Baletní panorama Pavla Juráše (89)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Baletný fenomén: Jana Kosíková – Přibylová
– Prvý diel štúdie o veľkej primabaleríne: Líza, Odetta, Odília, Kitri, Gamzatti, Raymonda, Nikia, Klára
***

Je škoda pre dejiny a archívy hlavne u tak pominuteľného umenia ako divadlo a balet, že brnianski tanečníci neustále zostávajú v tieni pražských. Nielen v mediálnom tieni, ale aj kritickom. Tí pražskí si privyrábajú na módnych show, firemných akciách, charitatívnych ceremoniáloch a podobne. Zjavujúc sa pravidelne v celoštátnych časopisoch s často skreslenými údajmi pochybných žurnalistov. Aj dve premiérové alternácie si nájdu miesto v kritikách pražských baletomanov. Len málo celoštátnych recenzentov alebo tých, ktorí systematicky baletný život mapujú, sa unúva na cestu do Brna, mapovať nielen premiéry, ale aj rast a výkony jednotlivých členov súboru.

V dobe, ktorá ešte nepoznala sociálne siete a videotechnika si nedokázala na amatérskej úrovni poradiť s nástrahami svetelných kontrastov na javisku, tak existuje len veľmi málo dokladov o mimoriadnych výkonoch umelcov prinajmenšom v rozpätí rokov 1990 až 2000. Aj vzhľadom k sociologickým a politickým zmenám danej doby, zostala divadelná žatva výkonov opomenutá. Po dobe, kedy sa aj divadlo politicky a spoločensky angažovalo v boji proti režimu nastala doba, kedy divadlo žilo samo pre seba. Toto opomenutie postihlo mnohých umelcov hlavne na scénach mimo Prahy, kde aspoň základné pocity sledovať prvú scénu fungovali (či samo divadlo vydávalo svoj časopis).

V Brne profesionálna ignorancia postihla celú jednu silnú generáciu umelcov. Tragický predčasný odchod Iva Lepolda, krátku kariéru Karla Litteru, javiskové majstrovstvo Ivana Příkaského a práve Janu Přibylovú, toho času ešte Kosíkovú, o ktorej to dnes a nabudúce bude. Prečo? Jana Přibylová dostala od nového šéfa baletu Mária Radačovského priestor pre oficiálne ukončenie tanečnej kariéry koncertom Révérence (14. septembra 2014). Šéf baletu tak znásobil už jednu rozlúčku primabaleríny, ktorou bolo Labutie jazero pred dvomi-tromi rokmi za vedenia Lenky Dřímalovej.  Ja sa chcem však poohliadnuť za kariérou umelkyne z iného uhla.Nadväzujúc na úvod, tak ani poriadna fotodokumentácia neexistuje. Obmedzuje sa na tri – štyri použiteľné fotografie na filme, ktoré by dokumentovali roly primabaleríny, napríklad jej Odettu/Odíliu. Silný dojem však zostáva priamo v divákoch, ktorí mali šťastie Janu Přibylovú vidieť tancovať. Patrí k tým málo veľkým umelcom, u ktorých emócia a umelecká pravda odolá poslednej opone, prúdu času i pomíňajúcej pamäti.

Mnoho divákov i odborná verejnosť vníma umelkyňu hlavne ako klasickú balerínu. Niet sa čomu diviť. Zástoj jej rolí v klasických baletoch je jedinečný. Keď začneme ako tak chronologicky: Swanilda v Coppélii, Sylfidy od Fokina v redakcii Olgy Skálovej, zaujímavý exkurz do sveta Filippa Taglioniho, ktorému vo svete vládne Pierre Lacotte, v Brne v úprave Zdeňka Prokeša a Vladimíra Vašuta; Natálie, aneb Švýcarská mlékařka (1993). Viaceré role v Spiacej krásavici. Potom prišla jej mimoriadna Líza v Márnej opatrnosti. Tu už naplno primabalerína rozohrala svoje kúzlo. Herecky úprimná, bez akejkoľvek maniery či naivity vystavaná rola neposlušnej dcéry, zároveň oslnivé až virtuózne tancovanie. Přibylovej šibalské oči, spôsob, akým stavala pantomimické mizanscény a ženský šarm boli najvyššou devízou tejto inscenácie.

Z iného pradiva vystavala naopak svoju Giselle. I tu zvolila prirodzený kontrast medzi dvoma odlišnými svetmi. Jej Giselle v prvom dejstve i keď bola úprimná, veselá, hlboko zamilovaná cudná dievčina, predsa akoby na nej zostal tieň podozrenia, prečo jej margarétka ukazuje nešťastie. Slávne variácie v prvom dejstve tancovala na svetovej úrovni. Nezabudnuteľná je jej diagonála (Pas balloné sauté na špičke po diagonále), či ľahkosť, ktorú do technicky náročných a chronicky známych pasáží vložila. Aj tým hrala charakter roly dievčiny, ktorá najradšej zo všetkého tancuje a je kráľovnou dievok v svojom okolí. Scéna pomätenia a smrti sa stala vrcholom prvej časti. Spôsob, akým traktovala jednotlivé frázy spomienok a postupujúceho šialenstva, jej jasne pochopiteľné a závojom smútku zahalené spomienky spolu s gestami, kde nebolo nič zbytočné ani vyumelkované sú nezabudnuteľné.

V druhom dejstve vďaka svojim dokonalým pózam a la seconde, dych berúcemu balance, entrechat, chainées bola skutočne víla. Bez ľudských zákonov tela, gravitácie, vykostená nehmotná víla, prelud. Tento prelud však dostal hlboko ľudský rozmer v stretnutí s nešťastným Albertom. Spôsob, akým umelkyňa drobnou nuansou v geste, pohľadom a výrazom tváre vyjadrovala odpustenie za jeho zradu, pôsobivo kontrastoval s technickými zázrakmi jej interpretácie. Podobne ako finále prvého dejstva bolo vrcholom pozemského putovania jej hrdinky, aj záver druhého dejstva bol veľkým finále. Po jej atletických entrechat, skokoch, vo chvíli, keď vychádza slnko a zaznievajú zvony zvolávajúce dedinčanov na rannú pobožnosť, to ona vysluhuje sviatosť zmierenia. Přibylovej fyzické nasadenie, brilantné fyzické tancovanie a hlboko ľudský rozmer predznamenal to, čo dnes k dokonalosti doviedla Natalia Osipova. Divadelne účinné spojenie baletu s emotívnym hereckým vyjadrením. Nie vonkajším gestom a pohybom, ale cez tajomný mikrokozmos umelca, ktorý spája v sebe osud postavy s vlastným bohatým vnútorným svetom.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
baaletka

je to tak … byla úžasná, navíc skromná a milá … díky za článek!