, čas na priateľov. Ale nemôžem si to dovoliť. Sme umelci: náš tréning, naše umenie si vyžadujú úplné odovzdanie,“ bilancuje slávny muž. „Nerobím to pre svoje ego alebo z nejakého narcizmu. Je to životný fakt. Naučil som sa žiť šťastne sám so sebou. Páči sa mi byť sám. Je to kľúč k môjmu životu.“ V tomto náročnom povolaní v žiari reflektorov je ťažké a vzrušujúce zároveň hľadať charakter či osobnosť umelca.

Niektoré faktografické údaje o Robertovi Bollem sú známe, verejne dostupné, iné možno málo známe. Je prekvapivé, že vedľa neskutočnej podpory fanúšikov, ktorí ako splašení natáčajú mobilmi a riskujú blamáž v hľadisku, nikde sa divák chtivý vedomostí nedočíta poriadny súpis rolí tanečníka. Internetové zdroje akoby od seba odpisovali ako na základnej škole. A tak som si dal s tým prácu, lebo ten výpočet je skutočne obdivuhodný. Navyše je tanečník v každom predstavení ostro sledovaný a bezvýznamná repríza či predpremiéra na odskúšanie novej roly neexistuje. Však už len veľký klasický repertoár je rozsiahly: Čajkovskij plus Petipa a klasika: Labutie jazero (hneď niekoľko verzií od rôznych choreografov: Nurejev, Anthony Dowell, Derek Deane, Vladimir Bourmeister, jedno Jazero je zaznamenané kamerami pre DVD so Svetlanou Zakharovou, 2004), Spiaca krásavica (rozsiahla Nurejevova verzia a ďalšie tri verzie od troch rôznych choreografov), Giselle (verzia La Scaly so Svetlanou Zakharovou na DVD, 2005), Luskáčik (rozdielne verzie choreografov: Rudolf Nurejev, Peter Wright, Ronald Hynd, Derek Deane, Patrice Bart, Eugene Polyakov a Nacho Duato), Don Quijote (opäť veľký priestor pre pánske tancovanie od Nurejeva), Coppélia, Raymonda, Paquita, Bajadéra v redakcii Natálie Makarovovej (vydané aj na DVD so súborom La Scaly a Svetlanou Zakharovou ako Nikiou, 2006). Nechýba La Sylphide – Peter Schaufuss, novodobá klasika Romeo a Júlia (tri naštudovania: Kenneth MacMillan, Derek Deane, Amedeo Amodio), Popoluška (Nurejev) a MacMillanova Manon.

Tieto krásne dejové balety s bohatým tanečným vyjadrením doplňuje Crankov Onegin či rozšafná baletná komédia Veselá vdova (Ronald Hynd). Dve podobné diela rozprávkového, manieristického a tanečného strhujúceho štýlu sú Aminta v Sylvii (Frederick Asthon, vyšlo na DVD ako jedno z posledných predstavení Darcey Bussel, 2005) a Oberon v Balanchinovom Sne noci svätojánskej (vydané aj na DVD s Alessandrou Ferri ako Titániou, 2007). Nemôže chýbať publikom milované Grand pas de deux z Excelsioru, ktoré v podaní polonahého tanečníka slávilo divácku sukcesiu (DVD záznam s Martou Romagno ako partnerkou v postave Svetla v Pas de deux, 2002). Ikonické diela Ballet Russes a post epocha: Duch ruže, Apollon Musagète, za ktorého bol tanečník v roku 2000 nominovaný na Benois de la Danse Award, L’Apres-midi d’un Faune (Amedeo Amodio), Études. Neumeier našiel v Bollem ideálneho Armanda v Dáme s kaméliami a choreograf sa do tanečníka priam umelecky zaľúbil svojou kreáciou Orfea. Pestrá paleta štýlov: Antony Tudor The Leaves Are Fading na Dvořákovu hudbu a ďalej až po Ratmanského Symphony #9, Ratmanského Operu alebo kreáciu od kolegu, tanečníka Marcela Gomesa v úlohe choreografa pre tanečníka v Apoteóze. Mimoriadny zážitok pripravil Bolle divákom v niekoľkých lahôdkach. Či už ako Albrecht v postmodernej verzii Giselle Matsa Eka, alebo ako znetvorený Quasimodo v Notre Dame de Paris Rolanda Petipa, napríklad po boku Esmeraldy Natalie Osipovej (vydané aj na DVD). Do tejto kategórie možno pripočítať aj zdanlivo bezvýznamnú rolu Beljaeva v Mesiaci na vidieku (jednoaktový balet Fredericka Asthona, v anglosaskom prostredí veľmi obľúbený) a podobne aj MacMillanove Winter Dreams. V Bolleho repertoári nechýbajú ani ďalšie zaujímavé, často zabúdané diela Fredericka Ashtona: celovečerná Ondina, Rendezvous, krásne dueto na Massenetovu hudbu z Thaïs a nesmrteľná Marguerite and Armand. Ak je Quasimodo v Notre Dame vzrušujúca transformácia jedného z najkrajších tanečníkov planéty do anatomického netvora, tanečník interpretuje ďalšie majstrovské diela Rolanda Petita: mimoriadne uchopenie Le Jeune Homme et la Mort, 6 danses de Chabrier, L′Arlésienne, Carmen.

Rozsiahlou kapitolou javiskového života je pre tanečníka tiež Balanchine. Okrem vyššie zmienených je tu ešte rôznorodý žánrový aj štýlový mix geniálnych ikonických diel. Od fascinujúcej choreografie La Sonnambula cez Who Cares? k excentrickému Agonovi, The Four Temperaments až po koncertantné, virtuózne Čajkovského Pas de deux.

V koncertnom repertoári pre gala nechýbajú obľúbené baletné čísla: Spuckovo Grand pas de deux, Prototype a Through the Light Massimiliana Volpiniho či ďalšie.

Medzinárodná hviezda zvládla aj exkurzie do excentrických a aj lyrických moderných prác žijúcich legiend choreografie. Jiří Kylián: Nuages a Petite Mort, William Forsythe: In the Middle Somewhat Elevated a Herman Schmerman, Itzik Galili: Mono Lisa, Nacho Duato: Remanso, Christopher Wheeldon: Polyphonia, aj „náš“ Jiří Bubeníček: Canon in D dur. Úctyhodný výpočet s ohľadom na to, že tanečník oslavuje tento rok „iba“ štyridsiatku.

(pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
K dvojitému výročiu Hansa Christiana Andersena pripravuje Fínsky národný balet v Helsinkách premiéru Malej morskej víly. Ako sa podarí konkurenčná choreografia voči Johnovi Neumeierovi od šéfa súboru Kennetha Greva, môžu diváci vidieť od 23. októbra. Greve už spracoval inú Andersenovu rozprávku, a to Snehovú kráľovnú, v spolupráci so skladateľom Tuomasom Kantelinenom. Toto duo zostáva rovnaké aj pre nadchádzajúcu premiéru. Greve chce sujet rozprávky prepojiť s viacvrstevnatým životom Andersena. Už Neumeier v postave rozprávača dosiahol pôsobivé paralely medzi autorom a jeho dielom. V Helsinkách sľubujú divákom mimoriadnu vizuálnu pastvu pre oči. Pre inscenovanie podmorského kráľovstva má byť na scéne použitá 3D technológia. Scénu navrhol takis, kostýmy Erika Turunen.

Významná premiéra čaká brniansky balet 29. októbra. Made in USA je trochu nebaletný názov, ale ukrýva v sebe mimoriadny dramaturgický počin. Prvýkrát v Česku bude uvedená nesmrteľná Balanchinova Serenáda, ikonické dielo tohto velikána. Po pražských tituloch ako Theme and Variations, Who Cares? a Čajkovského Pas de deux celkom iné dielo velikána 20. storočia. Bravo Brnu za to! Olivier Wevers, rodák z Bruselu, našiel ťažisko svojej tvorby v Amerike. Založil si súbor Whim W’Him v Seattli a jeho balety s obľubou preberajú aj iné súbory za oceánom. Gauč na scéne ako dominantu už brniansky divák poznal v balete Rami Be’era. Tentokrát to bude v nežnejšej verzii, možno však aj pohybovo zastaranejšej, rozvinutejšej tanečnej forme, s početným obsadením na Mozartovu hudbu. Záver večera bude patriť imaginatívnemu predstaveniu Lunar Sea – Noir Blanc od súboru Momix Mosesa Pendletona. To už je výtvarná divadelná hra na pôdoryse čierneho divadla, svetelných efektov s UV lampami a optických ilúzií. Hlavnú rolu nemá interpret ako jedinečná osobnosť, ale divadelná mašinéria, schopná šialiť zmysly divákov prostredníctvom videného, ale aj toho skrytého ako krasohľad.

Čo sledujem

Dnes je hosťom sledovacej rubriky jedinečná osobnosť českého baletu a tanca Martin Dvořák, vedľa kreatívnych úloh, neúnavný organizátor, ktorého tvorba stiera hranice medzi žánrami a v kreativite nahradzuje to, čo sa nedostáva oficiálnym inštitúciám. Martin vtipne konštatuje: „Nejsem úplně youtubový sjížděč, ale občas se vracím k práci tohoto Řeka.“ Som veľmi rád, že konečne niekto upozornil na presahujúce dielo vynikajúceho Dimitrisa Papaioannoua, pretože jeho divadelné cítenie, výtvarný aspekt predstavení a dramaturgické uchopenie príbehu s emocionálnou vyhrotenosťou dnes začínajú byť u mnohých tvorcov nedostatkové.

Ako hovorí Martin Dvořák: „Pro mě on dělá absolutní divadlo s pohybem, tancem, hudbou, výtvarnem, prostě symbiózu všeho. Tak, jak to vnímám esteticky i já a kam se ubírám nyní na své umělecké cestě, je mi tato práce velmi blízká. Je to pro mě absolutní a geniální, čiré a své. Škoda, že ještě nezavítal do Čech.“ Trebárs tento typ zaujme Tanec Praha či iný, lepšie financovaný festival, ktorý si môže dovoliť takú produkciu priviesť. Zatiaľ nám zostáva „sjíždět“ – ako hovorí Martin Dvořák – YouTube.

V článku sú použité citácie z článkov a rozhovorov:
www.ballet.co.uk – Simonetta Dixon a Mandy Kent: Roberto Bolle – Principal Dancers
The New York Times – 25. 6. 2007 – Gia Kourlas: A Final, Radiant Juliet, Then Farewell,
The New York Times – 13. 6. 2007 – Roslyn Sulcas: Returning to a Favorite Role for an Almost-Final Goodbye,
www.granmilano.com – 24. 6. 2011 – Roberto Bolle on why Natalie Portman should give back her Oscar… and more (interview)
www.granmilano.com – 14. 6. 2012 – Roberto Bolle: I conquered America… ABT, Black Swan and solitude (interview)
www.granmilano.com – 6. 6. 2013 – Roberto Bolle: Being a star is hard (interview)