Baletní panorama Pavla Juráše (78)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Muzikál ako esencia baletu?
Billy Elliot viac než dobrý balet
***

Mnohí diváci radi škatuľkujú predstavenia do prísnych šuplíkov: balet, moderný tanec, opera, činohra a neveria na to, že divadlo je živý organizmus, vyvíja sa a mixuje sa s okolitými divadelnými žánrami. Niektorí majú priamo panický strach pred niečím, často označovaným ako povrchným a komerčným, ako je muzikál. Lenže muzikál nie je prehliadka trápneho libreta a ešte nudnejšej hudby zahalená do oparu „najlepší, jedinečný, hviezdne obsadenie“ a podobné slogany. Že i muzikál môže byť nádherný, plnohodnotný divadelný žáner, navyše mimoriadnej zrozumiteľnosti, že môže vystihnúť vážne témy, mať hudbu, ktorá povznáša do nebies a môže prekonať handicapy striktne vyhranených žánrov, vedia najmä v cudzine. A vedia tam aj muzikál urobiť, nie narýchlo, ale vypiplať dielo od ideu k premiérovej opone. A že by muzikál mohol byť taký zaujímavý ako balet?Keď v roku 2000 ovládol kiná film Billy Elliot, rozpútal veľkú vlnu záujmu o balet. Dojemný príbeh jedenásťročného chlapca, ktorý sa v drsnom prostredí baníckeho mestečka začne v rozvrátenej rodine zaujímať o balet a popudí tým otca i brata, proti ktorým sa postaví babička a učiteľka Wilkinsonová dojal divákov na celom svete. Bolo jasné, že úspech filmu bude treba využiť. A tak, ako v mnohých prípadoch sa príbeh posunul na javisko. Nie však ako dráma, ale vo forme muzikálu. Filmový režisér Stephen Daldry mal šťastie, že na projekte participoval, „postrážil“ si svoj film a prizval vynikajúcich spolupracovníkov. Hudbu k muzikálu napísala britská superstar Elton John. Premiéra sa konala v roku 2005 a odvtedy sa muzikál hrá nielen v londýnskom West Ende, ale v licencovanej podobe aj v Austrálii a na Broadway. Len málokedy má šťastie prepis témy z filmu na divadlo. Naopak to funguje podstatne lepšie. Tentokrát však tvorcovia veľmi starostlivo prešli všetky potenciálne nástrahy a nevznikla iba kópia filmu, ale svojbytné divadelné dielo. Dokonca v mnohom film tromfne, pretože energia a empatia živých hercov na scéne sú silnejšie ako médium filmu. Vedľa pôsobivej hudby Eltona Johna je to práve divadelná stránka, ktorá zaujme. Samozrejme v orchestrálnej jame sedí živý orchester s dirigentom. Nie je to žiadny podvrh. Elton John zložil pôsobivú hudbu, ktorá na mnohých miestach a v ansámbloch dosahuje vyššiu kvalitu. Orchester, v ktorom dominujú zaujímavé skupiny dychových nástrojov, napríklad lesný roh, trúbky, znásobené bicie a celé skupiny klávesových nástrojov. Poetický charakter miesto sláčikov vytvárajú gitary, ktoré dodávajú dielu súčasný rozmer. John zložil na pätnásť piesní, ktoré majú rôznorodý charakter. Od meditatívneho zamyslenia vo forme monológu, cez dueto, až po veľké zborové čísla so sólistami. Texty Leea Halla sú pôsobivé a vedľa sentimentálnych rýmov dosahujú aj vyššiu básnickú kvalitu. Dramatický účinok stupňujú najmä zvukovo malebné hry so slovami v scénach demonštrácie, či vianočnej besiedky.

Scenárista Lee Hall už pracoval na filme a v piesňach rozviedol pocity postáv, ktoré posúvajú dej ďalej, aby sa muzikál nezaťažkal zbytočným kvantom prózy a dialógov. Všeobecne je pomer medzi orchestrálnymi, spievanými a hovorenými pasážami vzácne vyrovnaný. Jazyk je súčasný, nevyhýba sa ani vulgarizmom a nárečiu so slangom, ktoré účinkujúci poctivo pod vedením lektora študovali. Veľkým posunom oproti filmu je pridanie postavy mŕtvej maminky Billyho. Tá sa na niekoľkých miestach veľmi „decentne“ zjaví, aby syna povzbudila. Nie je preexponovaná, ani zbytočná. Jej vstupy sú dôležitým motívom lásky ženy, ktorá Billymu v rodine chýba. Úloha babičky ako glosátorky a tvrdej hlavy rodiny z úzadia, je naopak oproti filmu potlačená. Ale i tak babička niekoľkokrát vtipne zasiahne a protivných baníkov schladí. Naopak sa zdá, že oproti filmu, ktorý rýchlo plynie, je neustále prítomný kontrastný Billyho brat Tony. O prím predstavenia sa delí Billy s učiteľkou Wilkinsovou. Práve jej muzikálový žáner pomáha. Je to bývalá operetno-kabaretná diva, ktorá skončila na periférii ako učiteľka netalentovaných detí a svojej priemernej dcéry Debbie. Jej spevácke baletné vyučovanie je stredobodom prvej časti. V druhej časti sa síce stráca, ale autori jej napísali pôsobivo vyhrotenú scénu s Billyho otcom, ktorá si v ničom nezadá za veľkými esami anglosaskej drámy. Oproti filmu, ktorý končí súčasnosťou a cestou rodiny do Londýna na Billyho prvé predstavenie, zhodou nie náhody Labutie jazero Matthewa Bourneho, muzikál končí jednoducho. Billyho cestou do Londýna do Royal Ballet School. Niet tu žiadneho epilógu ani dorozprávania. Billyho životná cesta i budúcnosť zostáva zahalená oparom hmly. Lúči sa s chladnou Mrs. Wilkinson, ktorá isto frustrovaná tým, že stráca jediného talentovaného žiaka a jej vlastné materské i umelecké ambície s dcérou Debbie nikam nepovedú. A tak bude ďalej učiť za pence tučné deti, hádať sa s manželom, fajčiť svoje cigarety a snívať nad spackaným životom. Billy s veľkým kufrom, v ktorom má zbalené viac než oblečenie, ale celú svoju minulosť si zamáva s jediným kamarátom Michaelom a vráti mu jeho pusu. Odchádza z javiska a kráča cez hľadisko do budúcna. Melancholický záver, ktorý nie je vygradovaný k žiadnemu happy endu sa znamenite hodí k temnej pochmúrnej atmosfére.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat