Baletní panorama Pavla Juráše (15)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Výbornou dejinnou ukážkou je nová rekonštrukcia, či znovunaštudovanie premiéry z Mariinského (Kirovovho) divadla v Peterburgu z roku 1940 v choreografii Leonida Lavrovského. Kto by očakával archaickú a nudnú retro inscenáciu, bude sklamaný. Inscenácia má možno príliš malebnú dekoráciu, ale to je tak akurát všetko. Lavrovskij ukazuje základ inscenovania baletu s Prokofievovou hudbou, keďže libreto svetovej premiéry (1938) z Brna v réžii a choreografii Iva Váňu Psoty je stratené a legendárna prvá Júlia – Zora Šemberová, už žiadne nové svedectvo neprinesie. Inscenáciu v HD kvalite priniesla v priamom prenose stanica Mezzo a tak ju mohli vidieť aj diváci v Česku, ktorí Mezzo majú.

Je zaujímavé, že každá z inscenácií je úplne iná a zároveň svojbytná a uveriteľná. Lavrovskij stavia na dôkladnom scenári a profilácii postáv. Ťažko si predstaviť vtedajšiu technickú úroveň tanečníkov, už len špičky od tej doby ako baletná obuv prekonali výrazný vývoj, ale ak skutočne sólisti vtedy tancovali tak ako tí dnešní, patrí im hlboký obdiv. Samozrejme existuje aj dôkazný materiál a to filmová verzia tejto inscenácie s legendárnou Galinou Ulanovou (Romeo: Youri Zhdanov, dirigent Gennady Nikolayevich Rozhdestvensky,1956), ktorá vznikla podľa divadelnej inscenácie.

Lavrovskij preukazuje mimoriadny zmysel pre celkovú koncepciu jednotlivých obrazov, ktoré sú navzájom prepojené vo vývoji drámy, ale zároveň sú jednotlivými dokonalými zastaveniami, ktoré prepojuje prostredníctvom dekorovanej drapérie, pred ktorou sa odohrávajú medzi scény na prestavbu, ktoré nie sú retardujúce, ale maľujú jednotlivé situácie. Už prvý obraz na ulici je zaujímavý prostredníctvom scénografie, že sa odohráva na akejsi visutej terase a poskytuje zaujímavý pohľad na Veronu akoby zvrchu. Hneď v úvode sa treba zmieniť o zaujímavých kostýmoch, ktoré sú v duchu akejsi ruskej renesancie, ale sýtej, typicky ruskej bohatosti tvarov, farieb a grafických prvkov. Nie je to žiadna brokátová inscenácia, ale farebný tableaux, ktorý odkazuje k ranným renesančným maľbám a cituje jednotlivosti ruského folklóru i kostýmu. Tybalt nie je prvoplánovo ukázaný ako zločinec, ale je naopak čo do kostýmu, jedna z najveselších postáv. Navyše i typologicky je to vysoký tanečník, skôr role už na hranici charakternej, poriadny hromotĺk a zlosyn. Romeo je mladý a lyrický, ale nesmierne situačne akčný. Jeho kumpáni Benvolio a hlavne Merkucio sú veselá skupinka. Samozrejme nechýbajú prísni otcovia, cigánky, ľud, bohatí mešťania, panoši, sluhovia… už v prvej scéne na javisku zostávajú mŕtvoly po strhujúcom súboji, za ktorého koncepciu by sa nemusel hanbiť historický Hollywood. Pôsobivé sú rôzne chorovody a typológie skupín. Napríklad prechody jednotlivých skupín obyvateľov Verony nielen v úvodnom obraze, ale aj ďalej, efektné nástupy skupín hostí na ples. Tanec rytierov je ukázaný ako sugestívny rodový tanec Kapuletovcov, ktorý tancujú dámy s vankúšikmi a potom so šatkami. Jeho zemitá brutalita a surovosť prezentuje jasne rod Kapuletovcov. Scéna Júlie je roztomilá a legendárna balerína Diana Vishneva, označovaná ako klenot ruskej kultúry a baletu, ukazuje čo preto tým, ktorí riešia vek interpretov. Je taká dojemne detská, že to len potvrdzuje veľký výrazový diapazón umelkyne.

Prvé veľké tancovanie čo do techniky, je variácia Merkucia na plese. Je taká efektná, že zaujme aj Kapuleta, ktorý ju berie ako spestrenie svojho maškarného plesu. Po nej nasleduje zastavenie divadelného času, pôvabné adagio Romea a Júlie, kde sa Júlia usiluje uzrieť jeho tvár. Keď sa to stane sú obaja zasiahnutí iskrou, ktorá medzi nimi preskočila. Pôsobivé nosené figúry podporujú túžbu vzlietnuť a opustiť bál, odbehnúť niekam do ústrania, kde by mohli byť sami. Pôsobivá je gavotta so šiestimi pármi na záver obrazu. Balkón Kapuletovcov je celé javisko, na ňom sníva Júlia svoj sen o prvom mužovi, do ktorého sa zamilovala. Na organovú introdukciu, bez tancovania, len gestami a výrazom Vishneva zahrá celú škálu emócií.

Balkónové pas de deux je známe aj z koncertov a baletných gala, ale v inscenácii dostáva zvláštny charakter, pretože krajina pod balkónom za súmraku vysvetľuje motív spoločného utiekania sa k noci a orientáciu mnohých tanečných figúr. Vítanie noci, ktorá milencov schová a pozdrav prvému spoločnému úsvitu. V dokonalej interpretácii Vishnevy a Shklyarova je to skutočný zážitok. Najmä variácia Romea s celým ohňostrojom zložitých klasických kombinácií a potom spoločné tancovanie až do záveru. A orchester pod taktovkou Valeryho Gergieva skutočne zvukovo čaruje.

Druhé dejstvo nadväzuje na pouličnú zábavu prvého. Je ale inak architektonicky orientované prostredníctvom schodov a odohráva sa priamo na priestranstve pred palácom Kapuletovcov. Scény cigánok a komediantov nie sú dejovým zastavením, ale logickým plynutím času vo Verone. Hlavne komedianti sú technicky virtuózni a zábavní. Lavrovskij sa tu predstavuje ako geniálny dramaturg, keď Pestúnka hľadá Romea a on na scéne nie je. Pribehne až neskoršie, zozadu a preto je logické, že si z nej celú tú dobu robia žarty Merkucio a Benvolio. Svadba je tanečná, duchovná a skutočne sakrálna. I v ruskom prostredí má silný katolícky charakter. Scéna, keď novomanželia tancujú v diagonále smerom k oltáru, svojou nehou a čistotou vyniká po silne choreograficky a čo do počtu postáv na javisku akčnom úvode dejstva. A opäť drobná nuansa. Keď Romeo po svadbe pribieha na námestie, Merkucio a Tybalt už šermujú a tým sa Lavrovskij vyhne tradičnému a dosť nudnému pokusu Romea uzmieriť tých dvoch. Variácia umierajúceho Merkucia je zvláštnym intermezzom medzi tancovaním a pantomímou. Mŕtvy je hneď pôsobivo odnesený a v strhujúcom zápase proti Tybaltovi, ho skoro náhodou omnoho menší Romeo, zabije. Čo je zaujímavé i koncepčne, pretože to stavia jeho situáciu do nového svetla, že vražda Tybalta nie je vedomá vražda príbuzného manželky. Ihneď po vražde uteká Romeo preč a na scéne sa postupne z dverí vily Kapuletovcov zoskupujú rodinní príslušníci. Vrcholom pohybových obrazov a rytmického cítenia zboru u Lavrovského je finále, keď nosiči vyzdvihnú mŕtveho Tybalta i s lady Kapuletovou a nesú ho preč. Tretie dejstvo, ktoré začína adagiom v spálni nám predstavuje mladých manželov, ktorí strávili spolu prvú noc. Lavrovskij nerozohráva v úvode snahu Romea utiecť pretože svitá, ale nechá ho nežne sa maznať na posteli s prebudenou Júliou. Vášeň obdivoch sa stupňuje choreografiou, ktorá je členená na celú plochu scény. Medzi spoločnými prvkami – ako zdvíhačky a nosené figúry dominujú medzi pauzy, kedy Romeo napríklad skáče entrelacé k Júlii, grand jeté a Júlia nijako nezaostáva a vzájomne sa vášnivo „prenasledujú“, aby sa mohli opäť spojiť.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat