Baletní panorama Pavla Juráše (53)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– „S klaunmi prišli slzy“, hosťovanie lipského baletu s Chaplinom v Brne
– Choreograf súčasnosti: Mario Schröder
– Roman Lazík triumfoval vo viedenskom Luskáčikovi
– Zimná romanca z Fínska na fotografiách
***

Výbornú správu má pre svojich divákov Balet Národního divadla Brno. Ako akýsi oneskorený darček za, na premiéry chudobnú sezónu, pripravilo hosťovanie Lipského baletu s choreografiou Maria Schrödera Chaplin 19. a 20. januára v Janáčkovom divadle. Moravská metropola je partnerským mestom Lipska a toto priateľstvo oslavuje štyridsiate výročie. Baletný súbor sa predstaví so spomenutým Chaplinom a Brno zase s Vàmosovým Lucidorom a Arabellou (15. a 16. januára). Pritom choreograf Schröder nie je Brňanom neznámy. V baletnom večere Balet 21. století mala miesto jeho choreografia Okamžik pro jahodová ústa (2009). Bolo to pre diváka vlastne jedno z prvých väčších stretnutí v novej ére baletnej šéfky Lenky Dřímalovej so súčasným nemeckým tanečným divadlom.

Vedľa zvnútorneného a extatického D. M. J. Petra Zusku a neškodného Barocca Jacka Przybyłowicza, zrazu na záver priniesol balet, ktorý spĺňal všetko, čo má gradácia takého baletného večera mať po všetkých stránkach, ktoré tvoria celok. Ale napriek tomu sa stal pre viac než polovicu divákov najviac problematickým. Problém, ktorý nie je problémom v zmysle divadelnej vedy je ten, že Schröder nemyslí ako choreograf, primárne cez kroky, ale myslí ako divadelník. V jeho osobe sa spájajú vývojové vlny nemeckej filozofie od Adorna, cez premeny socio – spoločenské, reformy tvorivých umeleckých hnutí a názory na divadelnú tvorbu. Zároveň sa však nestal jasným monolitom ako iní tvorcovia, ktorých preveril záujem intendantov a čas, ale stal sa svedkom doby, v ktorej žije a našej prítomnosti, o ktorej veľký český filozof Václav Bělohradský hovorí ako o kaleidoskope.

Tento prvok kaleidoskopu, roztrieštenosti, ale aj vzájomnej vnútornej zovretosti najlepšie vystihuje Maria Schrödera. Základom nie je jasnosť a čitateľnosť, lineárna rovina príbehu, či dejová abstrakcia a snaha po formálne dokonalom diele. Základom je vrstvenie, násobovanie, košatenie. Toto povoľuje voľné asociácie. Ak v Okamžiku pre jahodové ústa stála ako leitmotív báseň, ktorú recitátor prednášal z magnetofónového pásu, dramaturg Schröder ju v prvej fáze tvorby doplnil efektnou hudbou: von Magnet, Phil von, Zap Mama, Laurie Anderson. Prvá oporná kostra. Na tú sa nabaľujú svaly, šľachy, cievy, nervová sústava. Ďalšia vrstva je: dvojica muž a žena, ako základný vzťahový vzorec, ich tanečná hádka, či mini život v ústrednom duete, ktorý formálne rozdelil dielo. Ďalšia vrstva: úvod ako maskulínny svet mužov, ktorí sú jasne definovaní plechovkami, ktoré môžu evokovať pivo, kvetinami pre svoje ženy a vytvárajú ucelenú skupinu nadržaných samcov. Tretia časť: novodobá rituálna mikve, svet žien. Za veľkou priznanou prestavbou scény sa koná rituál umývania vlasov. Rozumovo nesúvisí ani s jednou časťou, ale podvedome divák tieto vrstvy spája. Orgiastické šialenstvo umývania sa stáva akousi sexuálnou scénou vnútorného významu, monológom tanečníc a zároveň silnou scénou unisona corps de balletu. I hrdinka z dueta miestami zaniká v tejto skupine vlasy umývajúcich si dievok/panien. Podobné postupy výstavby baletu využíva Schröder v celej svojej tvorbe.

Dramaturgická mnohorakosť, filozofické hľadanie a niekedy priznané tápanie, snaha o prelínanie naprieč spektrom, dotyk politického, vyzývavého divadla, aktuálneho zrkadlenia pocitov našej spoločnosti. Voľné narábanie s citáciami, symbolmi. Prelínanie žánrov od klasiky, až po break dance. Hudobná dramaturgia silne napnutá, čoby emocionálny nástroj výpovede. Scénografia, ktorá vytvára efektné výtvarné obrazy, zároveň má hlbší presah s vnútorným obsahom diela a je typicky nemecká: precízna, vypointovaná, nechýbajú extravagantné riešenia: voda, oheň, sneh, spektakulárne prestavby, aplikovanie prírodných živlov, efekty, akési umelé vytváranie dynamickej prírody na javisku. Dôležitým momentom je i náhodný pocit voľnosti. Tanečník nie je zviazaný špičkami, partnerským tancom, slobodne prepláva priestorom, prinesie emóciu či slovo a odíde. Zrážka s inou postavou nie je nutná natoľko, ako fakt, že každý jeden interpret je silná individualita, ktorá nesie obsah. Tanečník neberie na seba osud postavy, či úlohu jej hereckého stvárnenia, tanečník sa stáva v akomsi brechtovskom vnímaní javiskovej pravdy a hereckej techniky interpretom s chladným odstupom od možných dejových peripetií.

Možno práve tieto skutočnosti, ktoré sú v baletno-tanečnom svete u nás niečím nevídaným a možno ich poľahky posúdiť ako hlúposť, snahu o šokovanie, či vonkajšiu exhibíciu, vedú k rozporom v publiku. Schopnosť nerozumieť, však nie je chybou diváka, ale je aj očakávaným škodoradostným uznaním autora, ktorého alchýmia je taká silná, že úmyselne má diváka miasť a nedať mu nič zadarmo. Zároveň toto mätenie a úmyselné balansovanie medzi realitou a fikciou nielen v oblasti vzťahov, dejom vytvára proces v človeku, pretože sa snaží svojim rozumom videnému porozumieť. Tento hnací motor robí práve z tvorby Schrödera aktuálne divadlo. Nie je to dekoratívne historizujúce tancovanie. Nie je to bezobsažné tancovanie. Za desať rokov jeho balety najskôr už nebudú na repertoári, pretože sú súčasníkmi nás samých.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář

Reklama