Baletní panorama Pavla Juráše (72)

Tentoraz:
– Režimom zahubený Modrofúz sa pomaly zjavuje
– Elektrizujúce Grand Pas de deux Vasilyho Medvedeva
– Jiří Bubeníček k pocte Ninely Kurgapkiny
– Yvone Kreuzmannovej sa podaril zázrak. Prahu navštívia Platel i Chouinard
***

V dnešnom diele sa ešte naposledy vrátime k festivalu Dance Open 2014. Sľúbil som to na konci predminulého, v minulom nedodržal, s ohľadom na uvedenie sto rokov nehraného Grand Pas de deux electrique z Petipovho baletu Modrofúz, ktoré pre festival oživil jeho riaditeľ Vasily Medvedev. O tomto Petipovom diele sa málo vie. Je to určite aj preto, že sa od roku 1918 nehralo a preto ani dejepisci baletu cárskej éry nemali dostatok zasvätených informácií. Svetlo na konci tunela k tomuto zrelému Petipovmu baletu sa objavilo až teraz, keď Vasily Medvedev našiel v Divadelnom múzeu v Petrohrade pôsobivú dokumentáciu, na ktorej je zachytená celá kaskáda nápadov, kostýmov a opulentnej scénografie osvieteného Petipu i Vševoložského.

Potom začal choreograf Medvedev pátrať po partitúre. Tú našiel ďaleko od cárskeho Petrohradu v Moskve, ale Veľké divadlo ju odmietlo vydať. A tak choreograf s dirigentom hudbu málo známeho ruského skladateľa Petra Schenka obnovili vďaka klavírnemu výťahu, ktorý nanovo zinštrumentovali v duchu hudobnej tradície konca devätnásteho storočia. S muzikológmi a dirigentom urobil revíziu inštrumentácie a vzkriesil zaujímavú, vznešenú a elektrizujúcu hudbu, ktorá osciluje medzi Glazunovom a neskoršími zvukovo a melodicky vyhranenými baletnými kompozíciami. Balet Modrofúz podľa rozprávky Charlesa Perraulta mal premiéru až po zrelých inscenáciách, ktoré obdivujeme dnes, v roku 1896 a Petipa si ho dal ako darček k svojim guľatým sedemdesiatym piatim narodeninám. Dielo bolo ozdobou repertoáru cárskeho divadla až do príchodu boľševikov, pre ktorých bol Modrofúz väčším nepriateľom než pre úbohé ženy. Keby sa do tretice darilo Vasilymu Medvedevovi v pátraní a našiel by zápisky, ktoré detailne uchovával Čekrygin, mohol by autenticky vzkriesiť celý balet, ako sa mu to podarilo s Esmeraldou. To by bol nielen skutočný come back, ale zázrak. Už len pôdorys diela a libreta svedčí o mimoriadnom diele, ktoré nemá obdoby v Petipovskom ani neskoršom klasickom balete. Ak je vôbec možné po konci Petipu o nejakom klasickom balete ešte hovoriť.

Veľkovýpravný balet – féeriu k svojim narodeninám koncipoval choreograf skutočne monumentálne. V troch dejstvách. V prvých dvoch predvádzal Petipa príbeh rozprávky ako ju poznáme v origináli Perraulta alebo bratov Grimmovcov. Dievčina na hrade s kľúčmi, podivným manželom a zákazom otvárať jedny dvere. Keď manžel odíde, hneď sa pustí do pátrania. V prvej komnate nachádza prepychové látky, ktoré boli ako poklady tanečne stvárnené. V druhej slávnostné skvostné riady. Predstavu, ako môže vyzerať tanec takýchto artefaktov, ukazuje práve dokumentácia. Tanečníci v prepychových kostýmoch s ozdobnými hlavami v tvare váz, čaše. Najkrajšia bola miestnosť s klenotmi. Bohatý divertissement bol predzvesťou Balanchinových Drahokamov. A ktovie, či Balanchine od niekoho o tom nevedel a neinšpiroval sa. Petipa nechal tancovať rubíny, diamanty, zafíry a smaragdy. Scénografia Vševoložského bola geniálne riešená a nehanbil by sa za ňu dnes ani Robert Wilson. Panoramaticky sa posúvali jednotlivé komnaty bez akéhokoľvek zdržania či využitia opony na prestavbu. V štvrtej komnate dievčina našla potoky krvi. Keby jej nebol spadol kľúč do krvi, ktorá sa nedá zmyť, manžel by pravdepodobne nič nezistil. V príbehu mali dôležitú rolu dvaja bratia dievčiny a sluha na zámku, ktorého si dievčina po zabití netvora berie za muža. Svadba podobne ako v Spiacej krásavici má vyhradené celé jedno dejstvo. To Petipa koncipoval po všetkých svojich vílach, alegorických postavách, duchoch, tieňoch, labutiach ako divertissement, v ktorom sa prezentovala minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Práve budúcnosť tvorilo Grand pas de deux electrique, ako oslava budúceho veku, kedy elektrika svet posunie do inej sféry, žiarivej oslnivej nádhery technickej i mentálnej. Samozrejme počiatky elektriny v Petrohrade siahajú do tej doby, ako v iných baletoch, napríklad paralely s cukrovinkami v Luskáčikovi, ktoré boli v tej dobe a v takej miere dostupné v Petrohrade. Medvedev pas de deux, veľké grand pas d´action s dvojicou sólistov a zborom skutočne monumentálne vystaval k vrcholu baletu.

Úloha, na ktorú by sa dnes len tak niekto nepodujal, neopovážil by sa vstúpiť do jej ošemetných vôd. Je to čistá oslava klasického tanca. A tu je vidieť dispozície Medvedeva. Ak José Martinez poslal na gala hviezd, ktorým festival končil akúsi Delibes Suite, ktorá nemá ani hlavu ani pätu nielen muzikálne, ale aj choreograficky a keby ju netancovala Tsygankova a Golding bola by k neprežitiu, pretože spôsob, akým naládoval takty figúrami sa rovná tomu, ako Pes a Mačička varili tortu, tak u Modrofúza je vidieť úplne iný level práce i talentu. Scénu otvára štvorica párov, ku ktorým sa pridávajú v závere sólisti. Nasleduje úchvatné adagio, ktoré prezentuje balerínu ako hviezdu, partner je jej pomocníkom, aby ju viedol na ceste efektných tanečných vrcholov, ktoré sú v súzvuku s hudbou. Entrée adagio kladie dôraz na balance baleríny, kedy nekonečne dlho medzi ťažkými a únavnými figúrami sa vždy vracia do balance v atittude.

Medvedev dokonale muzikálne graduje pas de deux. Primabalerína je vztýčená ako diamant na korune do výšky za asistencie pánov, vo variácii (po pas de quatre dám) musí prejsť v rýchlom tempe talianskym fouetée, partner kaskádou entrechat six, popritom musia dýchať s hudbou, štýlovo držať línie port de bras a v kóde elektrizovať. Virtuozita dostáva priestor v celom fragmente, ktorý je veľmi muzikálne postavený. Korunou je fouetée, ktoré interpretka prekladá double tour attitude. Keby samoľúbi šéfovia veľkých súborov, ktorí zasadli v porote a ocenili obidvoch interpretov Kristinu Kretovu a Semyona Chudina cenou Dance Open Award, ocenili i Medvedeva a pozvali ho s veľkým súborom vzkriesiť Modrofúza, to by bola skutočná udalosť.

Navyše po Esmeralde či Luskáčikovi je nepochybné, že Vasily Medvedev – znalec tradície, neúnavný hľadač umeleckej pravdy na rozdiel od iných, ktorí sa tvária ako znalci klasiky, tým znalcom skutočne je. Škoda, že z Česka, v ktorom urobil toľko kvalitných klasických baletov, bol „vykázaný“ a miesto neho sa tu podľa videokaziet inscenujú balety tvorcov, ktorých krátka stáž v minulosti na škole v Petrohrade, či ani to nie, nemôže dostáť nárokom, ktoré klasický baletný repertoár potrebuje k svojmu žitiu i prežitiu.
***

Jiří Bubeníček s partnerkou Olgou Melnikovou vystúpili na krásnom gala, ktorým si umelecká, odborná i laická verejnosť uctila pamiatku veľkej baletnej osobnosti druhej polovice dvadsiateho storočia Ninely Kurgapkiny. Zatancovali dojemné dueto na Bachovu hudbu Davida Dawsona A Sweet Spell of Oblivion, ktoré sa svojou melanchóliou i meditatívnym rozmerom skvele hodilo k pocte veľkej umelkyni.

Kolegovia a diváci si pamätajú Ninelu Kurgapkinu ako skutočne veselú osobu. V každodennom živote vždy mala úsmev na tvári a sršala energiou. Na javisku tiež; jej tanec, bezchybne presný, vyvolával optimizmus. Kurgapkina bola schopná zatancovať zložité kaskadérske kúsky, rotácie, nebojácne zdvíhačky prirodzene ľahko, akoby žartom. Jej vrodené schopnosti spolu s jej gigantickým nadšením jej umožnili ukázať bezchybnú virtuozitu, pri personifikácii emócií svojich rolí zdieľať svoju energiu veľkoryso so svojimi javiskovými partnermi a divákmi.

Bystrá a pozorná Agrippina Vaganovova viedla túto nadanú študentku od školských rokov. Bola si absolútne istá talentom dievčaťa. Podarilo sa jej ju dostať do Mariinského divadla v roku 1947 po tom, čo mladá tanečnica vyštudovala „Leningradskú“ tanečnú školu. Na počiatku si Ninel Kurgapkina zúfala, že musela tancovať v corps de balet a neboli jej ponúknuté žiadne roly. Ale Vaganovova stále hovorila: „Tvrdo pracovať a budete tancovať na javisku“. Kurgapkina tak urobila. A skutočne. Jedného dňa vstúpila na javisko Kirovovho baletu ako sólový tanečník. Už viac nie ako sľubný začiatočník, ale ako plne sformovaný virtuóz, ktorý vedel, že nemá žiadne technické problémy.

Kurgapkina bola ako víchrica, tak na ňu spomínajú. Dynamický tanec niesol inšpirujúce správy, vyvolával kúzla, veselosť s horlivosťou a svojou vždy živou povahou. Balerína bola kráľovná allegra. Priťahovala na seba publikum svojimi bezchybnými variáciami. Jej repertoár bol obrovský, vrátane Aurory (Spiaca krásavica), Giselle a Myrtha (Giselle), Gamzatti (Bajadéra), Širín (Legenda o láske), Diabol (Stvorenie sveta). Ale optimistické a veselé úlohy sa jej hodili najlepšie. Ideálna pre jej povahu bola rola Jeanne v Plameňoch Paríža rovnako ako Viedenský valčík Leonida Jakobsona s humorným podtónom.

Ale vrcholom jej umenia podľa mnohých kritikov bola rola Kitri – spontánny idol z davu v Quijotovi. Jej španielske dievča sa nebojácne rútilo do víru rotáciou a technickými finesami s odvahou. Kurgapkina kombinovala Kitrino neopatrné bláznenie s koketovaním a humorom. Práve preto prvú časť gala tvorilo prvé dejstvo Quijota s vynikajúcimi sólistami: Viktoriou Tereshkinou a Vladimirom Skhlyarovom.

Ninel Kurgapkina mala dlhú umeleckú kariéru. V roku 1960, zatiaľ čo ona bola stále na javisku, začala sa deliť o svoje skúsenosti s mladšími tanečníkmi. Dávala denné tréningy pre iných študentov Vaganovovej, ktorí ju rešpektovali ako nástupkyňu veľkej učiteľky. Kurgapkina pripravila mnoho tanečníkov, napríklad Tatiana Terekhovova, Zhanna Ayupova, Elvira Tarasova, Irma Nioradze, Ulyana Lopatkina, Tatiana Tkachenko a Evgenia Obraztsova. Počas štyridsiatich rokov ako baletný majster v divadle, Ninel Kurgapkina so svojím “vševidiacim okom” priviedla k dokonalosti techniku mnohých baletných hviezd v Petrohrade. Generácie umelcov boli inšpirované jej energiou, humorom a nadšením. Podobne ako jej život i jej desivo tragická smrť je obrazom pre naše bytie. O radosti i utrpení, o tvrdej práci bez odmeny v nedohľadne na tomto svete.

Sviatočné gala na scéne Mariinského divadla v deň jej nedožitých narodenín koncentráciou jej žiakov a baletných hviezd dostalo nebývalý lesk. Hostia zo zahraničia mali okrem účasti na gala jedinečnú možnosť nahliadnuť do zákulisia divadla, vidieť prácu súčasných pedagógov na Akadémii ruského baletu A. J. Vaganovej, vidieť baletný dorast či legendárne múzeum školy. Jiří Bubeníček sám nafotil fotosériu, ktorú Baletná panoráma teraz čitateľom sprostredkováva.

Choreografiu Jiřího Bubeníčka Le Souffle de l’Esprit od utorka znovu uvádza baletný súbor Viedenskej štátnej opery. V programe Meistersignaturen dostala miesto vedľa Neumeierovho Václava, Balanchinovho Allegra Brillante a Vier letzte Lieder Mahlera a Rudi van Dantzinga.
***

Úchvatnú ponuku tento rok prináša Tanec Praha, ktorý je predo dvermi. Slávnostné zahájenie hlavného programu 2. júna patrí hviezde austrálskej scény, Lucy Guerin s inscenáciou Conversation Piece. Traja tanečníci a traja činoherci, iPhony a ich aplikácie. Ironický pohľad do sveta súčasnej medziľudskej komunikácie, ktorý je vďaka svojej voľnej štruktúre zakaždým málinko iný, zábavný i napínavý.

Mimoriadny počin, ktorý sa vydaril riaditeľke Yvone Kreuzmannovej a jej tímu, je hosťovanie belgického súbor Les Ballets C de la B uznávaného režiséra a choreografa Alaina Platela. Ten prichádza so svojou najnovšou inscenáciou Coup Fatal a to už dvanásť dní po svetovej premiére vo Viedni. Platel vo svojom novom balete vedľa tanečníkov mieša štrnásť afrických hudobníkov so zemitou hudbou Konga s barokovými áriami, rockom i jazzom.

Ako keby „nestačil“ Platel, na záver prichádza ďalší triumf. Dnes už žijúca legenda, porovnateľná s ruchom napríklad okolo Piny Bausch, Marie Chouinard prichádza osobne do Prahy. Compagnie Marie Chouinard navštívila Tanec Praha už dvakrát. V roku 2001 s retrospektívou Solos a v roku 2007 uviedla Svätenie jari. Enfant terible medzi slávnymi mužskými choreografmi Chouinard uvedie exkluzívny program postavený na silnej hudobnej a ako ináč i výtvarnej inšpirácii. Majstrovské Svätenie jari doplní originálny kus Henri Michaux: Mouvements. Perličkou naviac je sólový projekt In Museum, kde sama fascinujúca Marie Chouinard zatancuje návštevníkom Veletržního paláce Národní galerie v Prahe podľa ich priania.Nechýba ani bohatý detský program, ten začína už zajtra 26. mája, či pozoruhodná je aj návšteva filozofa súčasného tanca Jérôme Bela, ktorý uvedie v Prahe choreografický portrét Cédric Andrieux.

Riaditeľke festivalu a neúnavnej bojovníčke za import umelcov najvyššej kvality napriek mizivej podpore bohatých a mocných, Yvone Kreuzmannovej sa podaril skutočne mimoriadny dramaturgický plán. Bravo!

Na koniec malý bonus. Vďaka modernej technike a pirátskym nahrávkam máme možnosť vidieť ojedinelý výkon. V chronicky známom závere MacMillanovej Manon exceluje celkom osobitou interpretáciou legendárna primabalerína Mariinského divadla a zároveň ABT Diana Vishneva, ktorú v New Yorku pred pár dni nafotil slávny fotograf Patrick Demarchelier. U veľkých balerín sú často vidieť len drobné nuansy, ale ako je vidieť Vishneva vystavala skutočne osobitú interpretáciu. Čo myslíte?

Foto www.theatremuseum.ru, Stas Levshin, Jiří Bubeníček, archiv