Žal Juliin a bolest Romeova

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Žiaľ Júliin a bolesť Romeova

Belgický choreograf Stijn Celis po inscenáciách ako boli Vertigo Maze, PopoluškaNoces (o ktorých sme tu písali), vytvoril Romea a Juliu pre baletný súbor Semperoper v Drážďanoch s premiérou v piatok 22. marca. Po Nebezpečných známostiach je to jeho zatiaľ len druhý celovečerný epický balet, ktorý nie je inšpirovaný rozprávkovou témou ako napríklad Popoluška (Cinderella). Meno tohto choreografa naháňa i milovníkom baletu v mnohých ohľadoch strach. Jeho tvorba sa môže zdať niekomu geniálna a tí druhí ho budú neznášať a nikdy si nekúpia vstupenku na jeho predstavenie. Čo by bola škoda, pretože akokoľvek Celis môže urobiť v koncepcii niekoľko chýb, nejasností, vytvára veľmi emotívne špeciálne tanečné divadlo. U Romea a Júlie je to o to ťažšie, že každý divák, má svoju predstavu o dokonalom javiskovom výklade tohto nesmrteľného príbehu, ktorý v nemecky hovoriacich krajinách má obdobu len u Tristana a Izoldy. Má predstavu o duchu inscenácie, výprave, o obsadení a vzhľadom k zviazanosti s Prokofievovou hudbou skoro i o poradí tanečných a hudobných čísel a i choreografii.Ak v poslednej dobe v európskom kultúrnom priestore zarezonovala najmä inscenácia Maura Bigonzettiho a čaká sa na verziu príbehu veronských milencov od enfant terrible Matsa Eka, oplatí sa vidieť aj Celisa. Navyše Drážďany sú vzdialené len kúsok a stráviť Veľkonočné sviatky v tom krásnom divadle nie je taká zlá predstava, najmä ak Romea vo všetkých marcových reprízach tancuje Jiří Bubeníček.

U Celisa je všetko previazané. Nedá sa rozdrobiť inscenáciu na jednotlivosti. Je to lyrický celok, ale treba ju vnímať ako kompaktný, ani nie tak dramatický celok, lež akési lyrické, artificiálne variácie na tému Shakespeara. Choreografia súvisí s prvým obsadením, je to od Celisa kreácia Romea pre Bubeníčka, Celis je zviazaný so svojou výpravou, hudobnou dramaturgiou, tanečníci sú v spojení so scénografiou či kostýmom. Jan Versweyveld postavil na javisku obrovský vnútorný dvor medzi blokmi domov. Pravá strana – honosnejší dom, ktorý zakrýva celú stranu javiska a siaha až nad výšku portálu, patrí Kapuletovcom, naľavo bývajú Montekovci. Medzi domami je veľmi pôsobivá ulička, ktorá znenávidené rody rozdeľuje, ale zároveň sa u ňu delia tak ako o dvor, čo je predmetom mnohých svárov a šarvátok. Pôsobivá scénografia ubieha diagonálne doprava a vytvára značné divadelné napätie, pretože je tak realisticky chladná, až pripomína obludnosť a neosobné prostredie súčasnej architektúry, vo forme rýchlo výstavby.

Kapuletovci samozrejme majú balkón, ktorý je hojne využívaný a umožňuje až filmové vrstvenie situácií do niekoľkých rovín. Montekovia majú len balkónové dvere – veľké okno, balkón im chýba. Nerád popisujem scénografie, pretože to nie je dôležité, ale v prípade Celisa scénografia tvorí základný koncept jeho dramaturgie. Hermeticky uzavretý priestor, z ktorého niet úniku, až voyerské možnosti sledovania na tomto odkrytom ihrisku a inscenátori akoby citovali existencializmus Sartra v scénografii: Peklo sú tí druhí. Pritom inscenátori nezachádzajú do nudných popisností a detailov, stačia im stoličky, ktorými dokážu priestor členiť, definovať a herecky využiť i výtvarne modifikovať. Nepotrebujú pouličné lampy, popolnice, lavičky a podobné ornamenty. Táto studená krása a architektonická finesa je definovaná dokonalým svietením, ktoré vyjadruje mnohé vnútorné väzby na Shakespeara. A takých spojníc medzi súradnicami je omnoho viac. Divák sa nesmie nechať len znechutiť civilnými kostýmami a akoukoľvek túžbou po ornamente, popisnosti a historizujúcich elementoch.Láska je ako plameň. Znudený a skúsený Romeo – Jiří Bubeníček možno vďaka Rosalinde o láske mnohé vie alebo aspoň si to myslí. Jeho zvláštny Romeo nie je žiadny romantický snilko v modrom kostýmiku. Ak Júlia – Julia Weiss je definovaná detskou izbou, skleníkom, klietkou, ktoré pre ňu vytvorili rodičia a je sama, Romeo prichádza zo skupiny priateľov a kamarátov. Obaja sú svojim spôsobom ponížení. Júlia je ako u Shakespeara predstavená ako hlúpučká: sľúbi maminke, že sa zamiluje do Parisa, pretože si to tak vehementne prajú. Ak takéto myslenie nie je priam hlúpučké, tak je to prinajmenšom uvažovanie decka, ktoré by človek dlho hľadal. Romeo je niekto, komu niečo chýba alebo čosi stratil a preto sa na to hrá. Ak hovoríme o postavách, myslíme tým zároveň ich interpretov, pretože práve tí tvoria os Celisovho baletu a držia jeho koncepciu pri živote. Nie je nezaujímavé, že Bubeníček vytvára ešte lepší obraz novodobého Romea, ako sa to podarilo Leonardovi di Capriovi v exaltovanom postmodernom filme Baza Luhrmanna.

Láska je ako plameň. Nikto ju nedokáže vziať do rúk a zadržať, ale každý sa k nej náhli, aby sa ohrial. Bez nej je v duši tma a nepomôže ani fyzické svetlo. „V mojej mysli je temno; svetlo ponesiem“, prehlasuje u Shakespeara Romeo. Aj u Bubeníčka máme pocit, že je síce naoko spokojný, ale niečo mu chýba a je vnútorne prázdny, keď sa za neskorého letného večera poberá so svojimi druhmi priestranstvom. Ale hneď ako sa ocitne na plese, kde lesk a nádhera okázalej spoločnosti potrebuje viac a viac svetla, ovinú ho celkom nové plamene svojim horúcim dychom.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Prokofjev: Romeo a Julie (Semperoper Drážďany)

[yasr_visitor_votes postid="47041" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments