Baletní panorama Pavla Juráše (72)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Režimom zahubený Modrofúz sa pomaly zjavuje
– Elektrizujúce Grand Pas de deux Vasilyho Medvedeva
– Jiří Bubeníček k pocte Ninely Kurgapkiny
– Yvone Kreuzmannovej sa podaril zázrak. Prahu navštívia Platel i Chouinard
***

V dnešnom diele sa ešte naposledy vrátime k festivalu Dance Open 2014. Sľúbil som to na konci predminulého, v minulom nedodržal, s ohľadom na uvedenie sto rokov nehraného Grand Pas de deux electrique z Petipovho baletu Modrofúz, ktoré pre festival oživil jeho riaditeľ Vasily Medvedev. O tomto Petipovom diele sa málo vie. Je to určite aj preto, že sa od roku 1918 nehralo a preto ani dejepisci baletu cárskej éry nemali dostatok zasvätených informácií. Svetlo na konci tunela k tomuto zrelému Petipovmu baletu sa objavilo až teraz, keď Vasily Medvedev našiel v Divadelnom múzeu v Petrohrade pôsobivú dokumentáciu, na ktorej je zachytená celá kaskáda nápadov, kostýmov a opulentnej scénografie osvieteného Petipu i Vševoložského.

Potom začal choreograf Medvedev pátrať po partitúre. Tú našiel ďaleko od cárskeho Petrohradu v Moskve, ale Veľké divadlo ju odmietlo vydať. A tak choreograf s dirigentom hudbu málo známeho ruského skladateľa Petra Schenka obnovili vďaka klavírnemu výťahu, ktorý nanovo zinštrumentovali v duchu hudobnej tradície konca devätnásteho storočia. S muzikológmi a dirigentom urobil revíziu inštrumentácie a vzkriesil zaujímavú, vznešenú a elektrizujúcu hudbu, ktorá osciluje medzi Glazunovom a neskoršími zvukovo a melodicky vyhranenými baletnými kompozíciami. Balet Modrofúz podľa rozprávky Charlesa Perraulta mal premiéru až po zrelých inscenáciách, ktoré obdivujeme dnes, v roku 1896 a Petipa si ho dal ako darček k svojim guľatým sedemdesiatym piatim narodeninám. Dielo bolo ozdobou repertoáru cárskeho divadla až do príchodu boľševikov, pre ktorých bol Modrofúz väčším nepriateľom než pre úbohé ženy. Keby sa do tretice darilo Vasilymu Medvedevovi v pátraní a našiel by zápisky, ktoré detailne uchovával Čekrygin, mohol by autenticky vzkriesiť celý balet, ako sa mu to podarilo s Esmeraldou. To by bol nielen skutočný come back, ale zázrak. Už len pôdorys diela a libreta svedčí o mimoriadnom diele, ktoré nemá obdoby v Petipovskom ani neskoršom klasickom balete. Ak je vôbec možné po konci Petipu o nejakom klasickom balete ešte hovoriť.

Veľkovýpravný balet – féeriu k svojim narodeninám koncipoval choreograf skutočne monumentálne. V troch dejstvách. V prvých dvoch predvádzal Petipa príbeh rozprávky ako ju poznáme v origináli Perraulta alebo bratov Grimmovcov. Dievčina na hrade s kľúčmi, podivným manželom a zákazom otvárať jedny dvere. Keď manžel odíde, hneď sa pustí do pátrania. V prvej komnate nachádza prepychové látky, ktoré boli ako poklady tanečne stvárnené. V druhej slávnostné skvostné riady. Predstavu, ako môže vyzerať tanec takýchto artefaktov, ukazuje práve dokumentácia. Tanečníci v prepychových kostýmoch s ozdobnými hlavami v tvare váz, čaše. Najkrajšia bola miestnosť s klenotmi. Bohatý divertissement bol predzvesťou Balanchinových Drahokamov. A ktovie, či Balanchine od niekoho o tom nevedel a neinšpiroval sa. Petipa nechal tancovať rubíny, diamanty, zafíry a smaragdy. Scénografia Vševoložského bola geniálne riešená a nehanbil by sa za ňu dnes ani Robert Wilson. Panoramaticky sa posúvali jednotlivé komnaty bez akéhokoľvek zdržania či využitia opony na prestavbu. V štvrtej komnate dievčina našla potoky krvi. Keby jej nebol spadol kľúč do krvi, ktorá sa nedá zmyť, manžel by pravdepodobne nič nezistil. V príbehu mali dôležitú rolu dvaja bratia dievčiny a sluha na zámku, ktorého si dievčina po zabití netvora berie za muža. Svadba podobne ako v Spiacej krásavici má vyhradené celé jedno dejstvo. To Petipa koncipoval po všetkých svojich vílach, alegorických postavách, duchoch, tieňoch, labutiach ako divertissement, v ktorom sa prezentovala minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Práve budúcnosť tvorilo Grand pas de deux electrique, ako oslava budúceho veku, kedy elektrika svet posunie do inej sféry, žiarivej oslnivej nádhery technickej i mentálnej. Samozrejme počiatky elektriny v Petrohrade siahajú do tej doby, ako v iných baletoch, napríklad paralely s cukrovinkami v Luskáčikovi, ktoré boli v tej dobe a v takej miere dostupné v Petrohrade. Medvedev pas de deux, veľké grand pas d´action s dvojicou sólistov a zborom skutočne monumentálne vystaval k vrcholu baletu.

Úloha, na ktorú by sa dnes len tak niekto nepodujal, neopovážil by sa vstúpiť do jej ošemetných vôd. Je to čistá oslava klasického tanca. A tu je vidieť dispozície Medvedeva. Ak José Martinez poslal na gala hviezd, ktorým festival končil akúsi Delibes Suite, ktorá nemá ani hlavu ani pätu nielen muzikálne, ale aj choreograficky a keby ju netancovala Tsygankova a Golding bola by k neprežitiu, pretože spôsob, akým naládoval takty figúrami sa rovná tomu, ako Pes a Mačička varili tortu, tak u Modrofúza je vidieť úplne iný level práce i talentu. Scénu otvára štvorica párov, ku ktorým sa pridávajú v závere sólisti. Nasleduje úchvatné adagio, ktoré prezentuje balerínu ako hviezdu, partner je jej pomocníkom, aby ju viedol na ceste efektných tanečných vrcholov, ktoré sú v súzvuku s hudbou. Entrée adagio kladie dôraz na balance baleríny, kedy nekonečne dlho medzi ťažkými a únavnými figúrami sa vždy vracia do balance v atittude.
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na