Baletní panorama Pavla Juráše (55)
Tentoraz:
– Cesta choreografickej superstar dneška Alexeia Ratmanského na vrchol
– Konečne dôvod ísť na balet do kina!
– Stratené ilúzie Alexeia Ratmanského
***
Napriek k tomu, akou hviezdou sa za jedno desaťročie stal Alexei Ratmansky, o jeho tvorbe neexistuje nijako zvlášť mnoho analýz. Často keď sa opýtate niekoho „prečo sa vám páčia práve balety Ratmanského“, tak nevie. Je to skôr len akýsi intuitívny pocit či obdiv hlavne k veľkým celovečerným baletom, ktoré choreograf vytvára. 
Kto je vlastne tento Ratmansky, v súčasnosti veľký domovský choreograf slávneho American Ballet Theatre? Nepripomína jeho kariéra a cesta z Ruska do centra Ameriky, do New Yorku ako umeleckej mekky, Balanchina? Stane sa ním? Aké témy sú mu vlastné? A aká bola jeho cesta? A aká bude?
Ratmansky sa narodil v Petrohrade (1968). Vyrastal v Kyjeve, kde jeho otec – bývalý gymnasta – pracoval ako letecký inžinier a jeho matka ako psychiater. Dôvody prečo sa, keď mal desať rokov, prihlásil na prijímacie skúšky na baletnú akadémiu Veľkého divadla v Moskve (Moskovský choreografický inštitút), nevieme. Možno jeho otec objavil v synovi pohybový potenciál. Študoval pod vedením Piotra Pestova a Anny Markejevy. Mal slávnych spolužiakov: končiaci riaditeľ Berlínskeho štátneho baletu a niekedy označovaný ako tanečník dvadsiateho storočia Vladimir Malakhov, choreograf, bývalý riaditeľ Bolšoj baletu Yuri Burlaka a od útoku na Sergeja Filina medzinárodná top baletná superstar Nikolay Tsiskaridze.
Už na škole, teda veľmi skoro, Ratmansky prejavil záujem o experimentovanie s choreografiou, ale aj napriek jeho nadaniu vo vytváraní choreografií a tanečným schopnostiam nebol prijatý do Veľkého divadla. Pripojil sa ku Kyjevskému baletu ako sólista a tancoval hlavné úlohy v klasických baletoch. Počas tohto obdobia sa čoskoro stretol so svojou budúcou manželkou, kolegyňou tanečnicou Tatianou Kilivniuk a zradil svoju tanečnú kariéru štúdiom choreografie na fakulte GITIS (dnes Ruská akadémia divadelného umenia – ATI). Tam mal možnosť predstaviť svoj prvý balet, La Sylphide – 88. V roku 1992 počas turné v Kanade boli Ratmansky a jeho manželka pozvaní, aby sa pripojili k baletnému súboru Royal Winnipeg. Prijali. On pokračoval v choreografovaní hlavne krátkych baletov, sól pre Tatianu a v rámci repertoáru súboru sa veľmi dôverne oboznámil s prácou Tudora, van Dantziga, Neumeiera či Balanchina.
Vo Winnipegu nevydržal dlho. Opustil The Royal Winnipeg Ballet a vrátil sa v roku 1995 do Kyjeva ako nezávislý tanečník. Ale odišiel opäť. Pripojil sa k slávnemu Kráľovskému dánskemu baletu v Kodani (1997). Tam sa udomácnil. Počas svojich siedmich rokov v Dánsku sa Ratmansky ponoril do štúdia baletov Augusta Bournonvilla.
Pokračoval ako choreograf, ale zároveň sa vďaka svojej pracovitosti vypracoval v prísnej hierarchii súboru vedľa domácich hviezd na Principal dancer (2000). V Dánsku zarezonovali jeho pôsobivé balety ako Sen Turandot na hudbu Hindemitha (2000), Ravelovo Bolero, Let do Budapešti na hudbu Brahmsa a celovečerný Luskáčik podľa Petipu (2001). V blízkom Švédsku s jeho Kráľovským baletom nasledoval Vták ohnivák Igora Stravinského (2002).
Legendárna primabalerína Nina Ananiashvili si čoskoro všimla jeho talentu a požiadala ho, aby vytvoril choreografie pre jej medzinárodné turné. Vďaka podpore uznávanej umelkyne sa začali ozývať Mariinské divadlo a Veľké divadlo s prvými zákazkami. V roku 2002 naštudoval Popolušku pre Mariinské a v roku 2003 rehabilitoval Šostakovičov Svetlý prameň pre Bolšoj, ako súčasť osláv Šostakoviča.
Svetlý prameň bol pôvodne vytvorený v roku 1935 v choreografii Fjodora Lopuchova na hudbu Dmitrija Šostakoviča, ale okamžite zlikvidovaný vzhľadom k Stalinovmu nesúhlasu “roľníkov na špičkách”. Vzhľadom k tejto zdrvujúcej kritike bol Lopuchov vyhodený a Šostakovič už nikdy nenapísal baletnú hudbu. Tento posledný Šostakovičov balet sa hneď od začiatku tešil obľube u publika, na rozdiel od Stalina a vládnucej garnitúry. Šostakovičove skladby boli zakazované, libretista Adrian Pjotrovsky dopadol ešte horšie ako choreograf Lopuchov a bol poslaný do gulagu. Komediálny balet tak upadol do zabudnutia. Ratmansky zachoval pôvodný, dosť triviálny dej odohrávajúci sa na ruskom kolchoze ako ideálny námet pre paródiu socialistického realizmu a kolektívneho úsilia robotníkov a roľníkov o lepší zajtrajšok. Šostakovič ukryl do partitúry mnoho „prehnitých západných formalistických“ hudobných motívov ako tango, polka alebo charleston. Pôvodná choreografia Fjodora Lopuchova sa nezachovala. Balet mohli vidieť i českí diváci v rámci prenosov do kín v roku 2012 s novými úlohami väčšinou „heroických“ hviezd Bolšoj baletu: Svetlana Lunkina, Ruslana Skvorcova, Maria Alexandrova či Mikhail Lobukhin. Znovuobjavenie libreta a hudby s novou choreografiou priviedlo balet na vrchol a Ratmansky tento “odmietnutý balet” tentoraz miesto záhuby odsúdil na veľký úspech. Triumf baletu a získanie prestížnej ceny Zlatej masky vynieslo tvorcu na miesto riaditeľa. V roku 2004 bol menovaný umeleckým riaditeľom Baletu Veľkého divadla. Jeho mandát sa mal zamerať na modernizáciu spoločnosti a zladenie nového repertoáru s klasikou a tradíciou.
Päť rokov súboru pod Ratmanským bolo oslavované ako novodobý zlatý vek Bolšoj baletu. Súbor resuscitoval a vrátil divákom a hlavne aj tanečníkom dôveru v nové diela a nových choreografov. Po tom, čo s útokom na Filina prasklo mnohé zo zákulisia tohto baletného gigantu s cárskou i sovietskou tradíciou, musí byť jasné aké to muselo byť pre Ratmanského vyčerpávajúce obdobie s mnohými kompromismi a upokojovaním rôznych osobností, politikov i umeleckého ega veľkých hviezd. Ratmanskému zostalo len trochu času a energie na choreografiu. Sám hovoril, že Rusko nie je príliš priateľské k choreografom. Možno práve na mieste s hlbokou tradíciou, úctou ku klasike, našiel akýsi osobitný zmysel pre dôraz na klasiku a zdedenie tradícií. Možno aj vďaka nemu sa tanečníci prestali vymedzovať k novým príležitostiam, keď doposiaľ sa držali presvedčenia, že oni môžu byť kreatívni a slávni len vo vnútri hraníc klasického repertoáru. Počas Ratmanského éry získal repertoár dvadsaťpäť nových baletov, vrátane diel Balanchina, Rolanda Petita, Twyly Tharp či Leonida Mjasina. Okrem Svetlého prameňa si našiel trochu času a vznikli reedície stratených baletov ako je Školský koncert, Plamene Paríža (z ktorých v pas de deux Osipova a Vasiliev lámu rekordy fyzikálnych zákonov a v sledovanosti) a so svojim bývalým spolužiakom Yourim Burlakom bohatá inscenácia a kritikou oslavovaná rekonštrukcia Korzára. Tú sme tiež mohli vidieť v kinách. Na Svetlý prameň nadviazal ďalším Šostakovičovým titulom Bolt. Ten svojou mnoho vrstevnatou divadelnou výpoveďou potvrdil i choreografova divadelné kvality. Svet oklieštený ideológiou, bola to história, či výpoveď o skorej budúcnosti?
Dnes už legendárnu Šostakovičovu trilógiu doplnil titul Zlatý vek. Názov, ktorý môže zavádzať k predstave oslavy socializmu? Chyba. Nie je to ani ideologický balet. Je to príbeh lásky Rity a Borisa, baletná telenovela so šťastným koncom, povýšená umeleckými prostriedkami a talentom tvorcu na sugestívne dielo. Zlatý vek je názov baru v ktorom Rita pod maskou mademoiselle Margot vystupuje. Popri preklínanom ruskom baletnom top skladateľovi dvadsiateho storočia Šostakovičovi, obrátil svoju pozornosť aj k jeho protipólu na západe, k Igorovi Stravinskému baletom Jeu de Cartes. Za ten získal už svoju tretiu Zlatú masku ako najlepší choreograf. Prvá bola za balet Dreams of Japan (1999) práve pre spomínanú Ninu Ananiashvili. Odskočil si späť do Dánska, kde vytvoril fascinujúcu verziu obľúbenej baletnej témy. Anna Karenina s hudbou Rodiona Ščedrina s Kráľovským dánskym baletom (2005) znamenala ďalší triumf a cenu najprestížnejšiu. Prix de Benois de la Danse. Okrem vývoja repertoára sa Ratmanskému ďakuje a na rozdiel od iných šéfov, je mu tiež pripočítaná vďaka za výchovu a vytváranie príležitostí pre nové talenty. Možno práve vďaka nemu je dnes top hviezdou Natalia Osipova a Ivan Vasiliev. Nezaostávajú ani ďalšie mená ako Ekaterina Krysanova, Nelli Kobakhidze a Denis Savin. Zároveň predstavil novú umeleckú stránku a všestrannosť tanečníkov ako Maria Alexandrova, Ekaterina Shipulina a Svetlana Lunkina.
Čoskoro, v roku 2008, sa povesti o vynikajúcom šéfovi, choreografovi, psychológovi i top manažérovi začali šíriť do sveta a Ratmansky odletom do New York City Ballet ako rezidenčný choreograf nasledoval stopy Christophera Wheeldona. Ale podmienky a záväzky NYCB by obmedzovali jeho schopnosti vytvárať balety mimo domovskú scénu a to už nechcel. Tak urobil drzé gesto a vstúpil o pár ulíc ďalej do American Ballet Theatre ako Artist in Residence. Začala tak rola, ktorá mu dáva dostatok slobody k výkonu ďalšej práce a zmysel jeho rozhodnutia potvrdzuje spolupráca trvajúca dodnes. Hneď v roku 2009 si odskočil do Petrohradu, možno preto, aby Moskva žiarlila o čo prišla a choreografoval tam Koníčka hrbáčka s hudbou Ščedrina. V ABT sa uviedol baletom Na Dnepri s hudbou druhého sovietskeho hudobno- baletného génia Prokofieva.
V Royal Balletu v Londýne choreografuje 24 prelúdií. National Ballet of Canada, sídliacemu v Toronte prisúdil nesmrteľného Romea a Júliu, s ktorým súbor hosťoval aj v Londýne. Tybalta v ňom s veľkým úspechom tancoval Jiří Jelínek. Na jeseň minulého roku New York ochromila Búrka podľa Shakespeara. O nej som referoval v Baletnej panoráme tu. Lásku k histórii baletu i v jeho výtvarnej podobe dokumentoval svojim pôsobivým baletom Psyché na scéne parížskeho Palais Garnier.
V jednej z panorám som sa krátko zamyslel nad otázkou, ktorá sa vynára v poslednom čase neustále: „existuje v súčasnej baletnej Európe choreografická osobnosť, ktorá je schopná oživiť klasický baletný repertoár?“ Dala by sa rozšíriť aj na Ameriku. I keď baletný svet vnímame nerozdelený oceánom. Často som spomínal Rudolfa Nurejeva. Parížsky balet uchováva jeho profilové inscenácie podobne, ako iné veľké divadlá. Natália Makarová okrem Bajadéry žiadny veľký vzruch nepriniesla. Vladimír Malakhov so svojimi inscenáciami neuspel. Nikolaj Hűbbe sa o výklad pokúšal ako šéf Dánskeho kráľovského baletu. Ivan Liška v blízkom Mníchove sa tiež pokúšal a inscenoval i choreografoval. Patrice Bart sa utiahol do „ilegality“ a Pierre Lacotte už najskôr nenájde čas k novému dielu. Produkcie Petra Wrighta zostarli. Grigorovič je minulosť. Nedocenený Vasily Medvedev, niekedy v dvojici s Yourim Burlakom, sa akosi veľkým divadlám svojim perfekcionizmom nehodia k modelu výroby premiér ako vo fabrike. Skôr ako osobnosť sa vynárajú len prízraky ojedinelých počinov, keď tomu praje vhodná konštelácia v divadle. Ale súbor, kde by tvorca mal určitú kontinuitu, schopnosť tvorby, ideálnych podmienok, chýba. Ratmansky ako jediný z hviezdnych choreografov súčasnosti sa ku klasickému repertoáru priblížil, ostatní idú svojou cestou a i keď niektoré ich balety tejto kategórie fascinujú, libretom či hudbou idú vo svojej línii. Istota v Kráľovskom dánskom balete, neskôr vo Veľkom divadle a teraz v ABT mu dávajú istotu. A zároveň kontinuitu.
Pre Ratmanského môže byť klasický balet nažive tak dlho, ako je jeho ľudský obsah relevantný. Tento rys príbehu a charakterov postáv je zreteľný v jeho prácach. Aj v krátkych, aj v celovečerných baletoch. Ratmansky často uvádza, že zatiaľ čo pre Georga Balanchina je všetko v balete o krokoch a abstrakcii, pre neho kroky sú súčasťou rozhovoru, ktorý sa hodí pre remeslo a vášeň. Jeho diela sú považované spojením hudby a vnútorného fluida za pravdepodobne priameho nasledovníka Bournonvilla. Jeho vplyv a choreografova osobná skúsenosť s jeho školou a tradíciou je viditeľná. Viac než oslnivá, moderná balerína, symfonicko-tanečná genialita Balanchina. Ratmansky sa domnieva, že jeho choreografie sú inštinktívne ako produkt analytickej reakcie na partitúru a fyzické reakcie na hudbu (pozoruje, aby telo reagovalo na hudbu prirodzene). To vysvetľuje jeho prednosť pre viac naturalistické port de bras, otvorený hrudník. Pre krúživý, dynamický a neustále sa meniaci pohyb, s nádychom ľudového tanca (spomeňme si na balet Ruské sezóny, NYCB, 2006).
Hudobný vplyv na choreografa je evidentný ako základ. U Svetlého prameňa spomína ako sa prvýkrát už v roku 1995 v Štokholme, stretol s hudbou tohto diela na nahrávke Roždestvenského. „Znelo to neuveriteľne. Nemohol som uveriť, že sa nikto nevrátil k nej predtým. Hudba je taká tanečná, s touto nádhernou škálou: adagia, valčíky a polky. To je ako Minkus, ale to všetko je na úrovni génia Dmitrija Šostakoviča.“ Hudba ako základ i libreta sa ukazuje najmä v jeho balete Concerto DSCH a balete pre súbor La Scaly, upravený a doplnený pod názov Opera. Ratmansky v ňom často ignoruje divízie hudby a stavia choreografiu kontrapunkticky, udržiava tanečníkov pohybujúcich sa medzi recitatívom a plne organizovanými spievanými časťami. Niekedy si rozprávanie deja nechá celkom pre seba. Ale existujú však dramatické záchrany, horúce prosby, veľká láska, smútok, oslava a pomsta. Tieto barokové témy ho neobmedzujú, podobne ako v Concerte DSCH, ale ľahko s nimi pracuje. Väčšinou balet ukazuje choreografovu oslnivú škálu baletných nápadov, či skôr vynálezov a majstrovské zloženie. Sóla alebo pas de deux často sprevádzané kontrapunktami malých skupín z ansámblu, ktorý jemne ako echo zdôrazňuje pohyby sólistov. Alebo často tvorí nádherné skoro fotografie, či vlys, živý obraz. V duetách plných drámy a poézie vyviera i obľúbený Ratmanského humor. Humor a pátos vo výstrednej choreografii, ktoré nevyzerajú ako konvenčné baletné duetá, ale emocionálny kruh, ľudský. Teda pravdivý. V opere je možno toho niekedy moc na jedno videnie. Obzvlášť sugestívny rozmer a dokonalosť prepožičiavajú choreografovi baletné hviezdy: Svetlana Zakharova, Roberto Bolle, Andrei Merkuriev.
Hlavný choreograf Alexej Ratmansky sa zapísal ako rezidenčný umelec u American Ballet Theatre v roku 2008 a bolo to považované za geniálny ťah pre súbor, ktorý bol často kritizovaný za konzervatívny repertoár. Správu, že pán Ratmansky rozšíril svoju zmluvu až do roku 2023 možno považovať za významný prejav dôvery a aj ocenenie jeho práce. Podmienky zmluvy zostávajú nezmenené: on je povinný stráviť dvadsať týždňov za sezónu so súborom a choreografovať aspoň jednu novú premiéru za rok alebo urobiť restage jedného z jeho starších baletov. 
„Mám pocit, že som dostal slobodu plne preskúmať svoju prácu a pracovať s umelcami a dizajnérmi, ktorých som dlho obdivoval,” povedal Ratmansky. Kevin McKenzie, umelecký riaditeľ baletu mu kompliment vrátil. „Práca s Ratmanským nás ťahá a núti nás chcieť byť ešte lepšími.” České publikum má jedinečnú šancu. Šéfovi baletu Semperoper v Drážďanoch Aaronovi Seanovi Watkinovi sa podaril kúsok, ktorý mu môžu závidieť i významnejšie baletné súbory. Získal Ratmanského pre novú choreografiu. Práve v týchto dňoch žiadaný choreograf pracuje s Watkinovým súborom na novej premiére, ktorú diváci uvidia 28. júna v rámci baletného večera Legenden – Hommage an Richard Strauss, ktorého stopäťdesiat rokov od narodenia si pripomína hlavne operný svet. Mesiac Ratmansky pracuje s tromi sólovými pármi a šiestimi členmi Corps de ballet. Medzi nimi samozrejme i s Jiřím Bubeníčkom. Ratmanského kreácia má názov Tanzsuite na hudbu slávneho Divertimenta Richarda Straussa. Bude uvedená vedľa nového baletu Legenda o Jozefovi Stijna Celisa. Bude dobré číhať na lístky už teraz.
***
Je už Ratmansky jasnejší? Prečo do kín na budúcu nedeľu 2. februára príde jeho balet Stratené ilúzie (svetová premiéra 24. apríla 2011 v Bolšoj balete, Moskva), ktorý je mnohými kritikmi považovaný v jeho tvorbe za spiatočnícky? Ironická otázka, či provokácia? Alebo je to dobré pre porovnanie. Balet označený niektorými ako „staromódna novinka so skameneným naratívnym štýlom“. Balet mal premiéru v roku 1935 v Mariinskom divadle. Upadol do zabudnutia už po jednej sezóne, zatiaľ čo Ratmanského verzia plní kasy Bolšoj baletu už dlhšie. Ratmansky použil pôvodné libreto Vladimira Dmitrieva, kde Lucien je skôr skladateľ ako spisovateľ a dámy Coralia a Florina sú skôr baleríny než herečky. A doviedol libreto ešte ďalej. Choreografia Rostislava Zakharova zostala pochovaná v roku 1936.
Príbeh je jednoduchý. Mladý skladateľ Lucien stretáva balerínu Coraliu, ktorá sa stane jeho múzou. Odlákaný perspektívami slávy a peňazí ju ale on opustí pre Florine, len aby videl svoje ilúzie naplnené. Libreto voľne adaptuje rozsiahly dej a poetický štýl románu Honoré de Balzaca (1843).
Hudba Leonida Desyatnikova je pôsobivá a za daných okolností najlepšia. Sólo klavír symbolizuje Lucienove idealistické sny a zatiaľ čo sa hudba ironicky plazí časom, znovu spáchané verše dodávajú tragickú váhu Coralii. Ratmanského neoklasická choreografia sa hodí k melodráme z devätnásteho storočia. Jeho rýchle, nekonvenčné kombinácie znovu strhávajú odsúdených milovníkov extázou. Podobne ako Neumeier aj Ratmansky dodáva ženským postavám povolanie baleríny. A tak i najvýraznejšie momenty prichádzajú, keď choreografia i dej obsahujú prvky baletnej histórie. Súperenie medzi Coraliou a Florine je šikovný a rafinovaný i vtipný odkaz na romantickú opozíciu medzi vzdušnou Marie Taglioni ako večnou Sylfidou a jej viac zemitým náprotivkom Fanny Elssler. Balet v rámci baletu, jeden z najobľúbenejších nástrojov Ratmanského je, upozorniť na ich kontrastné štýly, ale Elssler má posledné choreografické slovo.
Domáce publikum by malo jasať, pretože jedna scéna – tá dôležitá, sa odohráva „v horách Čiech“. Lucien komponuje hudbu pre Florine, pre balet v duchu inteligentnej pastiche komédie, ako je La Fille du Bandit. Jednoduchá zápletka muža medzi dvoma rozdielnymi ženami a jeho túžba po peniazoch či lepšom živote, umožňuje Ratmanskému venovať sa svojej záľube, baletnej histórii, ako potvrdil napríklad už v spomínanom Korzárovi. A tak mnohí kritici odporúčajú tento titul len pre baletných milovníkov a fajnšmekrov.
Bohužiaľ však postavy nie sú zobrazené tak plasticky ako v Balzacovom románe, či lepšie uveriteľné a trochu sa obmedzujú na súperenie dvoch primabalerín – jednej láskyplnej dobrej víly a jednej skôr divokej cigánky a exotickej vášnivej ženy. Medzi nimi mladý umelec skazený pokušením života vo veľkom meste. Až príliš neskoro si Lucien uvedomuje, že s Coraliou stratil všetko a u Florine nezískal nič. Stratené ilúzie sú možno dlhé a rozviate ako román. Zároveň však pri ich premiére vo Veľkom divadle hodne choreografovmu dielu dopomohlo prvé obsadenie: miláčikovia Natalia Osipova a Ivan Vasiliev ako Coralie a Lucien. Ale ani druhé obsadenie nezostalo v tieni – mladučký Vladislav Lantratov a Svetlana Lunkina. Coraliu tancovala aj baletná superstar Diana Vishneva. Tú budú mať šťastie diváci vidieť aj v prenose v nedeľu. Jej Lucienom bude Vladislav Lantratov. Konkurenčnou balerínou Florine bude Ekaterina Shipulina. V pôsobivej štvrtej hlavnej role prvého sólistu baletu sa predstaví vedľa Lantratova druhá mladá pánska hviezda Bolšoj baletu Artem Ovcharenko.
***
A na záver? K baletu Svetlý prameň Ratmansky poznamenal. „Obaja (Lopuchov, Piotrovsky) chceli robiť balet, ktorý by bol ľahko pochopiteľný, ale veľmi kvalitný.” A keď mal v Leningrade Svetlý prameň premiéru, obaja muži si mysleli, že uspeli. Nielenže každé predstavenie bolo vypredané, ale podľa Ratmanského: „Všetci kritici blúznili o nových horizontoch, ktoré sa otvárajú a o tom, že je to prvý veľký úspech sovietskeho baletu.” Stalin toto zarazil. Zostáva dúfať, že Ratmanského žiadny mocnár, či dnes mocný diktátor – ekonomický vplyv či politický záujem, tohto choreografa nezastaví.
Pôvodne mal dnešný päťdesiaty piaty diel skrášliť rozhovor s prvým sólistom prestížneho Stuttgartského baletu Filipom Barankiewiczom, ktorý mal na konci mesiaca hosťovať po dlhšej prestávke od jeho pražských triumfov ako bol Siegfried, Petruccio a Onegin v Balanchinových Theme and Variations. Lenže Filip sa zranil. A do Prahy nepríde. Tým padol pre tento okamih aj náš „pražský“ rozhovor.
Keďže sme v takom diele spojenom so súborom Bolšoj baletu a prenosu v kine, záverečná fotogaléria bude venovaná poslednému prenosu z Veľkého divadla v Moskve, ktorý sa konal minulú nedeľu a to Balanchinovým Jewels.
Foto Fabrizio Ferri, Gene Schiavone – ABT, Francis Aaron, MIRA – ABT, Damir Yusupov, E. Fetisova, Marc Haegeman
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
