Baletní panorama Pavla Juráše (15)

Tentoraz: 
– Romeo, prečo si Romeo?
– Neumeierova bezhraničná láska
– Lavrovského vizionárska inscenácia
– Slávnostná (bežná) repríza Labutieho jazera v Štátnej opere
***

Práve máme obdobie Romea a Júlie, ako potvrdila premiéra v Drážďanoch (Stijn Celis) či v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (Massimo Moricone). V časti panorámy venovanej výročiu súboru Johna Neumeiera (spomenul som aj pred týždňom – tu) sa pozrieme na jeho adaptáciu Shakespearovej tragédie. Každý z nás, čo poznáme baletné divadlo, pracujeme v ňom alebo sme jeho častými návštevníkmi, máme určite v predstavách ideálne predstavenie a vysnenú dvojicu na Romea a Júliu. Mala ju napríklad aj slávna fotografka Annie Leibovitz, ktorá vo fotostory pre časopis Vogue, do role Romea obsadila baletnú star Roberta Bolleho a vytvorila výtvarne pôsobivý glamour cyklus fotografií v prepychových haute couture modeloch. V panoráme nie je dostatok miesta pre analýzu mýtu a súvislostí. Preto všetkým záujemcom o analýzu drámy, estetické kritériá, impulzy doporučujem štúdiu prekladateľa a znalca alžbetínskeho dramatika jubilujúceho prof. Martina Hilského.***

Po predstavení Romea a Júlie v Štátnej opere v Hamburgu som ju našiel aj ja (na určitý čas). (Romeo a Júlia. Balet Johna Neumeiera podľa Williama Shakespeara. Hudba: Sergej Prokofiev. Choreografia a réžia: John Neumeier, scéna a kostýmy: Fillipo Sanjust. Svetová premiéra: Frankfurter Ballett, Frankfurt, 14. február 1971. Premiéra v Hamburgu: Hamburg Ballett, 6. január 1974. Premiéra druhej verzie: Hamburg Ballett, 23. december 1981. scéna a kostýmy: Jürgen Rose, v tejto sezóne obnovená premiéra 11. apríla). Moja vysnená dvojica zrazu stála na javisku, nehmotná predstava sa premenila vo vášnivý tanec. Bolo to práve pred desiatimi rokmi, keď Neumeier symbolicky po tridsiatich rokoch od prvej premiéry vrátil na repertoár titul, ktorým začínal svoju veľkú éru v Hamburgu. Dnes vieme, čo znamenalo tých tridsať rokov pre neho samého, pre jeho súbor a pre celý kultúrny svet. Dnes už nemôže choreograf zachrániť premiéru ako v roku 1974 a zatancovať titulnú rolu za svojho chorého sólistu Trumana Finneya, ale má stále čo povedať.

Jeho hlboká pokora k Shakespearovi, Prokofievovi a tanečníkom, je najväčším prejavom jeho talentu. Dnes už vieme, čo znamenalo aj tých ďalších desať rokov od obnovenej premiéry a aké monumentálne baletné katedrály choreograf ešte vytvoril. Vtedy pred desiatimi rokmi, po jedenástich odtancovaných sezónach v súbore, dostal príležitosť vytvoriť svojho Romea Otto Bubeníček vedľa Júlie Silvie Azzoni, ktorá part už dôverne poznala. Tejto náročnej úlohy sa zhostil bravúrne. Od prvého výstupu vytváral skvelú postavu bez akejkoľvek maniery alebo pátosu. Jeho Romeo bol veronský švihák, milovník žien, skvelý priateľ. Na Kapuletov ples ide kvôli Rosalinde (ktorá je ako krásna Verončanka samozrejme prítomná) a zrazu stretáva Júliu. Jeho Romeo sa mení a vyvíja a popri virtuóznej tanečnej technike má mnoho hereckých podôb. Najsilnejšími miestami sú: stretnutie s Júliou, balkónová scéna, smrť Merkucia, vražda Tybalta a záver. Dnes už známa Azzoniová (vďaka účasti na mnohých medzinárodných gala koncertoch) ho dopĺňa svojim prerodom z detskej Júlie cez vydatú ženu až po vdovu v závere. Práve v závere sa ich život znovu spája vo chvíli smrti, vo chvíli bolesti a utrpenia, spája sa v nemom výkriku Bubeníčkovho Romea, bolestnej strate a končiac v pokoji bezhraničnej lásky.

Skvelým sekundantom Romea bol Bubeníčkov brat Jiří Bubeníček ako Merkucio. Jeho Merkucio okrem výborných tanečných pasáží zaujme diváka najmä bohatým javiskovým životom. V jeho tvári sa zrkadlia všetky premeny jeho nálad, je zrkadlom myšlienok a konania i ostatných postáv. Nenechá bez povšimnutia žiadnu udalosť. Dokáže svojim úsmevom prežiariť a rozosmiať celé javisko i hľadisko. Je všade tam, kde sa niečo deje, je priateľ, skvelý milenec, dobrodruh, radca, herec, kaukliar, pripravený pomôcť, zabaviť a vlastne nakoniec aj obetovať svoj vlastný život. Ešte aj vo chvíli smrti hrá Jiří Bubeníček skvelú komédiu, akoby chcel povedať „neplačte za mnou, veď všetko je len hra, život ako veľká komédia dell´arte“. Ak som minule v článku o drážďanskom Romeovi (tu) citoval hodne Shakespeara pre dôkladné porovnanie s choreografickým charakterom a hereckým konaním, u Neumeiera je to ešte viac markantné. Tanečníci akoby choreografiou hovorili, ale neobmedzuje sa to na nejakú triviálnu pantomímu, ale dokáže veršovať svoj choreografický blankvers i vo veľkých adagiových plochách. Zároveň všetkým postavám dáva príkladnú dôležitosť a žiadnu neopomenie, na rozdiel od bratislavskej inscenácie Massima Moriconeho.