Baletní panorama Pavla Juráše (74)

Tentoraz:
– Protekcia pri Benois de la Danse?
– Spomienka na Bajadéru Natálie Makarovovej
– Nová Búrka v Holandskom národnom balete
– História baletu 20. storočia v Mníchove
***

Uplynulé dni sa niesli v duchu napätia, kto získa najslávnejšie baletné ceny Benois de la Danse. Medzinárodná porota pod vedením legendárneho choreografa Yuriho Grigorovicha vybrala nominovaných. Zasadli v nej Beverly d´Ann, Gabriela Komleva, Ana Laguna, Agnès Letestu, Madeleine Onne, Lidia Segni a Carla Fracci. Nominované choreografie boli: Windspiel choreografa Patricka de Bana (Wiener Staatsballett), Bolero od choreografa Fei Bo (National Ballet of China), Búrka – Alexei Ratmansky (ABT), Pieseň o zemi choreografa Maurica Wainrota (Ballet Contemporaneo del Teatro San-Martin, Buenos Aires). Zaujímavý výber. Medzi balerínami súťažili: primabalerína New York City Ballet Ashley Bouder hneď za niekoľko rolí, debutantka Laura Hecquet za Auroru v Spiacej krásavici v balete Parížskej opery, Mariko Kida z Kráľovského švédskeho baletu za Júliu v choreografii Matsa Eka, Nadia Musika (Teatro Colon, Buenos Aires) za Popolušku, Liu Yu Yao za Valenciu z Veselej vdovy z Hong Kong baletu, Viktoria Tereshkina za Carmen v Mariinskom divadle a Polina Semionova za niekoľko rolí na scéne ABT.

Medzi pánmi nájdeme: Timura Askerova za Basila v Don Quijotovi a Desiré v Spiacej krásavici z Mariinskeho divadla, Audrica Bezarda za debut v Spiacej krásavici (Desiré) balet parížskej opery, Herman Cornejo za niekoľko postáv na scéne ABT, Claudio Coviello za Quasimoda v Notre-Dame de Paris Rolanda Petita na scéne La Scaly, Niklas Ek za Júlia a Romeo Matsa Eka, Shen Jie z Hon Kong Baletu, Juan Pablo Ledo za Siegfrieda v Labuťom jazere Petra Wrighta v Teatro Colon. Je zaujímavé a dosť podozrivé, a možno dnes aj celkom bežné, že nominovaní sa objavujú čím ďalej tým viac podľa toho, kto sedí v komisii. Dvaja tanečníci z Hongkong baletu nie sú zaiste náhoda, keď v komisii sedí Madeleine Onne, umelecká riaditeľka tohto súboru. Asi ťažko by si porota viac-menej európska, všimla kvalít súboru na druhom konci sveta. Tým nechcem spochybňovať kvality Hongkonského baletu. Buenos Aires a súbor baletu Teatro Colon zase reprezentuje umelecká riaditeľka Lidia Segni. Kto z poroty je naklonený choreografovi Patrickovi de Banovi za jeho dvadsaťminútový balet Windspiel z Viedenskej štátnej opery nie je také jednoznačné. Tento desivý mini balet by skôr mal ašpirovať na cenu najhorší balet sezóny. Našťastie vyhlásenie cien 22. ročníka Benois de la Danse dopadlo „spravodlivo“. Choreografickú cenu získal Alexei Ratmansky, za dámy Polina Semionova a Mariko Kida z Kráľovského švédskeho baletu za Júliu v choreografii Matsa Eka. Za pánov triumfoval Herman Cornejo. Ak dobre počítate, to je už tretie ocenenie pre American Ballet Theatre. Najprv Ratmansky, potom Semionova a Cornejo. Špeciálnu cenu Benois Lifetime Achievement Award a nepochybne právom, dostala na záver svojej umeleckej misie jedna z najdlhších riaditeliek baletného súboru, slávna šéfka baletu parížskej opery Brigitte Lefèvre.
***

American Ballet Theatre si na prelome mesiacov mája a júna pripomenul vzácne výročie. Práve pred štyridsiatimi rokmi Natalia Makarova prvýkrát na Západe inscenovala druhé dejstvo Bajadéry, Kráľovstvo tieňov pre ABT. Neskôr v roku 1980 postavila pre ABT celý balet v troch dejstvách za asistencie Johna Lanchberyho, ktorý inštrumentoval Minkusovu hudbu a pomohol s hudobnou dramaturgiou. Prvá celá Bajadéra mimo vtedajší Sovietsky zväz, žiarivá hodina svetového baletu. Makarova sama tancovala Nikiu, hviezda Royal Balletu Anthony Dowell Solora a americká top balerína Cynthia Harvey Gamzatti. Oslavy vskutku veľkolepé. ABT pozvalo na javisko Lincoln Centra svetovú špičku. A tak každá repríza bola úplne iná. Prvou Nikou v sérii predstavení bola fenomenálna Diana Vishneva s Marcelom Gomezom a Gilliam Murphy ako Gamzatti, po nej dostali priestor domáce primabaleríny: Paloma Herrera, Veronika Part. A ďalšie hviezdne mená: Alina Cojocaru a Herman Cornejo, Viktoria Tereshkina s Vladimirom Skhlyarovom z Mariinskeho a mladý fenomenálny talent Olga Smirnova z Bolšoj.

***

Z New Yorku prejdeme do Amsterdamu. Pozornosť baletných fanúšikov sa upriamuje k Holandskému národnému baletu, ktorý na záver sezóny 2013/2014 čaká 18. júna svetová premiéra baletu Búrka. Hlavne potom, čo sezónu otvárala iná Búrka od Alexeia Ratmanského v ABT k shakespearovskému výročiu. HET balet si pozval poľského choreografa Krzysztofa Pastora. A taktiež potom, čo jedine Kráľovský balet v Londýne medzi veľkými európskymi súbormi novou Zimnou rozprávkou zareagoval na shakespearovské výročie.Krzysztof Pastor (Gdansk, 1956) je rezidenčným choreografom Holandského národného baletu, ako tanečník v ňom pôsobil v rokoch 1985 – 1995. Po štúdiách na tanečnej škole v rodnom Gdansku tancoval v baletnom súbore v Poznani a v Teatr Wielki v Lodži. Odtiaľ sa rozbehol do sveta, keď v roku 1983 vymenil Lodž za Ballet de l’Opéra de Lyon. Pastor debutoval ako choreograf v roku 1986 a vytvoril už k dnešnému dňu viac ako päťdesiat baletov. V roku 2001 bol jeho balet Kurt Weill nominovaný hneď v troch kategóriách na Benois de la Danse. V roku 2003 bol menovaný rezidenčným choreografom Holandského národného baletu. Pastor tiež vytvoril diela pre množstvo súborov v zahraničí a v marci 2009 bol menovaný za riaditeľa Poľského národného baletu. Nie je nezaujímavé, že bývalá šéfka brnianskeho baletu Lenka Dřímalová ho získala pre Brno, kde sa hral jeho balet Nebezpečné vzťahy, ktorý si však zvláštnu priazeň u publika nezískal. Pastor získal niekoľko ocenení za svoju prácu, vrátane vysokých ocenení v rodnom Poľsku.

Búrka je prvá spolupráca medzi Krzysztofom Pastorom a filmárkou a video art umelkyňou Shirin Neshat (1957). Došlo k nej potom, čo bol choreograf inšpirovaný jej dielom pre svoj balet Šeherezáda (2009).

V tejto najtajomnejšej Shakespearovej hre sa Pastor zameriava predovšetkým na postavy Prospera a jeho dcéry Mirandy. Nezaujíma ho toľko svet kúzel, ktoré na ostrove ovládajú ľudí a ich činy. Prospero a dcéra, ktorí boli vykázaní na ostrov, sú centrom jeho štúdie charakterov v Búrke. Sústredí sa na človeka, emocionálny príbeh o starobe, láske, s jemnými narážkami na témy ako kolonializmus a útlak.

„Podľa môjho názoru, je Búrka najlepšia Shakespearova hra, ale je to tiež jedna z jeho najzložitejších prác. Je nemožné zhrnúť príbeh v jednej vete, pretože hra má niekoľko vrstiev. Je otvorená mnohým rôznym interpretáciám. Na politickej úrovni – ako hlavnou témou je strata moci. Z citového hľadiska – ako sa má Prospero so všetkým a mnohým vyrovnať emocionálne. V kontraste medzi rozumom a inštinktom – opísaný postavami Ariela a Kalibána. A na sexuálnej úrovni – so zreteľom na erotické napätie vytvorené skutočnosťou, keď jedna žena žije na ostrove s niekoľkými mužmi. A to sú len niektoré z vrstiev obsiahnutých v diele.” – hovorí Pastor. Shirin Neshat o práci s Krzysztofom Pastorom hovorí: „Jeho práca sa ma dotýka hlboko. Všetky jeho balety majú silný emocionálny dopad. A to citové puto je špeciálne, pretože sme z rôznych prostredí. On je z Poľska, s jeho históriou východného bloku a ja som utečenec z Iránu a obaja sme skončili v západnom kultúrnom okruhu. Východ stretáva západ v hlbokej duchovnej spriaznenosti.”

V roku 1974 Shirin Neshat opustila Irán kvôli stáži v Spojených štátoch, kde zostala natrvalo a kde je dnes jednou z popredných umelcov našej doby. Jej práce ako fotografky, dokumentaristky, filmárky a video umelkyne sa vyznačujú jemnou poetikou, ale kruto odhaľujú spôsob, akým sú i dnes izolované ženy v svojom postavení v islamskom svete.

Pre vyhranenú kritiku postavenia žien v iránskej moslimskej spoločnosti jej bolo znemožnené vrátiť sa do vlasti. K naratívnemu filmu prešla od svojich lyrických artových video inštalácií (Zanietenie 1999; Neskrotnosť 1998). Mala samostatné výstavy napríklad v newyorskom Whitney Museum či v montrealskom Musée d’Art Contemporain. Témou jej práce zostala genderová politika a právo na sebaurčenie. Režijný debut Ženy bez mužov, ktorý natočila v Maroku ako voľné pokračovanie svojej predchádzajúcej práce, predovšetkým video inštalácie Zarin (2005), jej vyniesol Strieborného leva na MFF v Benátkach.

Jej najnovšou prácou je krátky film Illusions & Mirrors, prezentovaný na Vienna International Film Festival 2013 s Natáliou Portman v hlavnej úlohe. Neshat získala rad medzinárodných ocenení a vyznamenaní za svoju prácu. V roku 2010 bola od Huffington Post zvolená Umelcom desaťročia. „Vplyv jej práce ďaleko presahuje oblasť umenia a odráža najdôležitejšie témy a ďalekosiahly boj o uplatnenie ľudských práv.“ V poslednej dobe jej bola udelená cena Crystal Award na Svetovom ekonomickom fóre ako umelcovi, ktorý prispieva k vytváraniu lepšieho sveta.

K hudbe bol vybraný Shoji Azari, nie náhodou životný partner Neshatovej. Jeho dramaturgia pre Búrku zahŕňa skladby od Henryho Purcella, Thomasa Tallisa, Roberta Johnsona, Matthewa Lockeho až po Michela van der Aa. Vedľa tradičnej iránskej hudby, citácie hudby európskej. Zvláštne postavenie má v partitúre kontratenor Dave ten Kate. Iránsky charakter archaickej hudby sprítomňuje hudobník a herec Abbas Bakhtiari, ktorý tiež vystupuje na scéne ako starý Prospero.

Predstavenia sa hrajú v tejto sezóne do 29. júna. Titulnú rolu Prospera vytvoril Pastor pre sólistu HET baletu, slovenského tanečníka Jozefa Vargu. „Je to prvýkrát, keď niekto pre mňa tvorí titulnú rolu. Lebo dnes sa robia väčšinou revivaly klasických baletov alebo kratšie moderné balety. Tak je to niečo špeciálne. Pretože sa to často nestáva. Navyše ja budem Prospero. A ten má jednoznačne hlavnú rolu“, komentoval pre Panorámu tanečník svoje obsadenie v balete Búrka.***

V rámci slávnostného Ballett Festwoche má za sebou premiéru Mníchovský štátny balet. Je to už síce trochu dávnejšie, ale dramaturgicky stojí za zmienku. Navyše si v nej zatancovalo i niekoľko českých tanečníkov.

Baletný večer Der gelbe Klang spája tri choreografie. Podľa prvej z nich je večer pomenovaný. Choreografom i scénografom je Michael Simon, ktorý inšpirovaný Wassilym Kandinskym hľadá rovnomenné poňatie interakcie, interakcie zvuku a farby. Na abstraktnú hudbu Franka Zappu vytvoril Michael Simon vtipné a poetické divadlo obrazov farby, zvuku, projekcie, svetla a pohybu, ktoré sa spájajú do nového tableux. Venoval ho práve maliarovi, ktorý koncept spojenia zvuku a farby nemohol v svojej dobe z technických dôvodov realizovať. Až dnešná vyspelá javisková technika umožnila vzdať hold „žltému zvuku“.

Práve Gelben Klang svojim umeleckým odkazom, ktorý presahuje hranice baletu, nadväzuje na obľúbené uvádzanie titulov šéfa baletu Ivana Lišku. Titulov, ktoré majú silný presah a nie sú prvoplánovo divácke kusy, ale súvisia s dejinami baletu. V júni sa práve vracia na repertoár jeden taký balet, a to Triadische Ballett od umeleckého priekopníka Oskara Schlemmera v choreografii Gerharda Bohnera. Súbor bude hrať balet v Reithalle a predstavia sa s ním aj v Berlíne (Akademie der Künste, Hanseatenweg). Práve tam pred dvadsiatimi piatimi rokmi (1977) povstal znovu ako produkcia Westberliner Akademie der Künste. Hudbu vtedy skomponoval na objednávku Hans-Joachim Hespos. O Triadische Ballett viac v budúcej Panoráme i s fotogalériou.

Toto však z Mníchova nie je všetko. 14. júna sa koná hneď ďalšia premiéra. Celkom mimoriadna udalosť nielen v kontexte nemeckého baletného života. Symbolicky stojeden rokov po Nižinskom sa jeho Svätenie jari ukáže v rekonštruovanej podobe od legendárnej priekopníčky tanca Mary Wigman (kreácia z roku 1957). Bavorský štátny balet uvedie Svätenie jari v naštudovaní vtedajších tanečníc súboru Wigmanovej: Henrietty Horn, Susan Barnett a Katharine Sehnert. Pôvodná bude aj monumentálnosť obsadenia; štyridsaťdva tanečníkov, ktorí tancujú na šikme v tvare elipsy. Hudobný sprievod tiež nebude tradičný. Svätenie jari Igora Stravinského zaznie v úprave pre dva klavíry. Na záver obdobia šéfovania Ivana Lišku je to v tom Mníchove veľmi zaujímavé.

Foto archiv, Gene Schiavone, Ramone Petrovsky, foto Wilfried Hösl