Baletní panorama Pavla Juráše (82)

Tentoraz:
– Seriál pokračuje: Les adieux de Nicolas Le Riche
– Umelecké a ľudské priateľstvo s Rolandom Petitom
– Clavigo ako interpretačný vrchol a pocta tanečníkovi
***

V tomto diele, už treťom v seriáli Les adieux de Nicolas Le Riche, sme sa dostali až k osudovému priateľstvu interpreta – tanečníka k choreografovi a svojmu guru k Rolandovi Petitovi. Okrem dnes už považovaných za mladé, nezrelé diela choreografa ako Les Forains, či trochu zabudnutú kreáciu pre balet Parížskej opery Camera Obscura z deväťdesiatych rokov, Le Riche tancoval najkrajšie roly svojho choreografa. Jeho maskulínny a dramatický José v Carmen s úchvatnou symbiózou tanca a vnútorného uchopenia postavy ostro kontrastuje s jemným melancholickým záhadným francúzskym mužom v jednodejstvovom Le Rendez-vou. Quasimodo v Notre Dame de Paris to je spoločný triumf choreografa a tanečníka.

Tejto veľkej epickej role predchádzalo spoločné cvičenie v Mladíkovi a Smrti, kedy tanečník pričuchol nielen fyzickému vypätiu, ktoré Petitove roly prinášajú interpretom, ale aj k bohatému dekadentnému a mnoho vrstevnatému svetu jeho hrdinov.

Ďalším z mozaiky týchto zvláštnych hrdinov, ktorí musia spájať tanečnú suverenitu s emocionálnym bohatstvom je Muž v L’Arlésienne, ktorý odhalí neveru svojej nastávajúcej, zblázni sa v tropickom mystickom slnku a horúčave Arles a vyskočí z okna pred svadobnou nocou. To však všetko boli už balety existujúce, overené, mnohokrát interpretované špičkovými tanečníkmi mnohých svetových scén. K naplneniu tvorivého zväzku interpret a tvorca došlo v mimoriadnom počine, ktorým sa stal balet Clavigo. Na ten sa dnes zameriame i ako spomienku na tragickú správu leta 2011, kedy veľký choreografický majster dvadsiateho storočia prehral svoj boj s leukémiou.

Krátke resumé: Francúzsky choreograf Roland Petit (1924-2011) sa stal jedným z najžiadanejších choreografov dvadsiateho storočia. Jeho štýl práce ho viedol k veľmi osobitým a kvalitne prepracovaným dielam. Jeho tvorba vyniká aj náhlou umeleckou inšpiráciou čo do kvantity choreografií, ale i špecifickým zastavením u niektorých mimoriadnych tém, ktoré tvorcu celkom pohltili. Na svojich projektoch pracoval s najvýznamnejšími umelcami dvadsiateho storočia – Marcel Landowski, Gabriel Yared, Maurice Jarre a Henri Dutilleux až po Pink Floyd písali hudbu k jeho baletom, jeho tanečníkov v scénografiách Pabla Picassa, Niki de Saint-Phalle a Maxa Ernsta obliekli Yves Saint-Laurent, Erté, Vasarély, Guy Peellaert, César a Christian Dior. A na svojich baletných námetoch spolupracoval s menami ako Georges Simenon, Jean Anouilh a Jacques Prévert či Orson Welles, ktorý napísal libreto pre balet The Lady in the Ice (1953). Choreografa charakterizuje spolupráca s ďalšími najvýznamnejšími umelcami druhej polovice dvadsiateho storočia ako: Christian Bérard, Brassaï, Georges Wakhévitch, libretisti Boris Kochno, Jean Cocteau, umelci Ninette de Valois, Fred Astaire, Leslie Caron, Bing Crosby, Rudolf Nureyev, Margot Fonteyn, Natalia Makarova, Mikhail Baryshnikov, architekti Roland Simounet, Jean-Michel Wilmotte, skladatelia Henri Sauguet, Joseph Kosma a mnohí ďalší, čo svedčí o jeho zmysle pre umelecké priateľstvo a jeho plodná tvorba o zmysle pre umeleckú disciplínu.

V roku 1999 je všetko v poriadku a veľký tvorca obklopený priazňou svojich tanečníkov a priateľov pracuje na objednávku Baletu Parížskej opery na známej päťdejstvovej trúchlohre Johanna Wolfganga von Goetheho Clavigo s pôvodnou hudbou Gabriela Yareda. Zamotaný, značne spoločensky a politicky motivovaný príbeh Goetheho podľa skutočnej osoby José Clavija, v ktorom jednu z hlavných rolí hrá autor Figarovej svadby a Barbiera zo Sevilly Beaumarchais a jeho sestra Mária, choreograf jasne dešifruje na drámu lásky a zrady, priateľstva a nenávisti. V osude Claviga a jeho priateľov sa odvíja dramatický príbeh lásky v mene ctižiadostivej túžby po sláve a úspechu. Kultúrne prostredie Madridu osemnásteho storočia, dejisko veľkých vášní, utrpenia i tragédií, posúva Petit do devätnásteho storočia Francie, do vrcholného obdobia empíru, rafinovaných strihov pánskych šiat a dámskych rób, do napätého obdobia medzi prevahou mužov či žien nad mužmi a ženami. Úlohy rozdeľuje medzi štyri fascinujúce postavy. Clavigo, jeho priateľ Carlos, Maria a Cudzinka. Beaumarchais hrá nepodstatnú rolu, i keď u Petita nie je žiadna rola z rodu menších. Aj zbor teda hrá sugestívnu a dôležitú úlohu. Choreograf rovnako ako Goethe, ktorý vo svojom diele osvedčil svoj nesmierny básnický talent, schopnosť postihnúť ľudské osudy v ich tragických podobách, sugestívnu kresbu charakterov, vystihuje svojim pohybovým slovníkom stav postáv. Pol na pol je rozdelená zaujímavá herecká drobnokresba k náročným pasážam s pôsobivými skokmi, entrechat, battementami a nádherné port de bras, ktoré vychádza z rafinovaných konvenčných úklonov, pozdravov, dvorenia a stáva sa symbolom navonok urodzenej spoločnosti, vo vnútri však vášnivých tlejúcich pocitov. V týchto pózach znejú zvodné spevy márnosti a pýchy. Vidíme ich naliehavo a s emocionálnymi podtónmi, aby sa v závere zmohli len na tichú výčitku, otázniky, moralizujúci súd. Samozrejme je v tom také uvedomenie si seba samého, prípadne noetická nápoveda k amorálnemu kódexu súčasného behu sveta.

Choreografovi mimoriadne pomáha aj moderná, minimalistická hudba Gabriela Yareda. Nie je povrchná, ale veľmi dôrazne a zaujímavo charakterizuje tromi motívmi postavy, ktoré sa vzájomne preplietajú a znovu vracajú v obmenách. Bohatá orchestrácia pre sekciu sláčikových nástrojov so sólovými husľami, hobojom, xylofónom, bicími či klavírom, ktorého temné hlboké polohy pripomínajú až Prokofieva. Ústredný motív, či sólová variácia Marie, adagia presahujú rámec konvenčnej tanečnej súčasnej hudby. Formálna stavba celého baletu z hudobného a dramaturgického hľadiska by mohla byť vzorom vlečúcej sa tendencii súčasnosti vykoristiť akúkoľvek hudbu a dať si ju do play listu. Takto vzniká nové seriózne dielo, tak ako v minulosti, choreograf a skladateľ úzko spolupracujú.

Príbeh začína na plese. Jednoduché línie vertikálnych bielych stĺpov a horizontálne vedených perspektív čisto ohraničujú scénu, tanečníci v dokonale historicky prepychových kostýmoch, ktoré verne držia siluetu a zvýrazňujú ich telá, pretože o ich sugestivite a herectve príbeh je. Začiatok pred majestátnou oponou, ktorá zakrýva veľký portál Palais Garnier s pruhmi, cez ktoré znateľne tušíme, že sa niečo chystá. Petit nestavia nezmyselné scénické variácie a tance, ale snaží sa čo najviac priblížiť hraniciam a osudom svojich postáv v čo najjednoduchšej výrazovej forme, kde môžu maximálne formovať svoje jednanie a nechať priechod svojim emóciám a príbeh skutočne prežiť. Zvláštne štylizované zborové scény s prvkami pantomímy a akrobacie vytvárajú osobité rytmické scénické vlnenie, ktoré sa hodí k neoklasickej hudobnej partitúre. Bez akýchkoľvek rekvizít, len s kubickými objektmi ako kváder, ktorý sa mení na stôl či posteľ si vystačí a z tiel zboru definuje a ohraničuje priestor. Ples svojim formálnym usporiadaním pripomína iné literárne či dramaticky slávne plesy od Vojny a mieru až po ples Kapuletovcov.

Clavigo je dieťa šťastia, mužská verzia antických sirén. Jeho telo vonia sexom, on sám prináša znepokojivé, skryté, číhajúce napätie všade tam, kde príde spolu so svojím britkým priateľom Carlosom, ktorý je jeho alter egom a zároveň neustále prítomným momentom jeho obrovskej erotickej vášne. Tento zvláštne mystifikovaný latentne homosexuálny mladík vie dokonale pripraviť pôdu pre orgie, hýrivý, zmyselný a zároveň skorumpovaný život svojho priateľa a vedie ho aj on sám. Už na plese zorganizuje stretnutie Claviga s Mariou a neskôr príde veľmi sugestívna zrkadlová scéna, keď spolu zápasia, či skôr Clavigo zápasí sám so sebou, so svojim dobrým a zlým ja. Postavy Carlosa a Claviga majú často zdvojené a zaujímavé variácie, ktorými choreograf a režisér dáva spojivá divákovi a sugestívne vytvára z postavy priateľa sošnú vnútornú figúru, ktorej hranice chovania nemožno jasne diferencovať. Mnohokrát máme pocit, že práve Carlos jedná za Claviga, či ho dokonca chce vo svojich pohľadoch vyzliecť, zneuctiť, či bozkať. V Clavigovi sa však zračí určitá vysoká duchovná kultúra a elegancia (tú Petit znázorňuje prostredníctvom drobnej virtuóznej práce chodidiel založenej na rôznych formách flickov, či rondy s veľkolepými entrelacé en tournant) a jeho telo je len samotným nástrojom jeho priateľa, ktorý sa túži tým, že ho ovláda s ním stotožniť.

Petit toto všetko veľmi dôsledne a dômyselne implantuje prostredníctvom drobných hereckých nuansí, bez akejkoľvek znepokojivej vulgárnosti. Elegantná spoločnosť, ktorej dominuje neznáma Cudzinka, akýsi symbol parížskej kokety, luxusnej dámy, nedostupnej kňažky, mýtickej obludy, extraordinárnej bohyne, ktorá požiera telá krásnych mužov a vysáva energiu z čistých tiel nevinných slečien. Táto vzájomná harmónia a zároveň utajené napätie rozvrhnutia štyroch hlavných postáv dáva možnosti ako využiť milostný štvoruholník a od príbehu odstrihnúť zbytočnú sociologickú, politickú a revolučnú ideu. Maria je čistá bytosť, taká nevinná, ako to len môže byť. Práve ju si vyberá Clavigo, tento sexuálne atraktívny stroj bez toho, aby čo i len túžil ju skaziť. Vedomie vlastnej moci a potláčaná túžba mu spôsobuje omnoho väčšiu radosť než úplatné radodajné ženy okolo Cudzinky. Sugestívnym prvkom je ich nekonečne dlhý bozk na plese, snáď minúty spolu tancujú bez toho, aby oddelili od seba svoje pery. Neskôr máme pocit, že Maria nie je už taká neskúsená, ako čas rýchlo plynie v strihoch a premenách len šiestich scén, rozdelených na dve časti s pauzou uprostred.

Carlos je nielen hybnou pákou deja bez vedomia ostatných, ale zároveň šarmantným spoločníkom, organizátorom stávok, hier, veselých žartíkov. Jeho vydieranie a neskôr perzekúcia Claviga je sadistickou hrou na sebe samotnom. Vtieravý spoločník akoby vystúpil z potlačeného vedomia a stal sa perpetuum mobile, ktoré ženie drámu. Jeho machiavelistické machinácie v oblasti citov, to je ako pánska verzia madam de Morteuil.

V obrazoch, ktoré na seba plynulo nadväzujú, vidíme časti príbehu, jemne naznačené prostredie ale aj sugestívne výpovede a prvý diel večera vrcholí v geniálne vystavanej scéne Mariinej spálne. Sama v nežnom rozrušení premýšľa, vášnivo sa snaží opustiť svoj vnútorný svet harmónie a stať sa súčasťou akčného sveta mužov, ktorý poznala. Prostredníctvom Petitovej choreografie máme stále pocit akoby tancovala priamo s imaginárnym partnerom v tejto letnej horúcej noci. Celá choreografia vrcholí v obťažných virtuóznych prvkoch, ktoré predznamenávajú (extravagantné a muzikálne majstrovsky umiestnené grand rondejambe en l´air z grandplié v druhej pozícii zakončený do pózy en avant) a dosahujú vrchol v záverečných opakovaných krokoch: Grand fouettée z kroku do tretej arabesque v plié a hneď späť fouettée do pózy croissé vpred. Keď napokon krátko na to zaspí, stávame sa svedkami umeleckého výkladu a režisérskej interpretácie. Do postele zlezie z povraziska na neviditeľných lanách zavesený Clavigo ako veľký pavúk, či tajomný démon. Čo sa stane v spálni medzi bezbrannou Máriou omámenou horúcou letnou nocou a tajomným votrelcom sa tí, ktorí príbeh nepoznajú, dozvedia až v budúcom diele. Možno však prezradiť, že i keď mnohí diváci a fanúšikovia podozrievali senzitívneho umelca a svojského tanečníka Le Richa „z“ homosexuality a túžili poodhaliť závoj jeho súkromia, práve v tejto divadelnej spálni na scéne stretol svoju budúcu manželku, primabalerínu Clairemarie Ostu, s ktorou dnes už vychováva dve krásne dcérky. Jedna záhada, tá nepodstatná, je vyriešená.

Foto Anne Denieau, archiv, Julien Benhamou,