Baletní panorama Pavla Juráše (84)

Tentoraz:
– Nový život Nicolasa Le Riche
– Nový život i pre Ratmanského balet Psyché
***

Prežili sme stred prázdnin s Nicolasom Le Riche. Pripomenuli sme si i vzácnu choreografickú osobnosť Rolanda Petita. Čo sa nevošlo do minulých dielov? Zábavná fotogaléria tanečníka k jeho poslednému vystúpeniu s jeho dvomi spolupracovníkmi zo žurnálu Paris Match s hercom Guillaume Galliennom a inštrumentalistom Matthieu Chédidom.

To, že tanečníkove umelecké ambície už dlho nenaplňuje len interpretácia nie je neznáme. Stal sa z neho postupom rokov dospievania skoro filozof a divadelný vedec. To potvrdil vo svojom debutovom Caligulovi, kde sa chcel etablovať ako choreograf. Bohužiaľ sa mu to nepodarilo, pretože chcel zrazu rozpovedať všetko a napokon táto urputná snaha vyústila do prázdnoty. Je zaujímavé, že (to je len malá odbočka) ani jeden z pokusov progresívnej i jasnozrivej direktorky Brigitte Lefèvre dať šancu svojim hviezdam choreografovať nevyšiel. José Martinéz s Les Enfants du paradis, potupný priemer, Jean-Guillaume Bart s reedíciou La Source skončil ako módna prehliadka exotických kostýmov Christiana Lacroixa. Marie-Agnès Gillot so svojimi roztancovanými potvorami a travesty tancom mužov en pointe na sakrálnu hudbu len potvrdila, aké ťažké je byť dobrým choreografom i baletným režisérom. Nakoniec možno najlepšie z toho vyšiel Le Riche. Jeho Caligula bol síce nepochopiteľný, neepický, rozporuplný čo do formy i štýlu, ale priniesol pekné miesta vo farebnosti, scénografii i skutočne pár pôsobivých výkonov, najmä Stéphana Bulliona v titulnej postave. Ale netreba kritizovať oslávenca na konci jeho tanečnej kariéry. Uvidíme, aké šance mu prinesie nová, slobodná budúcnosť.

Už v tejto sezóne postupne nechal operu a hľadal nové možnosti. So skupinou hviezd – Clairemarie Osta, jeho manželka, kolegyňa Eleonora Abbagnato, kamarátka Isabelle Ciaravola, jeho komplic Russell Maliphant, inak skvelý choreograf – nasadili show Itinérances, ktorá cestuje po Francúzsku, cez Amiens, Blagnac, Cannes, Aix… „Je to spôsob, ako hovoriť o ceste a ísť. Chcel som sa podeliť o svoj vstup do sveta tanca dnes“, povedal Le Riche. Dámy interpretujú L’Annonciation Angelina Preljocaja, Nicolas tanečné čísla Russela Maliphanta Critical Mass a Shift, svojho jedinečného Mladíka a Smrť od Rolanda Petita a svoju choreografiu Odyssée. Turné sa zastaví na začiatku novembra v Théâtre des Champs-Élysées v Paríži.

„Cítim sa v brilantnej tanečnej forme“, hovorí tanečník, ktorý stále v tom slávnom parížskom Théâtre des Champs-Élysées tancuje v Solaris Dai Fujikura choreografky Saburo Teshigawary. Étoile baletu Nicolas Le Riche sa zapísal aj na školu. „Vrátil som sa do školy. To je ďalší moment môjho života”.

A kto ešte niečo o živote tanečníka hľadá, môže si pozrieť klasický po všetkých stránkach pôsobivý dokument.

***

Možno v tieni veľkého gala na poctu tanečníka trochu ostal pôsobivý koniec sezóny baletu Parížskej opery, kedy sa vrátila na repertoár kreácia majstra choreografie dneška Alexeia Ratmanského Psyché. Ratmanskému som venoval jeden celý diel, ale na podrobnejšie štúdie jednotlivých choreografií nebol priestor (tu). Vedľa elegantného a snového balábile Dances et Gathering Jerome Robbinsa na kolísajúcu Chopinovu hudbu s interpretačnými hviezdami súboru, práve Psyché je stretnutie s veľkým baletným mágom súčasnosti. Nevidí sa často také osobité, silné a znepokojujúce dielo. Emotívna nálada, ktorú choreograf rozsieva v symbióze s atmosférickou elégiou poémy Césara Francka, je zdrvujúca. Čo je to vlastne za príbeh, žáner, forma, obsah, čo sú to za kroky, ktoré tak plynú? Skôr než jednotlivé úkazy choreografického umu zostávajú v podvedomí diváka rozličné nálady a sugestívna sýtosť vizuálnych javiskových obrazov, v ktorých tanečníci nesú rovnaké posolstvo ako scénografia či hudobná partitúra. Podvedomé pospevovanie toho chlácholivo znepokojujúceho motívu, ktorý hlavne v úvodnej pasáži Sommeil De Psyché skladateľ stále opakuje a zmnožuje a potom ho rafinovane necháva znieť v celej poéme je hypnotické, podobne ako oslnivé pastózne ťahy štetcom v scénografii. Práve scénografia, v nami už poznanej záľube v histórii u choreografa Ratmanského, odkazuje k prvej polovici dvadsiateho storočia k záľube tvoriť scénu ako obraz od slávnych maliarov, čo zaviedol už Ďagilev. Scénografia ako svojbytný obraz bez kubickej architektúry, scéna ako nálada a znaky tvoriaci svet, než iba priestor v perspektíve pre postavy. Zrazu majú sýte farby, znaky, symboly, oslnivá konšpirácia ilúzie a impresie väčšiu hodnotu než popisné či technologicky vyšperkované scénografie.

A teraz k libretu. Poďme pohliadnuť na príbeh Erosa a Psyché, na príbeh ľudskej lásky filtrom sebapoznania. Každému láska aspoň raz za život popletie hlavu a potom z našich duší zmizne, cit sa premení, konflikty narastajú. Potom po dlhý čas prežívame utrpenie, ktoré strpčuje život. A to len preto, aby sme sa vydali hľadať stratený raj. A došli až tam, odkiaľ k nám láska prichádza?

Mýtus Eros a Psyché je metaforou, reflektujúcou prirodzené udalosti, ktoré sa dejú, keď vyslyšíme a nasledujeme hlas svojho srdca. Prastarý grécky príbeh symbolicky poodhaľuje rúško tajomnej metamorfózy ľudskej psychiky zasiahnutej prebudením a premenlivým dozrievaním citovej funkcie.

V gréckej báji je Psyché (dnes by sme povedali po dejinách psychológie i filozofie – ľudská psychika) personifikovaná ako mladá, nevyzretá, ale zato veľmi krásna dievčina, dokonca princezná. Z hľadiska výkladu mýtus popisuje osudy jej vedomého dozrievania, ktoré podstupuje vďaka tomu, že stratí svoju lásku a vydá sa ju získať späť. Plní náročné úlohy ako trest. Naletela zvodom svojich sestier. Práve vďaka svojej kráse si vyslúžila žiarlivosť bohýň. Hnev Afrodity na ňu uvrhol pomstu. Musí si vziať najodpornejšieho muža na svete. Aby Afrodita svoju kliatbu naplnila, musel jej syn Eros – boh lásky – zraniť Psyché svojím šípom tak, že zahorí láskou práve k nejakému najohavnejšiemu mužovi. Je zaujímavé, že vynikajúci rozprávač bájí Eduard Petiška toto nepopisuje detailne, ale naopak informuje čitateľa o pôsobivej delfskej veštbe, podľa ktorej má Psyché čakať na vyvoleného na útese: „Oblékni dceru do pohřebního roucha a odveď na okraj srázu. Tam si pro ni přijde ženich, který není člověkem.” Toto inscenuje aj Ratmanskij.

Eros sa však pri plnení úlohy svojím šípom poranil sám a zahorel láskou k Psyché. Odviedol si ju do svojho paláca a konala sa svadba. Lenže celá vec mala háčik. Eros cez deň odchádzal a vracal sa domov za súmraku. A tak Psyché nemohla nikdy svojho manžela skutočne poznať (ani vidieť). Táto ich dohoda však bola súčasťou ich svadobnej zmluvy, preto o tom dlho neuvažovala. Jej pokoj a mier je však skoro narušený nenávistnými sestrami, ktoré spôsobia, že sa Psyché pokúsi zistiť manželovu pravú podobu. Samozrejme navedú sestru, že keď nevidela manžela, môže to byť obluda, ktorá v noci za ňou prichádza. Vybavia ju lampou a dýkou. Eros popálený olejom z lampy, ktorú použila, aby ho zahliadla, od nej odíde. Pokiaľ chce Psyché získať svoju lásku späť, musí splniť tri úlohy, pričom posledná z nich ju zavedie až do podsvetia. Úlohy sa jej podarí splniť a nakoniec sa stáva vďaka láske, ktorú získava späť, sama nesmrteľnou bohyňou.

Nádherné libreto gréckej báje – pôsobivý sujet pre stvárnenie. Mnohé zložité miesta ťažké k interpretácii a pochopeniu choreograf výborne modifikuje. Divák neznalý celú túto genézu vôbec nemusí chápať, že má byť kvôli zlobe bohyne vydaná napospas škaredému stvoreniu. Aká irónia, že je k tomu povolaný niekto tak žiarivo krásny a dokonalý ako samotný Eros, ktorý je taký dojatý z pozemskej dievčiny, že sa mu trasú ruky keď má vystreliť šíp a sám sa ním poraní.

Áno, smrteľná láska v sebe nesie hlbší rozmer poznania. Ale poznanie – táto výsostne duchovná úloha – zatiaľ nemá vo svete, ktorému panuje panensky drsný cit a túžba zamilovaných, svoje miesto. Ratmanskij nerobí rozdiely v pocite ani v pozícii medzi božským Erosom a neskúsenou Psyché. Láska prichádza zošikma, po strane, ale i keď spí, stále je tu tá prekročená hranica, odovzdaný svätostánok. Rozšafná energia radosti mladíčka Erosa sa dostáva do kontrastu so stále hĺbajúcou a oveľa viac uvedomelou Psyché. Choreograf sugestívnym spôsobom bez vonkajšieho efektu vystihuje atmosféru príbehu manželov, ktorí sa nemôžu stretnúť, pretože medzi nimi stojí hradba dňa a noci. Vytvára krátke pasáže a potom neskutočne sofistikované adagio, kde Psyché nikdy nevidí svojho spoločníka v tanci, svojho manžela. To len on môže bezostyšne a spokojne na nej spočívať pohľadom.

Rafinovaný pohybový slovník nepôsobí nijako extravagantne či novátorsky, nie je omračujúci, ale nesie v sebe akýsi nedešifrovateľný kód: to je blízke nám, to je citové, to je v technokratickej dobe a dobe sociálneho zžierania a politickej nestability, svetu možno na prahu vojny blízke. Akési tajomné chvenie, vibrácie, ktoré špičkovo sprostredkováva orchester sa ako tajomná pavučina nadväzujú na energiu, ktorú choreograf komponuje v tanečníkoch. Nie je to len baletná show, večer tanca, Ratmanskij sa opäť ukazuje a potvrdzuje v jemu vlastnej role veľkého divadelného mága, ktorý i nástrahy libreta či jeho banalitu dokáže preprogramovať do stavu vyššej imaginácie a umeleckej emanácie, ktorá ako satelit vysiela vlny. Vnútorné pochody tiel tanečníkov sú naznačené pod kožou. Samozrejme nebol by to Paríž, keby baletomani nenanariekali nad súčasným obsadením a nespomínali na Stéphana Bulliona, ktorý vtedy zaskočil za zraneného Hervé Moreaua a Aurèliu Dupont v svetovej premiére. Samozrejme podľa sympatií aj na ďalšie dvojice: Benjamina Pecha s Dorothée Gilbert alebo Mathieu Gania s Clairemarie Ostou.

Marc Moreau ako dokonalý Eros plne využil šancu, ktorú dostal. Po „protivnom Mladíkovi“ v novej premiére Dafnisa a Chloe budúceho šéfa baletu Benjamina Millepieda, predvádza v obťažných väzbách Ratmanského jemu vlastný ohňostroj radostných skokov, allegra. Moreau však dokáže veľmi krehkým spôsobom vystihnúť stav hrdinu. Balet sa síce menuje podľa Psyché, v ktorej slávi comeback v typovo geniálnej role Laëtitia Pujol, ale práve tento vysoko ľudský Eros, ktorý sa sám chytí do pasce svojho remesla je ortocentrom deja. Dojemná Psyché, ktorú choreograf necháva tápať v jej neistote, si isto predstavuje zrekonštruovanú nesmrteľnosť milenca a ona by túžila, predstavuje si, aby ako dôkaz jeho existencie uchopila jeho divoké lesknúce sa srdce a podržalo ho – i s jeho hlučným tlkotom v dlaniach. Neznámeho, nevideného miluje natoľko, až by ho chcela rozobrať, orgán po orgáne. Preto podstupuje útrapy spojené s jeho hľadaním. Ocitá sa v nebezpečnom lese plnom divokých zverov, poeticky stvárnených a svojou spupnou krásou konkuruje bohyni. Trúchlenie je priamočiare, je to prostá úzkosť. Zároveň pocit istoty, že Eros sa vráti, že sa zjaví. Že po jej boku kráča ako duch jej manžela a kvílením jej odovzdáva tú správu o hodinu skôr než dorazí posol. Navzdory jasnej štruktúre diela už od partitúry Francka, vynikajú u Ratmanského nie rozťahané tanečné plochy zboru, ktorý je oslnivý, ale drobné zastavenia, hlavne jeho obľúbené pantomimické skratky, ktoré patria k baletu. Štylizované strieľanie Erosa, to ako naznačuje svoje búšiace srdce, či dojemná scéna ako sa nešťastník ocitne na výsluchu Psyché so zradnou lampou. Fyzická sila tanečného prejavu na scéne oprostenej od ornamentov, kostýmy, ktoré slúžia ako symbol a nutnosť zahaliť niektoré partie tela, silne zdôrazňujú fyzickú náročnosť baletu i až športové nasadenie tanečníkov. Choreograf nič nezľahčuje, naopak stupňuje technické nástrahy a nenecháva u tela, ktoré tancuje nič náhode. Každý detail, zastavenie, dych, pohyb bránice, chvenie v končekoch prstov má svoje miesto. Akoby Eros prišiel na zem ako reklama na telo, aby nám oznámil, že byť človekom je v poriadku. Neskôr v svojom kráľovstve s palácom pri jazere, tancujúcimi kvetmi na svadbe, vzduchovými vírmi tanca, bežiacimi oblakmi sa všetko mení a i tento svet akoby vyjadroval krehkosť „psyché“ u Psyché. Najstrašnejšia krása sa ukazuje v noci. Za denného svetla bol svet plný faktov: človek mohol žiť v celom kŕdle povinností. V noci, neskoro, zostala už len túžba alebo jej neprítomnosť, pretože ostatné príbehy zmizli. I keď divák nepoučený a neznalý gréckych mýtov a bájí sleduje toto divadelné dielo, dokáže ešte lepšie než ten znalý nachádzať rôzne významy. Všetko je čitateľné, úvodná scéna, kedy zlá bohyňa nechá priviesť nešťastnú Psyché, zjavenie Erosa a jeho božský súd, cesta do paláca jeho lásky, cesta odtiaľ a záverečná apoteóza a nanebovzatie biednej smrteľníčky, ktorá v dejinách ľudstva dostane také dôležité postavenie a jej mýtus sa bude javiť ako uholný kameň nášho podvedomia, cesty človeka k nemu samému, jeho sebapoznaniu. Ale tu sme v divadle a na javisku ide o rozkoše, nie o zložité filozofie a výklady. Tu sme na štadióne kde sa prezentujú najlepší a najkrajší atléti baletného sveta, na slávnostnej olympiáde a bojujú pod vedením trénera – choreografa, ktorý zbiera medaily za nich.

Dve veci sú však markantné. Akoby postavy hovorili o dvoch veličinách, ktoré tak fascinujú realitu človeka. O láske i o smrti. Obe sú tu prítomné, obe sú ako nadpis príbehu, síce so šťastným koncom, ale plným latentne prítomnej slastnej smrti ako vykúpenia. Už Afrodita nastoľuje smrť, odsudzuje k nej Psyché pre jej krásu, od tohto momentu je smrť sprievodcom a dôkazom jej človečenstva. Tá rovnaká choroba pre všetkých, tá ťažoba v pľúcach, únava, ktorá ju ťahá k zemi ako drobnučké laná omotané okolo tela. Bola tu bolesť a nedostatok dychu, bol tu rovnaký strach, ale teraz už žila v ňom. Záverečná apoteóza je metafora, ktorú možno čítať, alebo sa radovať z jej okázalého freskového jasu krásnej maľby. Nechať svoje telo umrieť a i napriek tomu žiť.

Ratmanskij poskytol Erosovi a Psyché dve pôsobivé úlohy. Tanečníci ich bezozbytku využili, naprieč rozličnému obsadeniu úloh, ktoré si tento veľký a úctyhodný súbor zasluhuje. Celkovo návrat baletu na repertoár v novej konštelácii s Robbinsonom, miesto pôvodnej Phèdre Serge Lifara, je skvelou správou. Vtedy (svetová premiéra 22. septembra 2011) napísala kritika: „“Phèdra” predstavuje minulosť, “Psyché” má hlasno oznámiť svoj vstup do 21. storočia. Pán Ratmanskij je veľká nádej baletu.“ Pretože vedľa mnohých prenesených inscenácií tohto choreografa naprieč kontinentmi, práve táto kreácia (podobne ako napríklad jeho Vták ohnivák) vedľa veľkých dejových baletov typu Stratených ilúzií či Bolta, hovoria skoro vo verši a pôsobivej kráse. Na malej ploche je každá hláska vyladená do dokonalého rýmu. Psyché je jemne tepaný, síce tradične vyzerajúci balet, ktorý sa zmieňuje ako spomienka na romantickú éru. Ale hneď v prvých okamihoch diela – keď sa diagonálne línie tanečníkov začínajú pohybovať s prekvapivou rýchlosťou, zvratmi hornej časti tela, keď otvoria svoje ruky – Ratmanskij ukazuje, ako je schopný použiť klasickú techniku vo vlastných pozoruhodných fantáziách. V priebehu päťdesiatich minút baletu sme svedkami krásy cez plnosť pohybu tela, plastickosť trupu a hlboké ohýbanie i celkovú prácu tela, s ktorou Ratmanskij mení dynamiku klasického tanca. Možno je to budúcnosť choreografie.

Predstaveniu samozrejme dominuje výborne hrajúci orchester. Nechýba fyzicky prítomný vokálny zbor, nie je to žiadny playback s nahrávkami, ako sa to často klame. Pôsobivá scéna Karen Kilimnik, kostýmy Adeline André, svetelný design Madjid Hakimi, profesionalita prístupu všetkých. Zaujímavé je, že i predstavenie sa posunulo a Zefíry mali iné parochne, Eros mal úplne iný kostým ako pôvodní bohovia lásky. To je živé divadlo, nie mauzóleum a reprízová šmíra.Ratmanskij svojimi postupmi a zreteľnou pokorou vytvára diela, ktorá sú v mnohom podobné, idú do základu. Sú plné symbolov, ktoré ich však nezaťažujú zložitými bludiskami semiotiky, nie je to žiadna orgiastická rozkoš v hľadaní významov. Na prvom mieste je tanec, ale tento tanec je súčasťou divadla, celej mašinérie toho čo sa deje, keď sa zdvihne opona. Ľudské bytosti so sebou však na žiadosť ich celebranta prinášajú na javisko svoju fyzickosť, svoju ľudskosť. I keď stvárňujú rôzne charaktery, rôzne postavy naprieč storočiami, zostávajú hlboko cítiacimi. Nemožno čakať od žiadneho divadelného umelca, že každé dielo bude trhák a prekoná dokonalosť predošlej práce. Je však radostné vidieť, že znalosť formy a jej nadobudnutie ako základného stavebného dielu pre novú katedrálu, ktorú choreograf v svojej práci stavia, má dobrý štýl, design, výborné súčiastky. A tento kúzelný orloj i keď niekedy zavŕzga, opäť po okružnej ceste dospeje a radostne odbije novú hodinu, novú chvíľu, ktorá v rovnakej chvíli už je preč a je prekonaná.
Foto archiv, Sebastien Mathé/Opéra National de Paris