Baletní panorama Pavla Juráše (18)
Tentoraz:
– Májový Máj Václava Kuneša a Davida Prachaře
– Neumeierove prelúdiá života
– Sasha Waltz má finančné problémy
– Baletná olympiáda Václava Lampartera v New Yorku
– First position – baletný thriller o zákulisí baletu
***
Nielenže preto, že je máj, ale hlavne pre rozporuplné reakcie, ktoré inscenácia vyvolala, som si zašiel na Máj, v umeleckom spojení herca prvej scény Davida Prachaře a 420PEOPLE. Umelecké spojenia a presahy žánrov sú vždy umelecky zaujímavé počiny, ak sa žánre skutočne prelínajú a obohacujú. Pokiaľ sa však napriek všetkej snahe iba vedľa seba lineárne skladajú a neprepojujú, môže to i tak byť zaujímavé. Tým však som nevyriešil odpoveď, ako je to v Máji. Inscenovať totiž totálne divadlo, ktoré nepozná žánre a jednotlivé zložky vedľa seba koexistujú, je vlastne to najťažšie, pretože musíte vybudovať tempo, rytmus, kostru, do básne zasadiť hudbu alebo naopak, nesmiete porušiť schému a rytmickú partitúru a potom na základ, ako skladateľ vpisujete a komponuje ďalšie hlasy. Buď to činíte lineárne alebo kontrapunkticky. Je to vzrušujúca a nebezpečná tvorba, ktorá má veľmi krehkú hranicu medzi osobitou poetikou s vnútornou silou, alebo sa môže ľahko zrútiť ako domček z kariet. Istá definícia ako sa k ideálu priblížiť nie je. 
Prečítal som si tlačovú správu, vyjadrenia choreografa i režiséra a mám silný pocit, že im v spoločnom projekte chýbal hlavne dramaturg, alebo niekto jednoducho tretí, ktorý by ukočíroval ich spoločnú radosť a vášeň pre divadlo. Alebo lepšie povedané dal jej pravidlá, systém a jasnú výpoveď. Pretože ak hovoríme, že Máj je osobná spoveď rozoberajúca existenciálne otázky, toto napätie, túto logickú nejednoznačnosť sa do predstavenia vložiť nepodarilo. Prachař prednáša, 420PEOPLE tancujú, hudobník hrá. V Prachařovej réžii sa zrkadlí vplyv Jana Nebeského, ale chýba mu schopnosť výkladu a remeselného uchopenia. Vo chvíli keď tancuje i Prachař sa účinok javiskového konania neznásobuje. Každá zložka funguje samostatne. Ak by text mal inšpirovať a asociovať obrazy, znaky a symboly, nečiní to tak. Abstraktná choreografia, ktorá nie je ukotvená plynie, ale nezaujme ani svojou tanečnou kvalitou ani ako znak. Pritom dispozície členov súboru sú mimoriadne, pohybujú sa na hrane akrobacie, tanečníci idú na hranicu fyzických možností (tanečnica stojí na bruchu partnera alebo na jeho stehnách, náročné nesené figúry), ale tá existenciálna či osobná spoveď, meditácia o láske, jej cene, treste, vine, pokání či odpustení nie je čitateľná. 
Dva základné symboly sú voda a zem. Ale ani tie nepôsobia obohacujúco a pôsobia skôr samoúčelne. Javisko je zasypané hlinou, v ktorej sa nachádza studnička. Špinavá zem a očistné žriedlo, veľmi archetypálne symboly, ale nevyužité. Inscenáciu ubíja projekcia, ktorá má veľmi svojskú umeleckú hodnotu. Projekcie lebky, či zasneženej krajiny, hviezd, jazierka, animácií a citácie diel, ktoré nie sú štýlovo zjednotené, pôsobia náhodne. I v tejto náhodnosti môže byť krása, ale keď básnik ospevuje lebku a dívame sa na lekársky model lebky, akýsi vnútorný účinok sa nedostavuje. Toto vŕšenie prvoplánových obrazov, schválne nepoužívam pojem znakov či symbolov, nevedie k javiskovému účinku. V tlačovej správe jej autori napísali: „Mácha tak vyjadřuje svou rozervanost, deziluzi, hledá odpovědi na metafyzické otázky o věčnosti a času, o životě i smrti. Téma zpracovává brilantně, s bohatou obrazností a hudebností verše.“ Silné fyzické tancovanie v trojici, kde vlastne jeden je vždy navyše a zároveň dáva možnosť vzniknúť napätiu a zaujímavým tanečným väzbám, ale k vyjadreniu týchto téz o básni ešte nestačí. Sólové variácie neupozorňujú na duševný stav hrdinu, ale sú skôr zvýraznením rytmu a zastavením výtvarným.
Trochu amatérska tieňohra či využívanie natiahnutých plachiet vedľa reálnej vody a hliny pôsobí ako z inej inscenácie. Inscenácii chýba jasná poetika. Máj vyzerá ako spoločný work in progres – každý niečo priniesol, niekto svoj talent k prednesu, niekto talent k tancu, jednému sa páči voda na javisku, inému tancovanie v zemine, v projekcii by sa hodilo to i to, dobré by bolo použiť baterky…. ale tieto prvky sa nedokážu k sebe spájať a vytvárať celistvú dramaturgiu a vytvoriť kostru večera. Paradox je, že z večera najlepšie vychádza David Prachař. Jeho koncentrovaný prejav pripomína one man show, slávne večery veľkých hercov, ktorí dokázali silou svojej charizmy zaujať či dokonca si vystačiť sami. Prachař dokonale recituje, má technicky istý prednes, dokáže s hlasom neobyčajne nádherne čarovať, má zmysel pre rytmus, tempo, hudbu verša. Jeho čeština je brilantná, prednes je oslobodený od patetickosti či súčasnej obľúbenej civilizovanosti. Nachádza výbornú mieru pre spôsob, ako tlmočiť Máchovu geniálnu báseň. V spolupráci s hudobnou zložkou inscenácie Pavla Fajta a Ondřeja Anděra dokáže vytvárať úžasné akustické a zvukovo nádherné plochy.
Výborný režijný nápad je, keď akoby so smrťou Viléma dôvetok básne dokončí, osud dopovie Jan Kačer, čo je záver i ľudsky veľmi pôsobivý. Tieto dve zložky spolu výborne komunikujú. Bohužiaľ, to isté sa nedá povedať o tanečných obrazoch Václava Kuneša, skutočne len obrazoch, pretože žiadne veľké priestorové, partnerské tancovanie sa nekoná. Sú to skôr krátke skeče, improvizácie, rytmicky opakované prvky, ktoré môžu vyzerať javiskovo zaujímavo, ale nemajú vnútorný náboj. V takto fragmentárnych plochách pripomínajú skôr oživené nintendo, taj–či. Najčitateľnejšie miesto je smrť, ktorá je znázornená najprv ponorením interpreta v sklenom valci s vodou a jeho následným pomazaním zeme zmiešanej s vodou, čím vzniká blato a tento rituál evokuje oné biblické obrazy návratu človeka, teda jeho tela do zeme, z ktorej bolo vzaté. Tak sa mŕtva žena, možno Jarmila a napokon i muž – Vilém, obtlačia na biele plátno, kde ich odtlačok zostane. Úplne neobratné je miesto, kedy strážca vo väzení pozoruje svojho väzňa, či jeho poprava alebo miesta, ktoré sa snažia o akési epické záchytné body k deju. Zaujímavým svojským symbolom sa stáva osobitá krása Nataši Novotnej vedľa mužov. Jej dokonalé telo, provokatívny civilný účes sú v príkrom rozpore s romantickou víziou básne. Tento sexuálny symbol, žena, ktorá nie je žiadnym poetickým zjavením sediacim pri strome, je pôsobivým obrazom takým silným ako sexuálne symboly typu Monroe, Bardot, lady Diany a ďalších. Keď sa duo – Prachař a Kuneš, ktoré spolu chcelo pracovať už tri roky, zbaví snahy vypovedať všetko a zamerajú sa nielen na jednotlivé detaily ale i na celok, môžu sa dopracovať k zrelým javiskovým tvarom ako SKUTR či Rosťa Novák. Zatiaľ je to hľadanie a pôrodné bolesti, ktoré diváka skôr vyčerpávajú a deptajú, než vedú k totálnemu divadelnému zážitku.
(K. H. Mácha: Máj. Režie a choreografie: David Prachař a Václav Kuneš, hudba: Pavel Fajt, Ondřej Anděra, scéna: Richard Maška, světla: Jan Mlčoch; účinkují: Jan Kačer, Nataša Novotná, Zuzana Herényiová, Václav Kuneš, Milan Odstrčil, David Prachař, Pavel Fajt. Premiéra 19.3.2012 na Nové scéně, Praha, psáno z reprízy 7. 5. 2013 v Divadle Reduta, Brno)
***
„Nesnažte sa baletu rozumieť. Nemá žiadny dej, ktorý by som chcel rozprávať“, hovorí John Neumeier v programe k svojmu, možno jednému z najrozporuplnejšie prijímaných diel Préludes CV. V podtitule: choreografický skicár v dvoch častiach. CV, ako prelúdiá pre C ako violončelo a V ako violine, husle. Ale taktiež možno ako CV, Curiculum Vitae.
Neumeier vidí tento balet ako skicár, osobný skicár pohybov a pocitov. Tanečné obrázky, nedokončené fragmenty situácií ohraničené scénografiou a trvaním hudby. Zdajú sa bez spoločného menovateľa, ale tak ako v skicári umelec maľuje so svojim inštinktom na jednotlivé listy rôzne motívy podriadené tajuplnej logike a kráse, tak tvorí i choreograf. A tak, ako je to typické v skicári, je to typické i pre Neumeiera. V balete existuje viacero variant jednotlivých akcií, tanca, situácií…pretože aj umelec, pozorovateľ a choreograf znovu a znovu všetky aspekty porovnáva a snaží sa znovu nachádzať nové… 
Neumeierov balet je ako film. Na prázdnej scéne, len s niekoľkými symbolmi a v civilnom kostýme, sa odohráva esencia najslávnejších diel Ingmara Bergmana. Neumeier cituje sám seba, rozpráva, naznačuje, zatajuje, nedopovie. Znovu a znovu hľadá odpovede na otázky vzťahu muža a ženy a všetkých variant tohto večného zápasu i harmónie. Na javisku stálo celé jeho elitné obsadenie dám z kategórie principals: Silvia Azzoni, Elizabeth Loscavio, Heather Jurgensen, Laura Cazzaniga, Anna Polikarpova, Joëlle Bolougne a všetky podávajú jedinečné, zvnútornené výkony tak, ako ich filmové vzory Ingrid Thulin, Ingrid Bergman, Liv Ullmann, Claudia Cardinale, Romy Schneider…
Zaujímavú rolu pridelil Neumeier Ottovi Bubeníčkovi, ktorý vytvára zvláštny typ muža, podobného bergmanovským mužom – antihrdinom, slabochom, alkoholikom, násilníkom s obrovskou deštruktívnou silou. Bubeníček strieda postavu v dokonalých parametroch filmového herectva a tanečnej suverenity a svojim javiskovým výkonom je priamo tanečným zhmotnením až Stanley Kowalskeho zo slávnej A Streetcar Named Desire (Električka do stanice túžba). Popri baletoch, ktoré z dielne Neumeiera zapadli alebo by sa dali označiť slovom sezónne, prelúdiá vďaka svojej vzácnej kompaktnosti s hudbou zostali aktuálne. V kontexte Neumeierovej tvorby sa jedná o špecifické dielo, ktoré nie je ani epickým dejovým baletom, ani symfonickým baletom, ale je skutočne sondou pod lupou k skúmaniu choreografových choreografických schopností. Tu sa nič nedá skryť za drámu, epos, zvukové orgie, tu je všetko obnažené. Titul akoby logicky nadväzoval na Zimnú cestu. Skúma tanečným slovníkom vzťahové situácie ľudí, ktorí nie sú zakotvení v žiadnej dobe, spoločenskej konvencii, historickom kontexte. O to zvlášť je zaujímavejšie pozorovať choreografov rukopis.
Préludes CV, osobitá výpoveď siahajúca až na dno pocitov, prenikajúca až do špiku kostí vzťahov. Keď spoločnosť prestáva fungovať, postavy strácajú svoje referenčné body a bezhlavo sa rútia do priepasti. Žena, čo by silnejšia, sa rúti. Rozpadá sa na svoje pocity, vízie, city. Muž sa mení na surovca, žena sa mu rozmnožuje pred očami v zelenkavom svetle. Všetko sa rozplýva na hru snov, hru tieňov, premien, stretnutí, rozchodov, hádok, zmierení a ubližovania, ktorá končí útekom.
(Préludes CV. Balet Johna Neumeiera. Choreografický skicár v dvoch častiach. /Ein choreografisches Skizzenbuch in zwei Teilen/. Hudba: Lera Auerbach: 24 Préludes für Violoncello und Klavier – pre Johna Neumeiera /svetová premiéra/ 24 Préludes pre husle a klavír, pre Vadima Gluzmana a Angelu Yoffe. Zákazka od Herberta a Beverly Gelfandovej /svetová premiéra/. Choreografia, scéna a kostýmy: John Neumeier. Svetová premiéra: Hamburg Ballett, Hamburg, 22. júna 2003)
***
Dedička tradícií tanečného divadla po Pine Bausch Sasha Waltz má tiež existenčné problémy so svojim súborom v Berlíne, ktorý nechce navýšiť rozpočet pre súbor. Ale v týchto dňoch ju hlavne zamestnávajú prípravy na finále jej projektu Svätenie jari k stému výročiu premiéry, ktorá sa uskutočnila 29. mája 1913 v parížskom Théâtre des Champs – Élysées. Waltz dokonca hrozí, že Berlín so svojim súborom opustí. Waltz má v máji k dispozícii petrohradské Mariinské divadlo a jeho orchester pod taktovkou Valeryho Gergieva. Neskôr sa produkcia presunie do Paríža. Théâtre Royal de la Monnaie, uvedie spoločnosť Sasha Waltz & hostia na začiatku novej sezóny v Bruseli. S podporou Daniela Barenboima a Jürgena Flimma tiež berlínska Staatsoper Unter den Linden uvedie predstavenie 26. októbra v Schillerovom divadle, kde dočasne sídli Štátna opera po dobu predlženej a predraženej rekonštrukcie svojej historickej budovy Unter den Linden.
Václava Lampartera, ktorý sa vrátil z finále zo známej Youth America Grand Prix ballet competition s 11. miestom som už spomínal minulý týždeň. Tento týždeň som ho požiadal o rozhovor, ktorý by čitateľom panorámy a poslucháčom baletných škôl v Česku priblížil zákulisie tejto prestížnej súťaže.
Určite musíme začať tým, ako sa človek dostane do výberu súťaže, do ktorej sa hlási toľko adeptov?
Youth America Grand Prix je největší baletní soutěž na světě pro studenty do devatenácti let. Koná se každý rok, již od roku 1999. Hlavním posláním soutěže je najít výrazné talenty mezi mladými tanečníky a těm dál pomoci jejich talent rozvíjet, zejména pomocí stipendií, které dostanou ti nejlepší a ti, kterým nejvíc pomůžou. Semifinální kola probíhají v Evropě (Paříž), Japonsku (Ósaka) a Brazílii (Santos) a USA (Tampa, Philadelphia, Chicago, San Diego, Dallas, Seattle, Denver, San Francisco, Atlanta, Indianapolis, Hartford a Los Angeles). Jsou tři kategorie: Pre-competitive (9 – 11 let), Junior (12 – 14 let) a Senior (15 – 19 let) a lze soutěžit s klasickou variací/variacemi, modernou, Pas de deux (jenom Adagio a Coda) anebo skupinovým tancem. V semifinále není omezený počet soutěžních čísel, takže soutěžící může tančit kolik variací či moderen a tak dále chce, za každé soutěžní číslo se však platí poplatek zvlášť. Porota v semifinále byla sedmi členná a zasedli v ní tanečníci jako José Manuel Carreño, Eldar Alijev a další solisté z předních světových souborů. Soutěžící po skončení soutěže obdrží list s hodnocením svého soutěžního čísla, napsaný v době, kdy tančil, přímo od porotců. Ti tam píší značky a poznámky do kolonek jako piruety, skoky, čistota, výraz, práce chodidel a podobně. Také soutěžícího zde ohodnotili celkovým skóre, které muselo přesáhnout 95 bodů ze 100, aby soutěžící postoupil do finále v New York City. Do finále je možné se dostat i bez účasti v semifinále a to zasláním video nahrávky variace. Přednost mají ale soutěžící, kteří se osobně zúčastnili.
V Los Angeles prebehlo semifinále. Z koľkých súťažiacich ste postúpili a koľko sa vás dostalo do finále?
Já jsem se zúčastnil semifinále v Los Angeles. Dostal jsem se do této soutěže shodou okolností, souhrou náhod. Semifinále v L. A. se konalo v době jarních prázdnin, kdy jsem tam jel na návštěvu na pozvání rodiny paní Christine Yiu. S Christine a její dcerou Kaitlyn jsem se poznal a spřátelil během soutěže v Helsinkách minulý rok. Se sólovou variací, za kterou jsem dostal 1. cenu, jsem postoupil do finále. Jedná se o soutěž se skutečně velkým počtem účastníků. Jen v semifinále v Los Angeles bylo celkově 840 pořadových čísel.
To je „krásne“ číslo. A teraz z L. A. do finále v New Yorku…
Finále v New Yorku probíhalo ve dvou kolech. Zde je již povinný počet čísel na rozdíl od semifinále. První kolo se skládá z klasické variace a moderní choreografie a konalo se ve Skirball Center (scéna New York University). Soutěžící, kteří postoupí do druhého kola (finalisti), předvedou znovu stejnou nebo jinou klasickou variaci. Ve finále bylo 350 soutěžících, v mé kategorii 54 mužů (15 – 19 let). Následovalo slavnostní vyhlášení vítězů. Připadal jsem si jak na Olympiádě. Každý účastník totiž musel se svoji vlajkou přejít jeviště. Já jsem vesele mával tou českou, co na tom, že jako jediný za Českou republiku úplně sám, na rozdíl od všech ostatních zúčastněných zemí.
To prirovnanie s olympiádou je vhodné, raz ste dokonca povedali, že tanečníci sú ako vrcholoví športovci, akurát nemajú takých sponzorov, čo bude určite pravda. A vrchol súťaže?
V každé kategorii vyhlásili nejlepších dvanáct soutěžících, mezi kterými jsem byl i já, z čehož jsem měl obrovskou radost a z těch následně první, druhou a třetí cenu, případně Grand Prix, kterou však letos v seniorech nikdo nezískal. Po slavnostním vyhlášení výsledků následovalo vyprodané gala s názvem “Stars of Today Meet the Stars of Tomorrow“, na kterém vystoupilo pět vybraných nejlepších soutěžících a světové baletní hvězdy jako Nina Ananiashvili, Dorothee Gilbert, Svetlana Lunkina, Maria Kochetkova, Viengsay Valdes, Marcelo Gomes, Herman Cornejo a mnoho dalších vynikajících tanečníků i hudebníků. Druhé kolo, slavnostní vyhlášení výsledků a gala se konalo v David H. Koch Theater, scéně New York City Ballet v Lincoln Center. Bylo mi nesmírnou poctou zde tancovat.
Od súťaženia a slávy; má súťaž i nejaký edukačný a pedagogický význam? Trebárs kvalitné tréningy, prácu s pedagógmi, a tak ďalej?
Určitě ano. Jde o to jen si během konání soutěže najít čas a nenechat se odradit návaly lidí. Během semifinále jsem se zúčastnil master classu s José Manuel Carreñem. Během konaní soutěže v New Yorku probíhal také Job Fair, což je v podstatě americká obdoba české Burzy mladých tanečníků.
Nebola to vaša prvá súťaž. Keď vidíte na YouTube alebo naživo rôzne videá zo súťaží, na čom ste postavil silu svojich čísel, s ktorými ste sa prezentovali? Proti napríklad rotačne geniálnym Japoncom, zázračným americkým teenagerom …?
Ve výběru soutěžních čísel vycházím z repertoáru, který mám převážně naučený z hodin Koncertní scénické praxe ze školy. Jedná se hlavně o klasické soutěžní variace postavené jak na technice, tak i tanečním a výrazovém projevu. V podstatě za něj vděčím mému hlavnímu pedagogovi – Petru Přibylovi a Haně Litterové, kteří mě věnují spoustu času, včetně jejich volného. V semifinále jsem tančil variaci z baletu Bajadéra. Ve finále v New Yorku variaci z Paquity a moderní choreografii Hany Litterové – Serenáda.
Táto súťaž je známa svojimi ohromnými rozmermi. Po účasti v Istanbule alebo Helsinkách, čo vás zaujalo?
Co mě na této soutěži oproti jiným soutěžím zaujalo, byl hlavně velmi mladý věk a zápal soutěžích. Ve dvanácti letech někteří soutěžící zvládali techniku i výraz, tak jak málokdo v dospělém věku. Ale myslím, že odtančit perfektně a efektně dvě variace, se nevyrovná zatančení celovečerního baletu. Přesto jsem nikdy na vlastní oči neviděl takové neuvěřitelné výkony, které předčily mé očekávání. Myslím, že tohle je v Evropě na soutěžích hodně jiné. Nejmladší soutěžící zde mají patnáct let a v Americe nechají klidně patnáctiletý pár tancovat pas de deux z Korzára či černou labuť. Děti zde začínají s baletem ve velmi malém věku a nejčastěji berou soukromé hodiny. Baletem žijí, není pro ně jen zábavou nebo kroužkem volného času, je pro ně vším. Když náhodou mají volný čas tak se protahují a u toho sledují baletní videa. Zkouší kroky, prvky milionkrát. Když něco nejde tak dělají všechno pro to, aby to šlo, nikdy nic nevzdávají. Před vystoupením poslouchají hudbu svého čísla ve sluchátkách, procházejí si celou choreografii skrz naskrz. Tady se většinou začíná na konzervatořích až od jedenácti, dvanácti let. Nedá se to moc porovnávat. Vše je o talentu, píli ale také možnostech je rozvíjet.
Čo by ste odkázali ostatným poslucháčom baletných škôl… má taká súťaž zmysel? Alebo súťaženie v balete všeobecne?
Rád bych vzkázal, že hlavní je mít lásku k tanci. Bez zájmu a radosti, které toto umění přináší, ho vykonávat nelze. Musí se pro to hodně obětovat. Určitě balet není jenom o soutěžích, ale je to jedna z možností, jak přijít do těsného kontaktu se současnou úrovni světového baletního dění v praxi.
Tak to je pozitívny záver rozhovoru a veľká motivácia pre ostatných. Dúfam, že ponuky, ktoré ste tam získali, správne využijete a ocenenie vás posunie ďalej na ceste za vašim snom, aby ste sa nezastavili vo vývoji.
***
Fanúšikom, či skôr neprajníkom a pochybovačom odporúčam film First Position (réžia Bess Kargman), ktorý získal ocenenia na mnohých nezávislých festivaloch a sleduje práve na fascinujúcom pozadí súťaže osudy niekoľkých študentov baletu od mladších až po najvyššiu kategóriu, od tých talentovaných až po tých, ktorí plnia sny viac svojim rodičom než sebe. Od tých bohatých amerických detí až po osobité zložité ľudské osudy mladých talentovaných žiakov. Strhujúci dokumentárny štýl sa mieša s osobnými výpoveďami účinkujúcich, ich rodín a pedagógov. Napriek forme dokumentu sa divák dokáže stotožniť s jednotlivými postavami, fandiť im a zažiť s nimi niekoľko mesiacov ich života, ktoré súťaži predchádzajú. 
Malý chlapec – zázračné dieťa Aran, typická americká princezná Rebecca, Gaya, Joan Sebastian z Južnej Ameriky, ktorému ide o všetko, súrodenci Miko a Jules, z ktorých matka chce mať slávne baletné hviezdy, osobitá osobnosť Michaely, ktorá zvádza boj i s tým, že je čiernej pleti vás nielen môžu v deväťdesiat minútovej stopáži filmu nadchnúť pre balet, ale svojim spôsobom tou obrovskou ťažobou, ktorú jeho štúdium prináša vám ho môžu aj znechutiť alebo prinajmenšom priniesť nový pohľad na to, čo sa skrýva za svetlom rámp, prepychovými kostýmami a potleskom. Najpôsobivejší je príbeh Joana Sebastiana z Kolumbie, ktorý je dnes vďaka cenám zo súťaže – najmä štipendiám prestížnych svetových baletných škôl, študentom na londýnskej Royal Ballet School. 
Sociálny, výchovný, psychologický aspekt filmu je nespochybniteľný. Vidíme drinu, bolesť, slzy, pády, neúspechy, jednu sekundu, ktoré zmenia možno celý život. Zaujímavé sú aj komentáre členov poroty či riaditeľov uznávaných baletných škôl. Viac informácií o filme nájdete na www.balletdocumentary.com.
***
Na záver trochu uvoľnenia. Vďaka moderným technológiám, v umení už hranice skoro neexistujú. Môžeme sa dopátrať i roztomilých videí dnes už slávnych tanečníkov, ktorí sa zo zábavy filmovali na internáte. Taká malá baletná súťaž. Hlavná hviezda medzi súťažiacimi v piruetách, sólista Bolšoj baletu Artem Ovcharenko!
Foto Pavel Hejný, Holger Badekow, Marcus Renner, Jan Bauer, Guillaume Bruère, archiv Václava Lampartera, Liza Voll
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
