Baletní panorama Pavla Juráše (55)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hudobný vplyv na choreografa je evidentný ako základ. U Svetlého prameňa spomína ako sa prvýkrát už v roku 1995 v Štokholme, stretol s hudbou tohto diela na nahrávke Roždestvenského. Znelo to neuveriteľne. Nemohol som uveriť, že sa nikto nevrátil k nej predtým. Hudba je taká tanečná, s touto nádhernou škálou: adagia, valčíky a polky. To je ako Minkus, ale to všetko je na úrovni génia Dmitrija Šostakoviča.“ Hudba ako základ i libreta sa ukazuje najmä v jeho balete Concerto DSCH a balete pre súbor La Scaly, upravený a doplnený pod názov Opera. Ratmansky v ňom často ignoruje divízie hudby a stavia choreografiu kontrapunkticky, udržiava tanečníkov pohybujúcich sa medzi recitatívom a plne organizovanými spievanými časťami. Niekedy si rozprávanie deja nechá celkom pre seba. Ale existujú však dramatické záchrany, horúce prosby, veľká láska, smútok, oslava a pomsta. Tieto barokové témy ho neobmedzujú, podobne ako v Concerte DSCH, ale ľahko s nimi pracuje. Väčšinou balet ukazuje choreografovu oslnivú škálu baletných nápadov, či skôr vynálezov a majstrovské zloženie. Sóla alebo pas de deux často sprevádzané kontrapunktami malých skupín z ansámblu, ktorý jemne ako echo zdôrazňuje pohyby sólistov. Alebo často tvorí nádherné skoro fotografie, či vlys, živý obraz. V duetách plných drámy a poézie vyviera i obľúbený Ratmanského humor. Humor a pátos vo výstrednej choreografii, ktoré nevyzerajú ako konvenčné baletné duetá, ale emocionálny kruh, ľudský. Teda pravdivý. V opere je možno toho niekedy moc na jedno videnie. Obzvlášť sugestívny rozmer a dokonalosť prepožičiavajú choreografovi baletné hviezdy: Svetlana Zakharova, Roberto Bolle, Andrei Merkuriev.

Hlavný choreograf Alexej Ratmansky sa zapísal ako rezidenčný umelec u American Ballet Theatre v roku 2008 a bolo to považované za geniálny ťah pre súbor, ktorý bol často kritizovaný za konzervatívny repertoár. Správu, že pán Ratmansky rozšíril svoju zmluvu až do roku 2023 možno považovať za významný prejav dôvery a aj ocenenie jeho práce. Podmienky zmluvy zostávajú nezmenené: on je povinný stráviť dvadsať týždňov za sezónu so súborom a choreografovať aspoň jednu novú premiéru za rok alebo urobiť restage jedného z jeho starších baletov. „Mám pocit, že som dostal slobodu plne preskúmať svoju prácu a pracovať s umelcami a dizajnérmi, ktorých som dlho obdivoval,“ povedal Ratmansky. Kevin McKenzie, umelecký riaditeľ baletu mu kompliment vrátil. „Práca s Ratmanským nás ťahá a núti nás chcieť byť ešte lepšími.“ České publikum má jedinečnú šancu. Šéfovi baletu Semperoper v Drážďanoch Aaronovi Seanovi Watkinovi sa podaril kúsok, ktorý mu môžu závidieť i významnejšie baletné súbory. Získal Ratmanského pre novú choreografiu. Práve v týchto dňoch žiadaný choreograf pracuje s Watkinovým súborom na novej premiére, ktorú diváci uvidia 28. júna v rámci baletného večera Legenden – Hommage an Richard Strauss, ktorého stopäťdesiat rokov od narodenia si pripomína hlavne operný svet. Mesiac Ratmansky pracuje s tromi sólovými pármi a šiestimi členmi Corps de ballet. Medzi nimi samozrejme i s Jiřím Bubeníčkom. Ratmanského kreácia má názov Tanzsuite na hudbu slávneho Divertimenta Richarda Straussa. Bude uvedená vedľa nového baletu Legenda o Jozefovi Stijna Celisa. Bude dobré číhať na lístky už teraz.
***

Je už Ratmansky jasnejší? Prečo do kín na budúcu nedeľu 2. februára príde jeho balet Stratené ilúzie (svetová premiéra 24. apríla 2011 v Bolšoj balete, Moskva), ktorý je mnohými kritikmi považovaný v jeho tvorbe za spiatočnícky? Ironická otázka, či provokácia? Alebo je to dobré pre porovnanie. Balet označený niektorými ako „staromódna novinka so skameneným naratívnym štýlom“. Balet mal premiéru v roku 1935 v Mariinskom divadle. Upadol do zabudnutia už po jednej sezóne, zatiaľ čo Ratmanského verzia plní kasy Bolšoj baletu už dlhšie. Ratmansky použil pôvodné libreto Vladimira Dmitrieva, kde Lucien je skôr skladateľ ako spisovateľ a dámy Coralia a Florina sú skôr baleríny než herečky. A doviedol libreto ešte ďalej. Choreografia Rostislava Zakharova zostala pochovaná v roku 1936.Príbeh je jednoduchý. Mladý skladateľ Lucien stretáva balerínu Coraliu, ktorá sa stane jeho múzou. Odlákaný perspektívami slávy a peňazí ju ale on opustí pre Florine, len aby videl svoje ilúzie naplnené. Libreto voľne adaptuje rozsiahly dej a poetický štýl románu Honoré de Balzaca (1843).

Hudba Leonida Desyatnikova je pôsobivá a za daných okolností najlepšia. Sólo klavír symbolizuje Lucienove idealistické sny a zatiaľ čo sa hudba ironicky plazí časom, znovu spáchané verše dodávajú tragickú váhu Coralii. Ratmanského neoklasická choreografia sa hodí k melodráme z devätnásteho storočia. Jeho rýchle, nekonvenčné kombinácie znovu strhávajú odsúdených milovníkov extázou. Podobne ako Neumeier aj Ratmansky dodáva ženským postavám povolanie baleríny. A tak i najvýraznejšie momenty prichádzajú, keď choreografia i dej obsahujú prvky baletnej histórie. Súperenie medzi Coraliou a Florine je šikovný a rafinovaný i vtipný odkaz na romantickú opozíciu medzi vzdušnou Marie Taglioni ako večnou Sylfidou a jej viac zemitým náprotivkom Fanny Elssler. Balet v rámci baletu, jeden z najobľúbenejších nástrojov Ratmanského je, upozorniť na ich kontrastné štýly, ale Elssler má posledné choreografické slovo.

Domáce publikum by malo jasať, pretože jedna scéna – tá dôležitá, sa odohráva „v horách Čiech“. Lucien komponuje hudbu pre Florine, pre balet v duchu inteligentnej pastiche komédie, ako je La Fille du Bandit. Jednoduchá zápletka muža medzi dvoma rozdielnymi ženami a jeho túžba po peniazoch či lepšom živote, umožňuje Ratmanskému venovať sa svojej záľube, baletnej histórii, ako potvrdil napríklad už v spomínanom Korzárovi. A tak mnohí kritici odporúčajú tento titul len pre baletných milovníkov a fajnšmekrov.

Bohužiaľ však postavy nie sú zobrazené tak plasticky ako v Balzacovom románe, či lepšie uveriteľné a trochu sa obmedzujú na súperenie dvoch primabalerín – jednej láskyplnej dobrej víly a jednej skôr divokej cigánky a exotickej vášnivej ženy. Medzi nimi mladý umelec skazený pokušením života vo veľkom meste. Až príliš neskoro si Lucien uvedomuje, že s Coraliou stratil všetko a u Florine nezískal nič. Stratené ilúzie sú možno dlhé a rozviate ako román. Zároveň však pri ich premiére vo Veľkom divadle hodne choreografovmu dielu dopomohlo prvé obsadenie: miláčikovia Natalia Osipova a Ivan Vasiliev ako Coralie a Lucien. Ale ani druhé obsadenie nezostalo v tieni – mladučký Vladislav Lantratov a Svetlana Lunkina. Coraliu tancovala aj baletná superstar Diana Vishneva. Tú budú mať šťastie diváci vidieť aj v prenose v nedeľu. Jej Lucienom bude Vladislav Lantratov. Konkurenčnou balerínou Florine bude Ekaterina Shipulina. V pôsobivej štvrtej hlavnej role prvého sólistu baletu sa predstaví vedľa Lantratova druhá mladá pánska hviezda Bolšoj baletu Artem Ovcharenko.

Niekoľko mimoriadnych dôvodov ísť do kina. Pôsobivú fotogalériu majstra baletnej fotografie Marca Haegemana nájdete tu.
***

A na záver? K baletu Svetlý prameň Ratmansky poznamenal. Obaja (Lopuchov, Piotrovsky) chceli robiť balet, ktorý by bol ľahko pochopiteľný, ale veľmi kvalitný.“ A keď mal v Leningrade Svetlý prameň premiéru, obaja muži si mysleli, že uspeli. Nielenže každé predstavenie bolo vypredané, ale podľa Ratmanského: „Všetci kritici blúznili o nových horizontoch, ktoré sa otvárajú a o tom, že je to prvý veľký úspech sovietskeho baletu.“ Stalin toto zarazil. Zostáva dúfať, že Ratmanského žiadny mocnár, či dnes mocný diktátor – ekonomický vplyv či politický záujem, tohto choreografa nezastaví.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments