Baletní panorama Pavla Juráše (23)
Tentoraz:
– Jiří Bubeníček rozpráva Príbeh vojaka
– „Kultura je nesmírně důležitá!“, hovorí baletná hviezda a choreograf Jiří Bubeníček
– Absolventské predstavenia Taneční konzervatoře hlavního města Prahy
– Sólisti baletu Národného divadla na turné
– Podmienka zániku Pražského komorního baletu
– Neumeierova (ne)smrteľná Dáma s kaméliami
– Robert Balogh ukazuje deťom svet baletu už desať rokov
***
V Musiktheater im Revier v nemeckom Gelsenkirchene má 23. júna premiéru nový balet od Jiřího Bubeníčka Príbeh vojaka v spoločnom večere s druhým Stravinského dielom Orfeom v choreografii Cathy Marston. Je to len druhýkrát, čo sa Bubeníček na konkrétnu dramaturgickú ponuku posúva od voľnej autorskej tvorby k presne definovanému dielu, ktoré má choreograficky inscenovať. Známe dielo, ktoré vzniklo v roku 1918 a je hlavne podmienené obmedzenými možnosťami vojnových rokov nielen skladateľa, ale aj pri uvedení. Čo však nie je však žiadna škoda, pretože vzniklo zovreté komorné dielo pre sedem hudobníkov, rozprávača, ktorý nahrádza vokálne party a troch tanečníkov určených pre pantomímu (vojak, diabol, princezná), ktorí sú nositeľmi dejových situácií. To ale neovplyvnilo skladateľove zložité experimenty na poli kompozície, ktoré začal v Svätení jari. V časti „Malý koncert” atomizované rytmy ukladá jeden nad druhý, takže znejú súčasne rytmy v 5/4, 4/8 a 3/8 metre. Táto hudobná polymetrika akoby bola aj základom možných vrstiev výkladu tohto zdanlivo banálneho rozprávkového námetu podľa rozprávky Alexandra Afanasieva, ktoré do libreta spracoval švajčiarsky básnik Charles Ferdinand Ramuz, s ktorým sa Stravinskij vo vojnou zmietanej Európe v švajčiarskom exile stretol. Vojak hrá s diablom karty o svoje husle. Vojak prehráva, diabol mu husle berie a ako náhradu mu sľubuje bohatstvo a šťastie. Vojak však diabla prekabáti, získa svoje husle naspäť a má na istý čas bohatstvo, šťastie i svoju dušu. Nakoniec však diabol aj tak uchmatne vojakovi dušu a vojak zomiera. Netreba pripomínať, že vojakove husle sú samozrejme symbolom duše. Po L´Heure Bleue je to už druhý balet v tomto roku, ktorý Jiří Bubeníček choreografuje. Scénu navrhol Otto Bubeníček a pod kostýmami je podpísaná známa francúzska kostýmová výtvarníčka Elsa Pavanel.
Tu je Jiří Bubeníček v našom rozhovore:
Pracujete teraz choreograficky v menších súboroch, po veľkých súboroch ako boli Drážďany alebo Viedenská štátna opera. Je to veľký rozdiel? Majú také menšie súbory čo do počtu tanečníkov, dostatok disponovaných tanečníkov pre váš pohybový slovník?
Jak víte, pracoval jsem už v mnoha velkých i malých souborech. Jako je Hamburg Ballet, New York City Ballet, Zürich Ballet, Semperoper Ballet a mnoha další. Mezi malými a velkými soubory nedělám rozdíl. Je to vždy příležitosti nachoreografovat novou věc, zlepšovat se co nejvíce jako choreograf a režisér. Každá práce mě pohání dopředu a z každé příležitosti mám mnoho zkušenosti pro další práci. Ale samozřejmě, i když je soubor malý, je nutná kvalita souboru, kvalita tanečníků ale také vedení a divadelní technika. Vše si nejprve prověřím než souhlasím s nabídkou. Výborný příklad byl Stuttgartský soubor Erica Guathiera – Gauthier Dance. Soubor je malý, ale mladý, super nálada, energie, mnoho talentu, krásné moderní divadlo, dobré baletní sály a všichni velice pracovitý. Práce neboli proces na sále je pro mě nejdůležitější! Mám rád pohodu! Nesnáším stres nebo práci bez respektu k tanečníkům!
Skúšali ste v Amerike, teraz v Nemecku, je rozdiel v zložení týchto súborov a prístupe k príprave novej premiéry?
V North Carolina Dance Theater byla skvělá práce. Byl jsem velice inspirovaný, jak se tam dře. Každý den jsme byli na sále kolem šesti hodin. Tanečníci pracují na plno a to měli ještě dvě další choreografie. Také světla. V Evropě je normální vytvářet světla několik hodin. Z mých zkušeností před premiérou pět hodin na kratší věc je standard. V Americe jsou ale čas peníze a tak se musí pracovat rychle a hlavně kvalitně. Hlavní osvětlovač byl na mnoha mých zkouškách, takže si vše připravil, a když jsem přišel na moji první světelnou zkoušku, bylo vše hotové! Nevím jak to udělal, ale přesně tak jak jsem si to důkladně připravil sám, bez toho aby něco věděl! (smích) To samé bylo i v New Yorku! Vím také, že každý soubor si musí zajistit svůj rozpočet na sezónu. Takže se dělají různé akce. Například jsem měl večeři s ředitelem souboru a se sponzorem, který sponzoroval vytvoření mé choreografie. V Německu je snad každý soubor, který znám dotovaný státními penězi. Proto si vážím Německa! Skoro každé městečko v Německu má baletní soubor. Jedny z nejlepších souborů na světě jsou v Německu. Hodně peněz jde na kulturu a tak to má být! Kultura je nesmírně důležitá!
L´Heure Bleue – Modrá hodina je váš prvý komický balet, ako sa táto komika prejavuje?
Asi bych to vyjádřil, že je to komika, která je elegantní a nenápadná. Můj cíl nebyl za každou cenu rozesmát obecenstvo, ale vždy je něčím novým překvapit. Byl jsem rád, protože se diváci hodně smáli. I dokonce někde kde jsem to naplánoval.
Ne je to bez konkrétního velkého dramatického příběhu. Skládá se spíše s malých příběhů mezi ženou a mužem. Paříž, růže, svítání, staré obrazy z pařížského Louvru byla spíše inspirace na náladu, barvu kostýmu, světla a styl baletu.
Príbeh vojaka alebo Osud vojaka, je zložitý titul. Doposiaľ ste hlavne pracovali na autorských projektoch, s voľnou dramaturgiou hudby i diela. Nezväzuje vás príliš Stravinskij?
Naopak. Je to styl hudby, kterou mám rad! I když jsem se Stravinského hudbou ještě nepracoval. Ale jako tanečník jsem tančil v mnoha baletech od Stravinského a ta hudba je mi blízka! Moc se těším!!!
… a čo trebárs Kylián, ktorý inscenoval rovnaké dielo?
Pan Kylián je pro mě něco jako Budha. Mistr mistrů! Nedávno přijel do Drážďan a pracovat s ním je vždy celoživotní zážitek! Moc si ho vážím!
Ale nápad na Osud vojáka přišel od jednoho francouzského agenta z Paříže před dvěma nebo třemi lety! Projekt měl být v Americe, na hudebním festivalu, hodně jsem si toho tenkrát připravil, ale bohužel to z nějakého důvodu nevyšlo. Když jsem dostal teď novou nabídku, věděl jsem, že je to velká příležitost vytvořit balet na Stravinského dílo, s živým orchestrem a s hercem, který je vypravěč příběhu. Takže není to jen choreografie, ale samozřejmě také divadelní režie. Na práci se doopravdy těším!
Vaše témy pre invenciu a inšpiráciu ku choreografii, vidíte ich i vo Vojakovi alebo to bude celkom nová skúsenosť?
Momentálně procházím jako choreograf novou zkušenosti. V poslední choreografii L’Heure Bleue a také ted v Osudu vojáka jsem si nepřipravil žádné kroky. Většinou se docela důkladně připravuji a mnoho baletních krokových kombinací mám předem připravených. V Americe a teď jsem se prostě rozhodl choreografovat rovnou na sále. Je to více koncentrovaná práce s tanečníkem, kterého mám před sebou. Snažím se choreografii takzvaně ušít přesně na míru na konkrétního tanečníka. Myslím si, že je to větší naplnění z obou stran!!!
Takže nechávám choreografii volnou ruku. Kam se dostaneme nebo jak se choreografie vychýlí z dramatické osy, kterou jsem si připravil nevím, ale snažím se poslouchat svůj instinkt v přítomném podnětu kreace.
Opäť spolupracujete s bratom ako scénografom a to spojenie má iste výhody. Ale vidíte tam trebárs i nevýhody?
Zatím jenom výhody! Můj bratr Otto má velice vyvinutý smysl pro estetiku. Vytváří webové stránky, píše hudbu, teď začal fotit a tak dále. V Americe jsme si výborně rozuměli a hlavně perfektně doplňovali. Jakoby vždy věděl, jak dál a hlavně jak já to vidím, konkrétní scénu bez toho, abychom si to museli verbálně vysvětlovat. Také má dost nápadů, které mě vždy překvapí a inspirují.
U Osudu vojáka vytváří inscenaci, na které pracoval měsíce. Protože má velké počítačové znalosti, naučil se pracovat s profesionálním programem pro architekty. Takže umí i vše vypočítat, nakreslit, vyměřit což je pro mě ukrutně nudné! (úsmev) Ale bráchu to děsně baví!!!
Ste vychovaný u Johna Neumeiera, ktorý na výtvarnú zložku inscenácie kladie veľký dôraz. Máte to podobne? Čo pre vás k vašej choreografii znamená výprava, kostým, svetelný design?
Kostým, jevišti výprava, hudba, dramaturgie, tanečníci, osobnost na jevišti a choreografie je součást celého díla. Je to něco jako puzzle. Každá část musí přesně do sebe zapadat. Každý díl je velice důležitý na stvoření přesně toho, co chcete, nebo konkrétního příběhu, aby nakonec byl celek díla až neviditelný a co divák vnímá jsou jen pocity.
A čo Česko? Nemáte serióznu ponuku aspoň na kratší balet pre niektorý český súbor?
Bez komentáře! (úsmev)
***
V dňoch 21. a 22. 6. sa uskutočnia v Stavovském divadle Absolventské predstavenia Taneční konzervatoře hlavního města Prahy, na ktorých taktiež vystúpia členovia Bohemia Baletu. Program je zaujímavý. 21. 6. je na programe Grand pas de quatre (Pugni,Perrot), pas de trois z baletu La ventana (Lumblye, Bournonville), choreografia Aleny Drapalíkovej BEZ/na/DĚJE, vytvorená pre absolventov študijného zamerania moderný tanec. V druhej časti uvedú úspešné predstavenie baletu Petr Pan, o ktorom sme referovali a v ktorom tancujú absolventi celú radu rolí. 22. 6. budú na programe i Les Sylphides (Chopin, Fokin), BEZ/na/DĚJE a po prestávke opäť Petr Pan. Riaditeľ Jaroslav Slavický srdečne pozýva 27. 6. priaznivcov školy do Stavovského divadla na tradičný koncert Taneční mládí, na ktorom sa vedľa študentov 1. – 8. ročníka školy predstavia i zahraniční hostia. V tomto roku to budú študenti Štátnej baletnej školy vo Varšave, víťazi Poľskej národnej baletnej súťaže v Gdansku a súťaže Zlaté pointy o titul najlepšieho absolventa poľských baletných škôl v Štetíne. Absolventský koncert Taneční konzervatoře Brno sa koná 23. júna v Mahenovom divadle. Vstupenky je však možné získať iba prostredníctvom školy. Na programe budú: skrátená verzia baletu Coppélia, moderné čísla od Vladimíry Kartousové a Markéty Habalové a ľudové tance ktoré už tradične mimoriadne pôsobivo pripravuje Jitka Šafaříková.
***
Balet Národného divadla v Prahe absolvoval netypické zahraničné turné. Po prvýkrát v histórii totiž zavítal do Kostariky a Guatemaly. Hosťovanie súboru sa tešilo príjemnej publicite, všetky predstavenia boli vypredané a tanečníci boli zahrnutí pozornosťou s emotívnym južanským prijatím. Vrcholom zájazdu boli dve slávnostné predstavenia v Teatro Nacional v San José. Toto koloniálne divadlo s kapacitou 1500 miest je domácou pýchou, dýcha z neho neopakovateľná atmosféra, ktorú umocnili i vrelé reakcie publika. Zážitkom bolo tiež predstavenie v Teatro Roma, v Quetzaltenangu v Quatemale. Pre tanečníkov bolo zaujímavé i to, že kostarická scéna má šikmu, čo bola pre nich neobvyklá skúsenosť. Balet Národného divadla tam uviedol Gala predstavenie, diváci mali možnosť zhliadnuť nielen ukážky z klasických titulov, ale i z moderného repertoáru. Na turné sa predstavili: Nikola Márová, Andrea Kramešová, Michal Štípa, Adam Zvonař, Jiří Kodym, Radka Příhodová, Marta Drastíková, Magdaléna Matějková, Viktor Kocian a Karel Audy.
***
Pražský komorní balet chystá 24. júna na Novej scéne Národného divadla uviesť svoju hlavnú premiéru končiacej sezóny. Inscenáciu s názvom The Condition of Disappearance (Podmínka zániku) kórejskej choreografky Ji-Eun Lee. Súčasťou večera bude i repríza choreografie Mono No Aware Hany Polanskej Turečkovej, rezidenčnej choreografky Pražského komorního baletu. Pre Ji-Eun Lee nie je české prostredie cudzie, študovala mimo iného na Akademii múzických umění v Praze, je čerstvou víťazkou Medzinárodnej výstavy Art Expo v Benátkach. Hudbu skomponoval Filip Míšek, výpravu navrhol česko-slovenský tým mladých umelcov tvoriacich v Českej republike pod známou značkou LaFormela. Ji-Eun Lee, ktorá v súčasnosti žije vo Veľkej Británii postavila dielo pre šiestich členov súboru. „Jedno vůbec z nejtěžších témat pro mne je řešení vztahů mezi lidmi. Hlavním motivem mé nové choreografie je “apatie”, která může vztahy mezi lidmi velmi zjednodušit nebo naopak velmi zkomplikovat,“ hovorí Ji-Eun Lee. „“Zmizení” v tomto příběhu neznamená stav “nebytí”, ale spíše se přibližuje k procesu nalézání cesty z labyrintu života. Můj vznik nebo zánik je závislý na ostatních, nikoliv na mne.“ Dúfajme, že po náročnej resuscitačnej sezóne (večer Fenomén Šmok alebo rozprávka Kdo je na světě nejmocnější?) bude Pražský komorní balet ďalej kvitnúť a nájde si nových divákov a existenčné istoty.
Keď sme začali dnes Jiřím Bubeníčkom, v sekcii o diele Johna Neumeiera k výročiu jeho pôsobenia v Hamburgu, môžem spomenúť jeden z jeho najčastejšie uvádzaných baletov i na svetových scénach. Dáma s kaméliami, dielo, ktoré i českí diváci mohli vidieť v prenose v kine. Vidieť ale naživo tento Neumeierov balet, sa rovná veľkému šťastiu a veľkému divadelnému i ľudskému zážitku. Od obsadenia v Stuttgarte, ktoré tvoria slávne mená histórie baletu ako Egon Madsen, Richard Cragun, Marcia Haydée, Birgit Keil až po obsadenie v Hamburgu, mnoho vyznaných mien a dlhá tradícia: Kevin Haigen, Ivan Liška, opäť Marcie Haydée. V posledných rokoch sa v Hamburgu vyprofilovalo niekoľko ústredných dvojíc: Lloyd Riggins a Anna Polikarpova, Alexander Riabko a Anna Polikarpova, Alexander Riabko a Silvia Azzoni, Ivan Urban a Anna Polikarpova, ale hlavne dlhú dobu podľa kritikov a divákov “traumbesetzung“ Jiří Bubeníček a Heather Jurgensen. Každá z nich mala svojich fanúšikov a každá bola niečím iná a špecifická. Dnes príbeh oživuje mladá generácia oceňovaných tanečníkov ako Hélène Bouchet a Thiago Bordin, alebo Anna Laudere a Edvin Revazov.
V Neumeierovom balete akoby ožili obrazy dávneho Paríža a na diváka dýchala atmosféra, ktorá ho spolu s jeho choreografiou a klavírnymi tónmi Chopina odniesla niekde inde, do iného sveta. Neumeier sám podľa Dumasa vytvoril retrospektívny príbeh, ktorý začína dražbou majetku zosnulej Marguerity. Armand, ktorý príde neskoro, si s každým kúskom interiéru spomína na šťastné i bolestné chvíle. Hlavne však nájde knihu, ktorú Marguerite daroval: Manon Lescaut. Hlavne túto knihu Armand chce znovu vlastniť nielen ako spomienku, ale je aj prvkom, prostredníctvom ktorého rozpráva svoj život. Pôsobivé je symbolické prepojenie príbehu s osudom rokokovej kurtizány Manon Lescaut. Je snovou dvojníčkou Marguerity a des Grieux Armanda. Tým sa príbeh stáva kompaktnejším, divadelnejším a vzrušujúcejším pre choreografické nápady. Neumeier z nich ťaží maximum. Prirovnáva hlavné postavy k postavám z Manon. „Tomu kto miluje Manon, hrozí nebezpečie, že sa stane Des Grieuxem.“ A Marguerite si číta: „Keď žena miluje, nemôže jednať ako Manon.“ Neumeier využíva projekciu slávneho románu do predstáv svojich hrdinov, ich sny, ich túžby, ich ideály, sny o budúcnosti vždy končia a začínajú u Armanda – Des Grieux / Marguerite – Manon. Dokonca sa i stretnú v divadle, na divadle v prvej časti, keď sledujú baletné predstavenie na jednom z parížskych večierkov dám z polosveta. Myšlienky na smutný osud milencov a ich smrť si každý odnáša sám domov a sprevádzajú ich celý čas ich spoločnej lásky. Balet končí ďalším geniálnym momentom Neumeierovho umenia rozprávať nejednoznačne a divadelne; pas de trois, v ktorom sa žijúci silne identifikuje s príbehom a už ani my nevieme, či je to Armand alebo Grieux, Marguerite či Manon. Neumeier použije len Chopinovu hudbu, od sólových klavírnych pasáží až po veľké Chopinove skladby. Pôvodne chcel urobiť transkripciu Verdiho opery, ale potom ju odmietol, čím urobil najlepšiu možnosť a dal vzniknúť celkom novému a originálnemu baletu.
Zaujímavé je ako Neumeier filmovo pracuje so situáciami podľa románu Dumasa, ktorý má detailne naštudovaný až po také nuansy ako je, čo má Marguerita oblečené a podobne. V inscenácii a výklade zaujmú drobné detaily, napríklad dražba, ktorá retrospektívne prepojuje celý príbeh a otvára znovu konflikt otec – syn, ku ktorému sa celý príbeh vracia a proti nemu stavia snové prepojenie Marguerity s Manon Lescaut ako podčiarknutie stigmami kurtizány, ktorá si ju nesie so sebou až do smrti. Zároveň pracuje so Chopinovým Largom zo Sonáty h-mol, op. 58 (1844) ako leitmotívom, ktorý v danej konkrétnej novej situácii kauzálne naberá nový význam, ale zároveň súvisí aj s tým minulým. Neumeier režíruje príbeh vo veľkom štýle so všetkými detailmi, luxusom salónov, znudenej spoločnosti, elegantným nábytkom, pestrofarebnými kvetinovými dekoráciami, pokojom vidieka i dekadentnosťou salónov a plesov. S logikou, svojej režijnej práci vlastnou, predvádza celý kolotoč logických a nečakaných situácií: Armand, keď si chce prisadnúť k Marguerite spadne, lebo barón mu podtrhne stoličku a jeho vášnivé dvorenie Marguerite je razom preč, Prudence na dražbe kradne a neskôr na vidieku ukradne šperk, ktorý Marguerita vráti barónovi, vtipne vytvára ilúziu vidieka so vzrušenými gentlemanmi, ktorí dostihmi a jazdením vytvárajú tajomnú erotickú atmosféru frivolnej spoločnosti, pôsobivo v pas de deux Marguerity a starého Duvala stvárňuje kontrast medzi dvoma nezlučiteľnými svetmi hektického života dámy parížskeho polosveta a noblesného, ukrutného, démonického otca, ktorý sa skoro ani nehýbe. Na začiatku pas de deux v žiadnom prípade nepobozká ruku Marguerity na privítanie, ale spôsobí trápne faux pas a v závere dueta je to on, kto ju bozká na znamenie vďačnosti i zahanbenia pre svoju pýchu a predpojatosť. V úvodnom pas de deux Armanda a Marguerity je to Armand, kto Marguerite padá k nohám a vyznáva jej lásku, v dejstve druhom je to už Marguerita, ktorá vyznáva lásku Armandovi a padá mu k nohám. Nechýbajú ďalšie logické detaily, ktoré už poznáme u Neumeiera; vzrušený záver druhého dejstva – Chopinovo Prelúdium č. 24 d-mol z 24 Préludes, op. 28, ktoré končí predstavou Armanda, ako sa Marguerita večer v Paríži utieka do náručia baróna k hriešnemu sexu. Taktiež nemožno zabudnúť, ako celé prvé dejstvo inscenuje na jednu skladbu – Koncert č. 2 pre klavír a orchester f-mol, op. 21 (1829). V detailoch pokračuje v treťom dejstve hereckou scénkou s kytičkou kamélií, ktoré si nesie Marguerita po Champs Élysées. Tá kytičku naschvál pustí na zem, aby prinútila Armanda zdvihnúť ju. K mimoriadnemu významu tohto nového hudobnodramatického diela treba pripočítať opulentné kostýmy podľa dobovej módy s rafinovanými strihovými detailmi, materiálmi ako farebné tafty, čipky, organtíny od Jürgena Rosa. Len sama Marguerita má jedenásť prepychových večerných rób.
Vidieť tento balet v obsadení Heather Jurgensenová a Jiří Bubeníček bol jeden z nemnohých divadelných zázrakov. Tak dokonale osobnostné, choreografické a ľudské splynutie je skutočne ojedinelé. Jurgensenová s veľkým šarmom a vo veľkom štýle stvárňuje Marguerite Gautier. Jej dokonalá virtuózna tanečná technika sa spája s výrazovou jedinečnosťou a obrazovou krásou, ktorej dominuje ľadová krása a chladný vnútorný citový stav. Vedľa nej Armand Jiřího Bubeníčka je mimoriadnou kreáciou. Tento suverénny tanečník v nej totiž svoju javiskovú technickú virtuozitu v neľahkej choreografii a nezvyklých krokových väzbách spája s mimoriadnou pohybovo výrazovou kreáciou. Na tri hodiny sa stáva mladým, vášnivo zamilovaným, veľmi citlivým a senzitívnym mužom. Ruka v ruke s Heather prežívajú svoje milostné vzplanutie, prvú lásku, lásku zrelú, bolestné odcudzenie i trápenie, sny, vízie, túžby i sklamania. Jeho paleta výrazových prostriedkov siaha od najjemnejších nuáns výrazu až po veľké dynamické premeny vo veľkých tanečných plochách. V nich tanečník spája svoj dokonalý tanečný prejav s dokonalým otvorením sa na scéne pre diváka. A že si to nemyslím iba ja, jeho kvality v tejto role potvrdilo aj prestížne pozvanie, keď na scéne parížskej opery s parížskym súborom (ktorý si starostlivo stráži svoje umelecké teritórium), absolvoval niekoľko predstavení s dvoma legendárnymi balerínami Agnès Letestu a Aureliou Dupont. 
Parížu bolo dovolené vydať na DVD záznam inscenácie. A tak vedľa záznamu baletu s Ivanom Liškom a Marciou Haydée, máme aj súčasnú interpretáciu: Agnès Letestu a Stephan Bullion, ktorých mimoriadny výkon zachytený aj detailom filmovej kamery potvrdzuje ich zvrchované postavenie na špičke top baletných umelcov našej prítomnosti. Agnès Letestu sa v roli Marguerity na jeseň rozlúči so svojou kariérou étoiles súboru. Nie je nezaujímavé že vedľa Jiřího Bubeníčka sa i ďalší český tanečník Jiří Jelínek zapísal do dejín interpretácie Armanda.
Pred týždňom, v nedeľu 9. júna sa konala milá udalosť v Moravskom divadle v Olomouci. Baletní studio, ktoré pôsobí pri divadle, slávilo jubilejných desať rokov fungovania. Občianske združenie Baletní studio pri Moravském divadle Olomouc vzniklo v apríli 2003, s cieľom ponúknuť (v meste vzdialenom Brnu či Ostrave, kde tanečné konzervatóriá majú) a poskytnúť deťom kvalitnejšiu výučbu než ZUŠ a hlavne v nich prebudiť lásku a cit k hudbe a divadelnému umeniu tým, že štúdio je so životom baletného súboru úzko prepojené. S myšlienkou prišiel choreograf Robert Balogh, spolu s Jitkou Weiermüllerovou a zosnulým umeleckým šéfom baletu Jiřím Sekaninom, ktorí presvedčili a nadchli vtedajšieho riaditeľa divadla Václava Kožušníka. Pozitívny význam štúdia pre formovanie mladých k tomu, aby nesedeli doma, nehľadeli len na počítač, je dnes čím ďalej tým viac zrejmý. Dnes vybudovať podobnú inštitúciu by bolo ešte ťažšie, možno i nemožné. Žiaci svoje kvality potvrdili i úspechmi a cenami. Napríklad na Majstrovstvách sveta v interpretačnom umení v Hollywoode v Spojených štátoch amerických, z ktorých za posledné štyri roky priviezli šesť zlatých a celkom 18 ďalších medailí v rôznych kategóriách. Každá podobná aktivita je v dnešnej neumeleckej dobe cenná. Mali by si ju vážiť rodičia, školstvo, kraj a celá spoločnosť, pretože formuje pozitívne mladú generáciu.
Každý, kto ako pedagóg pôsobil vie, aké je to náročné pracovať s deťmi a vytrvať a doviesť výučbu k hmatateľnému výsledku. Od kolegov často ostrakizovaný Robert Balogh si za svoju detskú tvorbu zaslúži uznanie. Stabilne sa venuje tvorbe detských predstavení pre tých najmenších divákov. Jeho inscenácia Broučci na motívy Karafiátovej knihy s hudobnou partitúrou Tibora Freša predstavuje účinnú syntézu v prístupe k stavbe detského baletu. Spojenie detských a profesionálnych tanečníkov nie je nové, ale spôsob, akým choreograf spolu s Irinou Popovou stavia choreografiu detských tancov, je veľmi nápaditý a invenčný. V porovnaní s výkonmi študentov konzervatórií v prvých ročníkoch sú jeho tance preplnené zaujímavými pohybovými nápadmi a technickou náročnosťou, sýto interpretujú hudbu, situácie i dej. Rozhodne nie sú nudné, ani nie sú formou pre formu. Už len priestorové členenie vyžaduje od detských interpretov mimoriadnu koordinovanosť a vyspelosť. Jednotlivé tance, ktoré na Frešovu hudbu tvoria uzavreté čísla sa striedajú a smerujú k veľkým finále, ktoré nestrácajú divadelnú účinnosť a sú aj pôsobivými výtvarnými obrazmi. Balogh cíti potrebu inscenovať balet skutočne pre tých najmenších, pre ktorých ponuka živého umenia je skoro mizivá. Preto vyberá kapitoly z literárnej predlohy, ktoré nie sú pod tieňom smútku, či dokonca prítomných motívov smrti. Tak si titul drží sviežosť a pozitívnu náladu a neskĺzne ani do lacného moralizovania či poučovania, pretože o edukačnej funkcii divadla je zbytočné polemizovať.
Čo je veľkou odvahou, je nechať detských interpretov celé prvé dejstvo tancovať postavy Broučka, Verunky, Berušky. Až v druhej polovici postavy dospejú a dôjde k svadbe, čím sa uzatvára kruh od narodenia. Malý Brouček Marek Pospíšil je kúzelný. Už len fyzická kondícia, s ktorou „utiahne“ prvú časť, je pre dospelého diváka obdivuhodná. Jeho javisková úprimnosť a sila tanečného výkonu nie ľahkých pasáží, dokonca partnerský tanec, je odzbrojujúca. Na scéne Eduarda Přikryla, ktorá má očarujúce parametre ilustrácií detských leporel, na ktoré staršie ročníky s obľubou spomínajú, sa snúbi s jednoduchou ľudovosťou doplnenou o zvieracie motívy kostýmov Romana Šolca. Insitný krehký svet neskazeného detstva slávi v inscenácii svoj divadelný triumf a snúbi sa s neprekonanou hudbou k téme od slovenského dirigenta a skladateľa Tibora Freša, ktorý dokáže zvukovo pôsobivo v klasickom kompozičnom štýle evokovať dejové situácie a charakteristiky postáv. Svadobný obraz komponovaný skoro ako finále Spiacej krásavice, kde pribúdajú a stále prekvapujú noví účastníci obradu; od siedmych včeličiek, devätoro motýľov, skupinky malých muzikantov, lienky, cvrčky až po scény malých siedmych párov chrobáčikov, či ďalších desiatich malých párov ako corps de ballet, neprekoná žiadna 3D technológia či animácie ponúkané v kine. Zostáva dúfať, že mladí umelci nezvlčia, prekonajú nástrahy puberty a umelecká tradícia i kontinuita diváckych generácií zostane zachovaná a bude mať ďalej pre koho hrať.
***
Die Kameliendame
Balet Johna Neumeiera podľa románu Alexandra Dumasa ml.
Choreografia a réžia: John Neumeier
Hudba: Frédéric Chopin
Scéna a kostýmy: Jürgen Rose
Svetová premiéra: 4. november 1978 Stuttgarter Ballett Stuttgart
Hamburská premiéra: 1. február 1981 Hamburg Ballett Hamburg
Foto Otto Bubeníček, Pražský komorní balet, Baletní studio MDO, archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
