Baletní panorama Pavla Juráše (81)

Tentoraz:
– Seriál pokračuje: Les adieux de Nicolas Le Riche
– Od Albrechta po Ivana Hrozného
– Guillaume Gallienne: Bohatý talentom
*** 

V minulom diele Panorámy sme sa presídlili do Paríža k udalosti, ktorá presiahla hranice baletu a stala sa spoločenskou udalosťou. A to povinná rozlúčka s angažmán v balete Parížskej opery pre jej pánsku hviezdu Nicolasa Le Riche, ktorý dovŕšil štyridsaťdva rokov a tak musel odísť do baletného dôchodku. Nicolas Le Riche sa stal vedúcou osobnosťou parížskeho baletu ako obyvateľ pánskej šatne celkom potichu. Nemal žiadne raketové premiéry a debuty vedľa oslnivých večerov Manuela Legrisa. Nemal ani šťastie, že by prišiel do budovy Palais Garnier v dobe slabých ročníkov tanečníkov, ba naopak. Čakal ho tvrdý boj o miesto v súbore.Zaujímavé je, že vrchol svojho umenia na rozdiel od iných nepostavil na zvrchovanej interpretácii klasických či neoklasických baletov. Jeho doménou sa stali postavy vnútorné rozvrátené, herecky mnohoznačné, psychologicky zložité. I s ohľadom na svoju fyziognómiu sa z danseur noble zameral viac na kategóriu danseur dramatique, ak by sme mohli takúto kategóriu svojvoľne vytvoriť. Le Riche sa vyprofiloval v mimoriadnu umeleckú osobnosť, ktorá vo svojom prejave spája vysokú školu brilantnej techniky vo francúzskom zmysle a veľkú mieru hereckého umu a talentu.

Jedným z mála dokumentov jeho prístupu ku klasickému romantickému baletu je jeho Albrecht v Giselle vedľa oslnivej a tiež akurát nie tradičnej Giselle Laëtitie Pujol. Tu ukazuje Le Riche celkom iného Albrechta než je bežné. Tejto Albrecht je skutočne jasný aristokrat, ktorý sa prezlieka, ktorý sa hrá, ktorý zraňuje, zabije a potom trpí on sám. Nie je to žiadny cyklus otáznikov a nudnej pantomímy, i tu vedľa obťažných variácií a štýlových fines, Le Riche kladie dôraz na psychologický rozmer tohto netradične „negatívneho“ hrdinu. V tejto verzii je však nutné sa pýtať, nie je to práva oná cena za chvíle lásky? Nasledujúca dráma, smrť? Čo by bolo keby si Giselle zamilovala nudného Hilariona, mali spolu svadbu, pár detí, v záhradke by pestovali margarétky, možno by mali sliepočky a potom by spolu umreli alebo by ovdovela. To by bolo rozkošné. Ale bola by to tá skutočná pravá láska, o ktorej romanticky založení jedinci snívajú? Tu je nutné vstúpiť do ošemetných vôd pre interpretácie a priznať, že i utrpenie a smrť má svoje slastné kúzlo a Le Riche ako hrdina Byronovského, Heineho, Schillerovho typu si to uvedomuje neskoršie. Giselle si to uvedomuje hneď, keď v detskej hre s kvietkom zistí, že je nablízku nešťastie. Je nepochybne zásluhou Brigitte Lefèvre, že „dokopala“ tanečníka k tejto role a že vedľa obľúbených hviezd na čistú klasiku ho presadila do televízneho záznamu. Vďaka tomu tu zostáva doklad o tom, že klasika je mnoho vrstevnatá a že veľký talent dokáže nájsť i v obťažnom akademickom tancovaní hlboké ľudské žriedlo citového života. Herecké obsiahnutie role samozrejme nijako nevadilo tanečníkovi, aby preukázal špičkové technické tancovanie. Jeho psychologické entrechat v kóde pas de deux v II. dejstve, zostanú dlho v pamäti, rovnako ako jeho pohľad na umierajúcu Giselle či záverečná katarzia.

Podobne mimoriadna a sugestívna je rola z druhého konca repertoáru. Cár Ivan Hrozný v pôvodnej a prvej verzii tohto diela od moskovského génia Yuriho Grigorovicha.

V tomto pôsobivom choreografickom slohu choreografa Le Riche potvrdzuje svoje zrelé umelecké dispozície. Nielenže s prehľadom zvláda ohromné fyzické záťaže, ktoré choreograf na interpreta titulnej roly kladie v podobne obťažných variácií, náročnej partneriny v duetách s manželkou Anastáziou, ale pôsobivo, doposiaľ nevídane kreuje vnútorné stavy a postupný patologický rozklad psychiky vladára. Samozrejme rolu počas jej javiskového života tancovali skvelí ruskí, predtým sovietski umelci najvyššej ligy, ale Le Riche v tejto prepychovej parížskej verzii plnej farieb dostihol súčasnú dobu v interpretácii priam filmovej. Od tanečníkovej dokonalej vizáže cez jednotlivé zastavenia, ktoré charakterizujú kľúčové momenty abstrahovaného života panovníka, jeho panovníckej i ľudskej kroniky. Le Riche sa pohráva s neurotickými rysmi vládcu, so vzťahom k svetu, k bojarom, v krehkom vzťahu k svojej krásnej manželke. Drámu ťahá k oslnivému finále. Najprv sa prezlečie za alegorickú karnevalovú figúru z frašky, aby sa potom mohol demaskovať a prihotoviť svoju pomstu. Tanečníkove technické vychytávky, detaily, spôsob, akým milované veľké figúry Grigorovicha interpretuje s fyzickým zanietením ako atlét skoku do výšky sú šokujúce. Le Riche vedie svoju postavu k zvláštnemu statusu, kedy divák začína súcitiť s týmto tvorom, ktorý sa zdá byť nezmieriteľný a neľútostný. Podobne ako Ejzenštejn vo svojom slávnom filme s Nikolajom Čerkasovom v titulnej role i tanečník na scéne parížskej opery vytvára svoj osobitý film, v ktorom svetlo a tieň, zloba i zmierenie, bolesť i slasť, odpustenie či pomsta má i nemá svoje miesto. Vzrušujúca plastickosť uchopenia postavy až po strhujúci záver. Od mladíckej vitality a strohej empatie, cez bolestnú stratu rodiny a zázemia v pekle ruského samoderžavia až po strhujúcu štúdiu šialenca, ktorého svetlé záblesky len umocňujú hrôzostrašný stav jeho vlastného sveta.

Ako protipól a možno vetchý dôkaz geniality umelca stoja opäť k tomu roly čisto klasické, virtuózne. Siegfried v Labuťom jazere od Boumeistera i od Nurejeva, Paquita, Solor v Bajadére, Don Quijote, La Belle au bois dormant, Luskáčik či Márna opatrnosť Fredericka Asthona a La Sylphide Pierre Lacotteho. Úchvatná bola jeho kreácia Abderachmana v Raymonde, ktorou prekonal v javiskovom žití na scéne i samotného hlavného hrdinu Jeana de Brienne. Tancoval tieto strhujúce úlohy s najslávnejšími primabalerínami konca dvadsiateho storočia. Od Elisabeth Platel, Marie-Claude Pietragalla, Aurélie Dupont či Marie-Agnès Gillot. Najvýraznejšie miesto má jeho privilegovaná partnerka, záhadná a oslavovaná Sylvie Guillem.Zvláštnu kapitolu tvorí obsadzovanie umelca do baletov z epochy Ballets Russes. Len málokto na svete reinkarnoval slávne mená znovuobjaveného pánskeho tanca z tejto doby. Le Spectre de la rose Fokina, Petrušku, Till Eulenspiegel priamo od Václava Nižinského tak ako jeho L’Après-midi d’un Faune, nemožno zabudnúť na dielo jeho sestry Bronislavy Nižinskej Le Train bleu, cez raného Balanchina: Le Fils prodigue a Apollon musagète až po také diela ako Phèdre Serge Lifar, Vták ohnivák či Svätenie jari vo verzii Béjarta.

Ak logicky nadviažeme na túto epochu nemôže chýbať pokračovanie cesty tanečníka s tvorbou Balanchina dvadsiatym storočím: Le Palais de Cristal, Symphonie en ut, Les Quatre Tempéraments, Tchaikovsky Pas de deux, spomenuté diela Márnotratný syn, Apollon a Allegro Brillante či Joyaux. Veľké umelecké priateľstvo a harmóniu našiel u Jerome Robbinsa: jeho moderné Faunovo odpoludnie, In the Night, En Sol, Dances at a Gathering, A Suite of Dances, Other Dances, The Cage a The Four Seasons. Podobne našiel svoj vrchol tvorivých síl aj u Johna Neumeiera. Najprv to začalo raným Magnificatom a vyvrcholilo to dvoma rolami. Sólom v prekrásnej III. Mahlerovej symfónii a kreáciou Neumeiera pre Le Richa v svetovej premiére jeho Sylvie (1997). Le Richeho trojpostava Eros/ Thyrsis/ Orion je taká meniaca sa, akoby odkazovala k slávnym Shakespearovým klaunom. Veselý Amor sa mení v zlomyseľného veľmi poľudšteného muža Oriona a naopak. Predvádza svoje kejkle na smrteľníkoch i božskej Diane a potom odchádza znovu ako Eros na nebesia.

Nie som priaznivcom výpočtov, na to sú encyklopédie. Ale zástoj kreácií a moderných choreografov, v ktorých premiérach Le Riche tancuje je obdivuhodný. Akoby ho každý, kto prišiel pracovať do Paríža, chcel mať v obsadení. Casanova (Angelin Preljocaj – 1998), Pas./parts (William Forsythe – 1999), Doux Mensonges (Jiří Kylián – 1999), Appartement (Mats Ek – 2000), Búrlivé výšiny (Kader Belarbi – 2002), Les Epousés (Kader Belarbi – 2004), O złożony / O composite (Trisha Brown – 2004), Amoveo (Benjamin Millepied – 2006), L’Allegro, il Penseroso ed il Moderato (Robyn Orlin – 2007), Siddharta (Angelin Preljocaj – 2010). Tieto výpočty samozrejme nie sú ešte zďaleka všetky roly tanečníka.

Tanečník prišiel do baletnej školy à l’Ecole de danse de l’Opéra v roku 1982. Do corps de ballet bol angažovaný v šestnástich rokoch (1988). Už v roku 1990 bol povýšený v prísnej hierarchii do kategórie sujet. Tancoval sólo v Lifarovej Suite en Blanc, či v Paquite. Za rok (1991) už bol promovaný na Premier danseur. Nurejev mu zveril svojho Merkucia a neskôr i Romea. Dostal zaujímavú rolu v historickom kuse od Bronislavy Nižinskej v Train Bleu. Je zaznamenaná i na DVD. Nasledoval Neumeierov Václav, Etudy Landera a Bajadéra Nurejeva. Potom prišiel osudový rok 1993, keď sa mladý tanečník stal múzou Rolanda Petita. Nielenže bol 27. júla po Albrechtovi v Giselle menovaný étoile, ale nasledovalo osudové zaiskrenie pri príprave Mladíka a smrť s Petitom. Výkon v tomto mimoriadnom diele katapultoval tanečníka na špicu sólistov. Získal nielen krásnu rolu a uznanie kritiky i kolegov, ale aj priateľstvo veľkého choreografa, ktorý sa stal jeho mentorom a majstrom. Nasledoval Petipov balet Les Forains, ktorý tanečník pripomenul i v svojom soirée. Kreácia v novom Petipovom balete Camera Obscura (1995). Nasledovalo naštudovanie dôležitých diel Petita, ktoré tanečník obdaroval osobitou interpretáciou. A pri príprave rolí na sále ich spolu s choreografom posunul ešte vyššie. L’Arlésienne, Carmen, Quasimodo v Notre-Dame de Paris či dojemná rola Le Rendez-vou. Vrchol umeleckého i ľudského priateľstva priniesla kreácia v podobe adaptácie Goethovho Claviga (1999).

O tom nabudúce. Dnes si už len pripomenieme slávnostnú atmosféru rozlúčkového gala 9. júla z Palais Garnier ódou, ktorú napísal na počesť tanečníka člen Comédie Française Guillaume Gallienne.

Bonsoir Eve et Tess et bonsoir Clairemarie.
Bonsoir à tous, enfin bonsoir la Compagnie.

Než budú pokračovať Caligulom,
nechajte ma prehovoriť i Nicolasovi trochu.
Tak bohatý je talentom, ako jeho priezvisko (Leriche= bohatý )
i keby jeho predkovia zostali anonymní.
Ja toho využijem, aby som ich pozdravil
Predkov, ktorí bezpochyby majú teraz oči plné sĺz.
To, aby táto hviezda tak vzácna lepšie žiarila,
jej odchod dnes večer slávime,
a teda prajeme krásnu a plnú budúcnosť
ako tomu, kto ho dostal k tancu pred už tridsiatimi štyrmi rokmi.
Bohatý nie je len priezviskom,
to iste nie, či jeho šarmom,
ale hlavne vďaka jeho umeniu, ktoré odzbrojuje.
Zdá sa to tak prirodzené, ako dar od boha.
On, ktorý sa prekonáva každý večer tak bláznivo nenútene,
devótne, vznešene,
aby nás vzniesol do vzduchu, ktorý objíma.
Všimli ste si jemnosti jeho prstu?
A jeho krehkosť, ktorá sa občas strieda s jedinečnou zlosťou, neuveriteľnou divokosťou.
A znenazdania sa šibalsky skrotí.
Neraz vidíme toto dieťa, ktorým je často ešte v štyridsiatich dvoch rokoch.
Zdvihne sa ako tiger a letí ako anjel,
dopadne ako mačka a tak ako sýkorka opäť vyskočí rýchlo v otočke,
ni by ho zaujímalo, či my ostatní môžeme dýchať.
Vďaka nemu som zažil moje najlepšie zatajenie dychu.
Nikdy nezabudnem na to zatajenie dychu,
čo nám spôsobil pri svojich baletoch.
Ale to nie je koniec…
Ono to bude pokračovať…
To nebolo zbohom, nie, ale len ďalšia cesta.
Tvoj génius Nicolasi je väčší než tvoj vek.
A ak ťa toto miesto označuje za príliš starého,
aby si pokračoval v tvojich závratných skokoch,
tak ich teda budeš predvádzať inde,
na iných scénach.
Budeš mať podporu priaznivcov v tvorbe i od štátu!
To by nebolo vôbec zlé! Keby si mohol rozdávať (svoje umenie)!
Konečne to nie je všetko, počujem v kulisách kone, ktoré dupú
a kiežby som našiel rým na “igne” (takže “ou”)
než mi povie predák, no tak šupito.
Na záver budem citovať Marcela Prousta,
ktorý hovorí, ako definovať významného umelca,
Čo môžem povedať osobne o tomto sólistovi,
– ktorý je môj kamarát,
veľmi jednoducho ho nazývajú stály novátor.
Preklad z francúzštiny Darja Krupkova
Foto Anne Deniau, Icare, Agathe Poupeney