Baletní panorama Pavla Juráše (24)
Tentoraz:
A viszontlátásra Adam Zvonař
Rozlúčkové Labutie jazero
Matiné baletnej školy Viedenskej štátnej opery
Don Quijotte ešte raz
***
Opony neotvárajú len divadelné predstavenie a uzatvárajú javiskový príbeh, ale členia i životy umelcov na jednotlivé etapy, chvíle či obdobia. Jedna taká etapa skončila 20. júna pre Adama Zvonařa, keď ako stály člen súboru baletu Národného divadla Praha naposledy našiel svoju Odettu. Jasavá oslava jeho tanečnej kariéry na javisku prvej scény, sprevádzaná darčekmi od kolegov, slzami dojatia, spomienkami, lúčením s garderóbou, maskérkami, inšpicientmi, fotografovaním, to všetko neodmysliteľne k umeleckému životu patrí. Rodák z Plzne už od štyroch rokov navštevoval baletnú školu pri divadle J. K. Tyla v Plzni a v jedenástich rokoch nastúpil na Taneční konzervatoř hl. m. Prahy. Medzi jeho pedagógov patrili: Jaroslav Slavický, Kateřina Slavická, Miroslav Hajn, Alena Drapalíková, Jurij Slipič, Zdena Nemcová, Ljubov Dančenko a mnoho ďalších. Už na škole tancoval sólové roly a v dobe štúdií sa zúčastnil i niekoľkých baletných súťaží. Absolvoval stáž vo Washingtone u legendárnej primabaleríny Suzanne Farrell. Jeho cesta smerovala od absolventského koncertu v roku 2009 k angažmán v Národnom divadle, kde bol už po svojej prvej sezóne menovaný demisólistom. Diváci ho mohli postupne vidieť ako Konráda v Korzárovi v rámci Baletománie, ako princa Siegfrieda v Labuťom jazere, ako Luskáčika v slávnom Balanchinovom/Čajkovského pas de deux, nasledoval princ Desiré v Šípkovej Ruženke, menovanie sólistom, opäť Siegfried v Štátnej opere a v tejto sezóne hlavne choreografická výzva pre tanečníka – Balanchinove Themes and Variations. Od novej sezóny Adama Zvonařa čaká javisko Štátnej opery v Budapešti a nová životná etapa. Pustiť pána Zvonařa len tak preč by bolo škoda, takže som využil poslednú možnosť na krátky rozhovor, trochu iný než ten, ktorý mu pripravil časopis Maxim.
Kde sa vo vás vzal prvý impulz hľadať si nové angažmán, keď v Prahe máte relatívne všetko? Zmluvu, sólové roly, zbor skoro tancovať nemusíte, šli ste z roly do roly, a boli to nádherné postavy, blízko máte rodinu, priateľov… Je to túžba hľadať niečo nové, alebo vás v Prahe niečo sklamalo?
Úplně první impuls přišel již po škole… Bohužel do souborů v zahraničí zpravidla chtějí zaběhlé tanečníky, tak jsem si musel počkat. Jsem velice rád, že jsem si v Národním divadle Praha musel projít vše, to znamená… – od sboru, je to největší škola divadla. (úsměv) Doufám, že mě Praha nikdy nezklame … Všichni toužíme poznávat nové věci, místa, atd. U mě to není jinak, pokud bychom to nechtěli poznávat, proč jsme tedy na světě?
Ľudia čo vás poznajú vedia, že dlho (už od školy) máte vzťah s Radkou, veľmi krásny a hodnotný vzťah, nič povrchného. Nie je to tým, že je veľmi šikovná a v Prahe nemala príležitosti aké by ste si predstavovali a vždy vedľa vás bola tá druhá?
S Radkou máme opravdu skvělý vztah. Pro mě je to jedna z nejosobitějších tanečnic v České republice. Opravdu šikovní lidé to v Česku mají těžké, to je známo (úsměv). Nemyslím jen v divadelním světě!
Keď na to naviažem, idete do zboru v Budapešti, čo nie je baletná metropola. Je to určite aj tým, že je ťažké v dnešnej dobe nájsť súbor, kde by vzali dvoch ľudí ako pár, pretože voľných miest je málo. Nemáte pocit, že sa umelecky vraciate späť? A že si budete musieť všetko prejsť od začiatku a ne0budete napríklad mať také šťastie, že sa dostanete na level hlavných postáv?
Máte pravdu, v dnešní době, je velice těžké sehnat místo v souboru. O to jsem víc rád, že jsme se dostali s Radkou spolu, a to 100% vyrovnaně, ne tak, že bychom museli jeden druhého táhnout za sebou. (úsměv) Umělecky se možná trochu zpět vrátím, ale jsem relativně mladý, a mám o co usilovat a to se mi líbí. (úsměv)
Asi jsem jeden z nejšťastnějších, protože u mě láska je propojená s kariérou a kariéra s láskou. A mimochodem bojovat musíme celý život, jinak zahyneme.
Mladí ľudia sú dnes sebaistí, je to generácia, ktorá má pocit toho, že je veľmi múdra, talentovaná, naveky zdravá, že sa im vyhnú všetky úrazy, že majú všetko vo svojich rukách a že život si musia len užívať, že zodpovednosť či bolesť nie sú sprievodcami na ich ceste. Premýšľate o budúcnosti v súvislostiach, že keď sa vaše plány nepodaria, čo potom? Či to nie je chyba? Nebola táto voľba príliš impulzívna?
Myslím si, že zásadní životní volby nedělám příliš impulzivně. Vždy se to může i nepodařit, ale mám toho před sebou ještě dost a doufám, že to bude směřovat k tomu dobrému.
Pozoroval som vás na predstavení a mal som v hlave hodne myšlienok a otázok. Na to, že bolo asi sto stupňov, mali ste ohavný lesklý trikot a zamatový kostým a všetci boli polomŕtvi, ste tancovali s mimoriadnou istotou a nadhľadom. Ste sebakritický?
Jsem (úsměv), ale Labutí jezero v Národním divadle je moje nejoblíbenější, tak jsem si to chtěl užít, a když děláte něco s chutí, zapomínáte na ty špatné věci kolem.
Keby sme to mali uzavrieť, čo v tom angažmán bolo najkrajšie? A najhoršie? Bez toho, aby sme sa báli, že sa niekto urazí, pracovať v takom veľkom kolektíve ľudí senzitívnych ľudí, znášať pripomienky, nálady kolegov, baletných majstrov, všetky nástrahy javiska…. a vyhli sa takým frázam ako ste sa moc naučili, ako vám bolo dobre…
Mám obrovskou výhodu, a to, že jsem do souboru dobře zapadl, tak to vnímám já. Takže tak zvané zákulisní přetvářky, závist atd. se mě vyhnuly, musím říct, že jsem měl (a doufám, že i nadále mít budu) ve svých kolezích fanoušky, pedagogy i hnací motory kupředu. A za to jim musím moc poděkovat. Myslím si, že bez toho, by se mi tak dobře nepracovalo. Vím Pavle, že byste chtěl slyšet nějaké pikantnosti (úsměv), ale já si i z těch špatných chvil vzal ponaučení a musím za ně také poděkovat (úsměv). A nejkrásnější chvíle? Možnost tančit v historické budově Národního divadla, a předávat divákovi kousek ze sebe!
Hovorili sme o láske, budúcnosti, myslíte ale, že existuje skutočná láska? Nie je to iba naša výchova, že od malička počúvame príbehy o láske, vernosti, dívame sa na balety, kde väčšinou dobro zvíťazí nad zlom, ale nie je tento svet predsa len príliš krutý a pragmatický?
Láska je láska a už je to tak … Ano existuje. (úsměv) Svět je krutý a pragmatický pro toho kdo ho takový chce mít. Já jsem opak. Spíše vyhledávám ty věci dobré a jsem rád, že na předním místě je u mě právě LÁSKA.
***
Labutie jazero Kennetha Greveho (premiéra 2009) je zaujímavým pokusom skĺbiť inscenačnú tradíciu, rôzne podoby labutieho mýtu, dodať im divadelnú účinnosť a rozprávať príbeh modernejším pohybovým jazykom. Zaujímavá myšlienka dramaturga Václava Janečka „přestože označujeme Labutí jezero nejčastěji za balet klasický (nebo tradiční), nejúspěšnějšími inscenacemi nebyly verze postavené na pouhé recyklaci původních (nebo předchozích) verzí. Naopak, historie a vývoj tohoto pozoruhodného baletu kráčí cestou mnoha různých zajímavých obměn a zásahů, které spíše potvrzují, jak obohacující účinek má často odvážný, ale promyšlený osobitý přístup k tomuto dílu“, je hlboko pravdivá. Greve je skúsený tanečník a znalec baletného sveta i jeho významných počinov viac než dva desaťročia. Rozhodol sa poľudštiť a logicky rozkošatiť základný sujet a dať mu rozmer drámy, ktorá by obstála i v dnešnej dobe.
Príbeh začína u malého Siegfrieda, ktorý oplakáva predčasnú stratu svojho otca. Zo šťastnej rodiny zostala len podivná matka – kráľovná a tak sa chlapec logicky zblíži so svojim rovesníkom Bennom. Práve Bennova matka im číta rozprávku o labutej princeznej. Ako chlapci rastú, prehlbuje sa ich vzťah. Syn sa odcudzuje matke, obzvlášť vo chvíli, keď privedie na dvor podivného cudzinca von Rothbarta. Strata otca a nasledovná strata milujúcej matky vedie chlapca k zvláštnej samote a snom. Jeho jediným priateľom, ktorý mu rozumie, je Benno. Dej dostane spád vo chvíli, keď mu Rothbart (ktorý si chce získať sympatie mladíka, ktorý ho ignoruje) daruje kušu. Rothbart ho vedie až k jazeru, ktoré sa zhmotní z rozprávky, ktorú pozná z detstva. Vidí labuť, Rothbarta ako zlého čarodejníka a hranica reality a fikcie sa zmaže. Vidí ľudskú podobu Odetty, dotýka sa labute a jej krídel. Prisahá jej vernosť a sľubuje jej záchranu. Impulzívny Benno v šoku, že jeho najlepší kamarát odíde za ženou a už nebudú stále spolu, žiada o radu toho najhoršieho: von Rothbarta. Rothbart vymyslí zlomyseľnú intrigu a premení Benna na čiernu labuť. Tú potom privedie na kráľovský dvor, aby zviedla Siegfrieda a ten porušil sľub daný Odette. Keď ten konečne prisahá, vráti Bennovi jeho maskulínnu podobu a triumfuje.
Všetci aktéri sa napokon stretnú pri jazere. Odetta je stratená, Rothbart triumfuje, Siegfried s ním márne zápasí a je otázka, čo tam vlastne chce Benno. Pretože podľa logiky deja to vyzerá, že prichádza na breh s úmyslom zabiť Odettu, aby získal priateľa späť. Lenže omylom zasiahne Rothbarta, ktorý Odettu aj jeho stiahne do jazera. Siegfried sa vrhá za nimi, nevieme vlastne za kým a napokon sa na brehu objaví s Odettou v jej ľudskej podobe. Príbeh to nie je márny, lenže Greve nedokázal logicky vyrovnať všetky charaktery a nezapliesť sa vo všetkom, čo chcel divákom zo svojich predstáv dať. Ak používa pre Odettu dve baleríny, jednu na jej ľudskú podobu (ktorá tancuje kvázi nahá), tak interpretka v baleríne s labutienkou má interpretovať labuť. Lenže náhodné zjavenie Odetty ľudskej je úplne ako z iného sveta a do ponurého charakteru snových obrazov choreografa nezapadá. O to väčší zmätok vyvolá labuť čierna. Využiť transfiguráciu muža na feminnú čiernu labuť je obdivuhodný nápad, lenže keď interpretka tancuje v čiernej baleríne, tak kto to na plese teda je? Tu si choreograf nabehol. To na plese nikomu tancujúca labuť nevadí, keď už raz ukázal choreograf v prípade Odetty ako inscenuje ľudský aspekt labute? Čierna labuť by v logike drámy rozhodne nemala mať kostým aký má. Škoda, že tu sa Greve nerozhodol pre vystavanie väčšej a logickejšej zápletky. A na hrade Benna nikto nehľadá? Von Rothbarta ako čarodejníka je možné akceptovať, ale aká sila potom zasiahne, že ho obyčajný „smrteľník“ šípom môže zahubiť? Jednotlivé nezrovnalosti narušujú dramatickú líniu. O to väčšia škoda však je, že choreograf, ktorý v mnohých miestach veľmi pôsobivo do svojej choreografie transformuje i biele dejstvá Leva Ivanova, si nevie rady s pantomímou a scénami, ktoré posúvajú dej. Chýba variácia Benna, ktorá by dala možnosť divákovi pochopiť čo cíti k princovi, taktiež chýba variácia Kráľovnej, ktorá by vyjasnila jej fascináciu Rothbartom (napríklad pôsobivá variácia vo verzii Patrice Barta).
Veľkosť javiska Národného divadla je pre veľký corps de ballet nedostatočná, ale i tak sa nemožno vyhnúť tomu, že kráľovský dvor pôsobí veľmi chudobne a žijú v ňom len prízraky. Scénografia Karin Betz nepomáha dráme. Niektoré efekty a snaha spolu s choreografom o vytvorenie dusivej atmosféry prostredníctvom šerosvitu, pochodní, ohňa, kmeňa stromu je pôsobivá, ale nestačí. Projekcia v prvom dejstve pôsobí vedľa panelov s ornamentmi, ktoré modifikujú priestor, realisticky. Čierna diera, z ktorej vychádzajú labute je taká nízka, že musia skloniť hlavu, čím je ich príchod úplné retardovaný. Neštýlové uchopenie javiskových obrazov príbehu nepomáha. Tradícia v kostýme veľmi málo napomáha psychologizácii postáv. Pôsobivé a dramaturgicky vhodné je umiestnenie variácie princa v bielom dejstve na valčík, na ktorý tradične tancujú veľké labute. Dramaturgicky zaujímavá je aj variácia Rothbarta v 3. dejstve. Naopak využitie mazúrky po grand pas de deux v treťom dejstve je dramaturgicky nešťastné, tak ako aj repetície v predohre, ktoré už nevedú k žiadanej gradácii. Greve vykonal zaujímavý pokus vysporiadať sa s náročnou úlohou. Na mnohých miestach sa mu to v choreografii podarilo. Stavia veľké adagiové plochy, technicky obťažné, choreografiu dvíha do zdvíhačiek, bohatých choreografických ornamentov. V tomto choreografickom jazyku však pôvodná verzia bieleho adagia pôsobí neštýlovo, tak ako aj podivne roztrieštená verzia čierneho grand pas de deux. Zaujímavé je aplikovanie princa napríklad do ruského tanca v 3. dejstve, kde zmátožený princ akoby v každej sólistke videl črepinu z Odetty. Čo však majú tri tance národov ukázať, je trochu záhada. Greve tancoval sám v jedenástich verziách tohto chef d´ œuvre a niekedy je skutočne ťažké zbaviť sa miest, ktoré sa mu páčili a túžil ich mať vo svojej verzii. Vo vynikajúcej kondícii sa predstavil súbor baletu, čo je na konci sezóny vždy obťažné a s ohľadom na počasie obdivuhodné.
Rebeca King ako Odetta/Odilia potvrdila svoje umelecké kvality. Je to typická americká balerína, ktorá nemá problém so žiadnymi technickými nástrahami. Jej vysoké arabesky, kombinácie troch pirouettes s dvojitou v attitude, rotačná technika, fouetée prekladané dvojitými pirouettes, v kóde passé kombinované s entrechat, záver kódy v 3. dejstve s nádhernou diagonálou so skákanými arabesque s postupom vzad a s plié-relevé, príkladné skoky. Má ohromnú výdrž, schopnosť zastaviť sa v póze, čistotu predvedenia, akúsi vnútornú metodiku ako vytúžený efekt docieliť, ale rolu charakterizuje predovšetkým pohybom. Vie veľmi dobre, a to je pre umelca veľmi dôležité, ako svoje zápory obrátiť na klady. 
Jonáš Dolník ako Benno je sympatická figúra a veľmi vhodný kontrast k princovi. Dolník dokáže spojiť technické predpoklady k roli s vrúcnym hereckým prejavom. Darí sa mu v pas de trois a darí sa mu i v chvíľach, keď zdanlivo o nič nejde. Alexej Afanassiev sa doslova prevtelil v Rothbarta. Jeho celkové uchopenie role ako ukrutného aristokrata, ktorý hrdo nosí svoj titul „von“ a je zvyknutý všetkých komandovať, vyslovovať iba príkazy, s rytmicky komponovaným tancovaním s dôrazom na akcenty, striedanie napätia a uvoľnenia je skutočnou psychologickou štúdiou. Žiadne gesto nie je márne, zbytočné, každý pohyb, každý pohľad má svoj zmysel. Pritom neupadá do javiskovej rutiny a interpretuje svoju pyšnú postavu až k nečkanému záveru svojho skonu, kde i sám je prekvapený nad svojou zraniteľnosťou. Začal som u Adama Zvonařa a u neho je treba i skončiť. Princ je stredobodom príbehu. Koľko možností hereckých ponúka choreograf je jedna vec a druhá vec je, ako s tým naloží sám interpret. Zvonař sa snaží oživiť postavu v miestach, kedy si choreograf nevie rady a stáva sa podivným rojkom a samotárom. Nijako zvlášť neprejavuje sympatie ku kráľovskému dvoru a postupne už ani k matke, ktorá ho sklame vzťahom s Rothbartom a neustálym nátlakom k chuti ho oženiť. Zvonař tancuje s prehľadom náročné variácie, nemá problém ani s rotáciou, ani skokmi, ani štýlom. Má ľahký skok i dopad, pritom má veľkú silu a je vynikajúci partner s istotou pre balerínu. V troch variáciách dokázal, že vizuálne, technicky, ani v štýlovosti nemá konkurenciu. Ako partner predviedol učebnicové zdvíhačky s Rebeccou King. Jediným jeho slabým miestom, na ktoré sa musí zamerať, je spojenie vnútorného nasadenia svojej postavy s tancom. Bola by škoda, keby zostal pri svojich nádherných figúrach s dvoma striedajúcimi sa výrazmi. Je podivné, že za nie takú krátku dobu angažmán ho nikto z majstrov v súbore, ktorých pedagogicky a umelecky uznávame, k tomu nedotiahol. Pritom práve Zvonař je jedným z mála nenamyslených mužských tanečníkov, ktorí sú otvorení diskusii, radám a túžbe neuspokojiť sa s tým, čo majú.
Taktiež by bolo vhodné, keby sa potom ako už je inscenácia naštudovaná, napríklad maskérky pozreli na nové obsadenia aj z hľadiska. Ako pasuje labutienka či účes a make up Kingovej, ako svetlá pohlcujú líčenie, aké tiene vytvárajú a pomohli by tak interpretom k dokonalosti. Neviem po neustálom zlučovaní aký orchester to hrá v Národnom, ale v porovnaní s výkonom orchestra na Labuťom jazere v Štátnej opere je neporovnateľný. Dirigent Sergej Poluektov vedie orchester k zvukovej vyváženosti, chápaniu Čajkovského vrúcnosti sláčikov i dramaticky vyhroteným romantickým miestam. Predohra alebo medzihry medzi dejstvami neslúžia na rozohratie hráčov v orchestri, ale k umeleckému prednesu a hudbe ako nositeľke nálady. Zaujímavý večer pre všetkých, ktorým baletné umenie v zemi nie je ľahostajné. Zaujímavý kontrast k inscenácii v Štátnej opere. Škoda, že choreografovi sa nepodaril ešte krôčik k tomu, ako dotiahnuť svoje umelecké zámery k zrelšej interpretácii.
***
S koncom sezóny končí aj školský rok na baletných školách. Ballettschule Wiener Staatsoper 15. júna predviedla pôsobivý koncert, na ktorom sa prezentovali nielen absolventi, ale celá škola. Dramaturgicky výborne koncipované predstavenie predstavilo poslucháčov v troch diametrálne odlišných baletoch. V neoklasickom Concertino la vita aeterna, v prísne klasickej Paquite a herecky a tanečne rozšafnom Cipollinovi. Vyspelá dramaturgia, ktorá sa nedrobí, elegantné scénografie a kostýmy, kvalitné nahrávky hudby, zo všetkého cítiť nielen prvoplánovo jasné bohatstvo školy, ale veľkú profesionalitu a nasadenie. Bohatstvo nielen finančné, umelecké, ale aj v talentovaných poslucháčoch. V prvom balete od Evelyn Téri sa predstaví tridsať!!! chlapcov a mladých mužov. Jedna žena Maria Tolstunova v ústrednom diele prežije milostné vzplanutie so sólistom Jakobom Feyferlikem.
Choreografia nápadito strieda klasické choreografické postupy, ale ozvláštňuje ich o nové nápady, formácie, gestá a tancovanie strieda s vizuálne vycibrenou projekciou, v ktorej hlavnú rolu hrá Feyferlik. Na pôsobivé Concertino pre klavír a jedenásť sláčikov Olivera Petera Grabera (veľmi uhrančivá skladba a vhodná baletná hudba priamo vyzýva k choreografii), ktorý na škole aj pedagogicky pôsobí, choreograf predvedie uragán allegrových pasáži, rytmizovaných zborových tancov, v ktorých sú zapojení všetci účastníci starších tried. Pritom žiadna časť nie je diskriminovaná, alebo retardujúca celý dvadsať minút trvajúci balet. Oslava života večného, ktorý má zmysel iba s láskou, vrcholí v sólistovi Feyferlikovi. Tento absolvent je prototypom absolventa baletnej školy. Má všetko potrebné a je dôkladne vybavený do angažmán. Vedľa tanečnej techniky disponuje tanečník veľmi osobitým interpretačným štýlom, s ktorým vyjadruje emócie a citové bohatstvo bez toho, aby sa štýlovo spreneveril duchu diela. Jeho elegantné tancovanie, vycibrenú techniku, mäkký skok, vysoké relevé, nádhernú postavu odhalila práve zdanlivo jednoduchá, ale umelecky mnoho vrstevnatá choreografia. Nebude divu, keď čoskoro už bude tanečník medzi sólistami Viedenskej štátnej opery.
Vo veľkolepo komponovanom obraze Grand pas de clasique z Paquity sa predstavili zase dámy. Možno zaostávajú za pánmi čo sa týka individuality, ale ako baleríny majú nesporné kvality. Diana Levin v titulnej postave vystrieda troch pánov. A najväčší uragán nadšenia vyvolá sugestívny a sebaistý Flemming Puthenpurayil. Osem dámskych variácií je od pedagógov perfektne pripravených tak ako pas de trois či zborové tance. Fouettée Levinovej by mohla závidieť nejedna už profesionálna balerína.
Po prestávke program vyvrcholil v cudzine obľúbeným detským titulom Cipollino. V podaní školy sa stal oslavou tanca, radosti z pohybu, možnosti stáť na javisku vôbec a radosti zo spoločného tancovania. Tam už boli zapojení úplne všetci a tak v rolách oživších rastlín a ovocia so zeleninou tancovalo osem desiatok účinkujúcich. Obrovská výzva už len na koordináciu a naštudovanie. Pedagógovia a choreografka Bella Ratchinskaja si poradili. Vzniklo predstavenie, ktoré možno na pár miestach postráca moderné divadelné postupy rozprávania deja, ale mladíckym nasadením a úprimnou hereckou interpretáciou a tanečnou zrelosťou dejovú linku zachraňuje.
Metafora sporu medzi ovocím, medzi mocnými a tými slabšími, vzbura, boj o lásku, slobodu a ideály sa výborne hodia mladým tanečníkom. Jakob Feyferlik zažiaril tentokrát vo viac hereckej roli Cipollina, kde však nechýba i technicky náročné tancovanie. Jeho priatelia – reďkvičky, magnólia a ďalší mu boli skvelým sprievodom. V roli zloducha Paradajky exceloval Rinaldo Venutti spolu so svojim tímom policajtov. Dve čerešničky predviedli v roztomilej medzihre, kedy sa postavy vzájomne naháňajú, dva synchrónne točené fouettée kde točili úplne rovnako a zdvihli divákov Viedenskej štátnej opery so sedadiel. Príbeh o odvahe, priateľstve, malosti, v rámci rôznych úloh pre rôzne vekové skupiny tanečníkov dostal až metaforický obraz sveta, ktorý nie je vykorenený a misky váh medzi dobrom a zlom sa dajú narovnať do rovnováhy, ba čo viac! Dobrí sú odmenení a dobro prevažuje. Škola pod vedením bývalej primabaleríny súboru Simone Noji a Manuela Legrisa sa dostáva do vyšších sfér, rozširuje spoluprácu so strednými školami, aby poslucháči neboli ochudobnení o kvalitnú výučbu humanitných predmetov a od septembra sa transformuje na baletnú akadémiu. Monumentálne defilé mladých tanečníkov sa stalo príjemným dôkazom fungujúceho školstva, faktu, že talentovaní žiaci pracujú a dosahujú skvelé výsledky. Maskulínna vitalita mužských tanečníkov, protipól Paquita ako skúšobný kameň balerín a záverečné defilé tanečného umenia v Cipollinovi potvrdilo miesto školy (jej počiatky siahajú do roku 1771) vedľa viedenského konzervatória a absolventi už šliapu na päty členom štátneho baletu. Ktovie aké miesto by získali v českých divadlách?
***
Vo Viedni chvíľu ešte zostanem, pretože 19. júna sa konalo posledné predstavenie tohto sezónnej série Don Quijote, o ktorom som písal tu. Predstavenie nám bolo bližšie o to, že vedľa Kamila Pavelku, ktorý stvárňuje Quijota, sa v roli Kitri predstavila rodáčka z Trnavy, prvá sólistka súboru Nina Poláková. Polákovej partnerom bol mladý tanečník, ktorý vzbudzuje čím ďalej tým väčšie očakávania Robert Gabdullin, ktorý bol za svojho debutového Basilia v dome na Opernringu menovaný po predstavení prvým sólistom. Okrem predstavenia, o ktorom som písal, táto dvojica zažiarila svojou mladosťou, spontánnosťou, akýmsi kúzelným milostným iskrením, ktoré vtesnali medzi náročné Nurejevove kroky. Vo Viedni bolo teplo už aj tak, ale južanský temperament a španielsky kolorit rozhorel skutočný oheň na javisku. Poláková je bezchybná interpretka. Jej nádherná línia nôh, technické finesy, dokonalosť port de bras a k tomu herecká suverenita, s ktorou stvárňuje zo začiatku trochu protivnú a prostorekú dievčinu, ktorá odmieta poslúchať otca a prekára chudobného ale driečneho holiča, nenechajú diváka vydýchnuť. Rolu má vybudovanú, dostáva do nej nové momenty, nie je prvoplánová, je roztomilo dominantná a dokázala by prekabátiť i tucet mužských. Gabdullin je veselý chlapík, ktorý naschvál neustále koketuje s inými. Možno dokonca v prvom dejstve, do osudovej chvíle keď je predstavený oficiálne nápadník pre Kitri, ich vzťah akoby bol len nevinným flirtom a až vtedy sa mení na romantickú drámu. Polákovej hypnotická Kitri sa mení z trochu nevychovanej dievčiny, na ktorú otec nestačí, v hlboko nežnú a milujúcu ženu. 
Gabdullin dospieva tiež a ich fígle smerujú až k úspechu a víťazstvu nad tvrdohlavým otcom. Gabdullinova technika a elegancia, žiadne nervózne prešľapovanie, ale vycibrený zmysel pre štýl, s Polákovej technickou suverenitou je dôkazom toho, čo je na klasike nádherné. Dokonalá forma sa spája s obsahom, harmónia a krása pohybov dokáže vyjadriť nielen pozitívne emócie a city, ale aj tragiku, či byť humorná. Neviem koľko bolo v hľadisku stupňov, ale dusno sa dalo krájať vďaka celému nasadeniu ansámblu. Vzácne vyrovnané predstavenie sa stalo skutočným sviatkom, ktorý poteší každého. Vedľa Polákovej sa ako Espada predstavil ďalší slovenský renomovaný tanečník Roman Lazík, ktorý má za sebou a v repertoári tie najžiadanejšie role svetovej klasiky i moderny. Jeho prístup k úlohe toreadora nie je impulzívny a hektický, ale je rafinovane mužný a každý jeho pohyb i gesto sa stáva skrytou erotickou narážkou na prítomné dámy, ktoré ho hltajú očami. Elegancia jeho pohybov, sebakontrola a istota vyzerajú ako skutočný virtuózny tanec nie na javisku, ale v aréne vedľa tvrdohlavého živočíšneho býka, s ktorým tancuje paso doble a jeho zápas je rafinovanou hrou.
Pokiaľ objavíte na internete nevyzdvihnuté rezervácie, alebo vystojíte hodiny vo fronte na miesta na státie, neváhajte 29. júna navštíviť záverečné gala sezóny vo Viedni, venované opäť a v roku výročí ako inak Nurejevovi, kedy vedľa domácich hviezd súbor privíta dve baletné hviezdy svetového významu: Auréliu Dupont a Mathieua Gania z parížskej opery. Program pod umeleckou taktovkou Manuela Legrisa je skutočne nádherný. Hostia sa predstavia oddelene: Ganio s hviezdou viedenského baletu Mariou Yakovlevou zatancuje adagio z 2. dejstva Sylfidy, Auréliu Dupont si privlastní priamo Legris, ktorý s ňou zatancuje veľké adagio z Neumeierovej Sylvie, ktoré roky tancovali spolu v Paríži. Gala je okrem Nurejeva (pas de deux a adagia Labutie jazero, Spiaca krásavica) venované aj jubilujúcemu Johnovi Neumeierovi, nielen Sylviou, ale aj Neumeierovým baletom Václav, k pocte Nižinského. Vrcholom druhej časti bude Balanchinov Apollon musagète a tretia časť bude tretie dejstvo z Nurejevovej verzie Raymondy so slávnym Pas classique hongrois. Prajem posledné krásne umelecké zážitky divadelnej sezóny 2012/2013.
Petr Iljič Čajkovskij:
Labutí jezero
Choreografie a režie: Kenneth Greve
Dirigent: Sergej Poluektov
Scéna: Karin Betz
Kostýmy: Karin Betz
Asistent choreografie: Ingrid Němečková, Michaela Černá, Nelly Danko, Marie Hybešová, Igor Žukov
Světla: Pavel Kremlík
Video: Jouka Valkama
Hudební úprava: Julien Thuber
Balet Národního divadla
Orchestr Národního divadla
Premiéra 12. února 2009 Národní divadlo
(psáno z reprízy 19. 6. 2013)
Odetta / Odilie – Rebecca King
Princ Siegfried – Adam Zvonař
Von Rothbart – Alexej Afanassiev
Královna – Nelly Danko
Pas de trois – Magdaléna Matějková, Marta Drastíková, Jonáš Dolník
Generál – Luboš Hajn
Benno – Jonáš Dolník
Odetta v lidské podobě – Zuzana Šimáková
Bennova matka – Jana Jodasová
Pas de quatre – Nicole Delacretaz, Tereza Kučerová, Ivana Mikešová, Lenka Hrabovská
Španělský tanec – Magdaléna Matějková
Maďarský tanec – Viktor Konvalinka, Jade Clayton
Ruský tanec – Zuzana Šimáková
Foto Hana Smejkalová, Pavel Hejný, Diana Zehetner, Serghei Gherciu, Martin Divíšek, Wiener Staatsballett / Michael Pöhn, archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
