Baletní panorama: Tanec jako smysl života

Baletná panoráma Pavla Juráša (192)
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrivých (5)
• Nad Duatom v Berlíne sa zatiahla opona
• Čo sleduje Walter Madau?

 

Dnes sa po českých aktualitách v minulom diele (tu) radšej vrátim do minulosti, pretože som sa dozvedel, že ma jeden baletný šéf asi podplatil. Veru aj to je riziko, písať Baletnú panorámu. Vecné zhodnotenie dramaturgických plánov v duchu toho, čo sa o dramaturgii učí na vysokých školách, je mylne chápané ako nadržiavanie. Objektívna pravda v umení neexistuje, ale zdravý rozum by osobné antipatie voči niekomu nemali zatemniť. Keďže vieme, ako to u nás s podporou kultúry vyzerá, je vôbec zázrak, že ešte funguje toľko divadiel a baletných súborov.

Otázka skôr znie, ako si vážime tých umelcov, ktorí pre nás hrajú, vystupujú. Častý divácky nezáujem, neochota nechať sa prehovoriť navštíviť aj titul, ktorý prekračuje zažité konvencie rokmi ustálené, je alarmujúci. V Taliansku tento týždeň vláda schválila finančný darček mladým. Každý osemnásťročný obyvateľ Talianska dostane od vlády päťsto euro. Vláda utratí za program 290 miliónov eur. Mladí, ktorí od 15. septembra do konca roku oslávia plnoletosť, sa zaregistrujú na webe, tým získajú podporu a môžu svoje peniaze utratiť na nákup kníh, návštevu divadla, koncertov, galérií, kina či dokonca jedného z dvadsaťštyri apeninských národných parkov. „Je to bonus pre práve dospievajúce deti, ktorý by mal upevniť ich povedomie o tom, čo to znamená žiť ako dospelý v Taliansku – v zemi s najväčším kultúrnym dedičstvom na svete,“ vysvetlil premiér Renzi. Doplnil ho vedúci iniciatívy Tommaso Nannicini: „Chceme osemnásťročným pripomenúť, aké dôležité je prežívanie kultúry. Nielen pre osobné obohatenie, ale pre posilnenie celej spoločnosti.“ Čo viac dodať? Úžasná a inšpiratívna idea, ako aj divadlám prihrať mladé publikum. Alebo sa o to aspoň pokúsiť, ako sa tento týždeň pokúsil balet NdB, keď zatancoval na železničnej stanici. Najhoršie je totiž zakonzervovať sa a nič nerobiť. Na prehľade sezóny najlepšie vidieť, kde sa uspokoja s tým, čo sa od nich vyžaduje, a kde si naopak vážia svojich divákov či ich rozmaznávajú.

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (5)
Prerušená esej o úteku Rudolfa Nurejeva na západ pred presne päťdesiatimi piatimi rokmi môže pokračovať. Hravo sme si prezentovali hlavných aktérov (prvý diel tu) a dnes už po explikácii, osudový deň na malom parížskom letisku Le Bourget. Pre lepšiu predstavu čitateľov, ktorí nevideli pôsobivý hraný dokument BBC Dance to Freedom (2015), niekoľko fotografií, ktoré pôsobivo v tomto dokumente zachytávajú atmosféru letiska Le Bourget. Baletnej panoráme ich požičal predstaviteľ Nurejeva, hviezda Bolšovo baletu Artem Ovcharenko, ktorý strhujúcim spôsobom stvárnil v snímku legendárneho tanečníka a svojím výkonom dojal tisícky divákov na svete, ktorí toto pôsobivé filmové bádanie videli.

 

Akty 7
Záhadou zostáva, ako vlastne Sergeyev obsadenia pre predstavenia v Paríži plánoval. Nurejev nakoniec žiadne predstavenie Spiacej krásavice netancoval. Okrem generálnej skúšky, na ktorú na západe zvykla chodiť celá skupina žurnalistov, takže bola dôležitejšia ako predstavenie večer titulované ako premiéra. Ministerka kultúry Zväzu sovietskych socialistických republík Yekaterina Furtseva Nurejevovi údajne povedala pred Sergeyevom: „Táto krajina čaká na to, aby ťa videla tancovať.“ Sergeyev mal len zamumlať: „Áno, áno, áno.“ A tak Nurejev dostal šancu vystúpiť na generálnej skúške. Ministerka prejavila prianie, aby Rudolf tancoval aj v Cannes. Alla Osipenko to videla svojim pohľadom tak, že Sergeyev s Dudinskou sa chceli pomstiť francúzskemu impresáriovi a nastaviť obsadenie tak, aby premiéru tancovala Kolpakova s manželom Vladilenom Semenovom a oni potom mohli vytrubovať: „Vidíte, dali sme tancovať mladých, a žiadny veľký úspech nedosiahli.“

Rudolf triumfálne debutuje 19. mája v Bajadére a získa ohlas, aký desaťročia nikto. Vedľa Tarasa Buľbu je na programe práve Kráľovstvo tieňov, na západe úplne neznáme. Prvýkrát má publikum šok, keď zhliadne zostupovať na zem tiene v geniálnej choreografii Petipu. Keď doznie dámske trio, po mystickej sekvencii poetickej čistoty a krásy vyskočí na scénu Solor – Rudolf Nurejev ako tiger. Publikum je úplne šokované. Ovácie nemajú konca. „Bol brilantný,“ spomína Olga Moiseeva. „Predsa len neboli jeho nohy dlhé, ako by tanečník mal mať, ale mal v sebe niečo zemité vedľa tej mužnosti a svalnatých lýtok. Bol veľmi maskulínny, ale zároveň mal tajomný prúd niečoho feminínneho. Špeciálny druh pudovosti a sexuality, niečo, čo nikto iný nemal. Bol veľmi exotický,“ zhrnie výstižne Mikhail Baryshnikov. „Ľudia vykrikovali ako šialení,“ spomína Lacotte. „Videl som stovky Rudolfových vystúpení, ale nikdy netancoval ako vtedy.“ Päťdesiat rokov po La Saison Russe Paríž prežíva vzrušujúcu noc. Žijúca legenda Sergej Lifar prorocky oznámi: „V tomto storočí boli tri rôzne epochy pre baletných historikov. L’époque Nijinsky, l’époque Lifar, l’époque Nurejev.” Osemdesiatročná Lyubov Yegorova, ktorá ešte v cárskom Svätom Petrohrade tancovala s Nijinským, vyhlási: „Je väčší a dlhší, ale napriek tomu pôsobí ľahunko. A má rovnakú javiskovú charizmu, ako mal Nijinskij.“ Druhé ráno noviny hlásajú triumf. Le Monde píše: „To bol Nijinskij vo Vtákovi ohnivákovi.“ Irina Kolpakova sa zdôverí: „To on otvoril oči západu k ruskému baletu. To skrz neho si ľudia na západe obľúbili naše umenie.“

14. júna došla z Moskvy ostrá depeša. Už tretia: „Nurejev sa neumravnil, ďalšie zlovoľnosti sa nesmú tolerovať.“ Riaditeľ Korkin, ktorý došiel práve z varieté, bol zdesený. Čo robiť? Na rozdiel od kultivovaného Sergeyeva, on bol silne autoritatívny. Pravý ideál komunizmu, ideálny boľševický byrokrat. Protiintelektuálny, protižidovský, hotový antisemita, protizápadný a aj protiumelecký. 15. júna rozhodli, že Nikolai Tarasov a šéf osvetľovačov Sergey Melnikov spolu s Alexandrom Grossinským a tlmočníkom sa vrátia do ZSSR. Žiadny Londýn. Koniec. Letenka do Moskvy. A Nurejev s nimi vo všetkej tichosti. Samozrejme pri komisii spiklencov nechýbal Strizhevsky.

Je zaujímavé, že tento arogantný a utiahnutý mužík bol hlboko očarovaný Allou Osipenko. Ako zo Shakespearovej drámy. Ten, ktorý sa všetkým vyhýba a stráži si svoj post, ktorý mu zverila strana a sovietsky ľud, je očarovaný mladou balerínou. Temperamentná femme fatale má vždy nad ním prevahu, keď niečo potrebuje. A vie to dobre využiť. V ten istý deň tancuje večer šťastný tanečník Siegfrieda s Allou Osipenko ako labuťou kráľovnou. Tá vedľa Rudolfa získala mnoho chvály. Novinári písali, že sú ako Karsavina a Nijinskij. Keď pri odchode zo Športového paláca, kam sa predstavenia z Palais Garnier preniesli, Strizhevsky a agenti prišli sólistov skoro zatknúť, dav začal skandovať: „Nechajte ich ísť!“ Alla, vyčerpaná po Labuťom jazere, opäť využila svoj šarm a prevahu nad mužom, ktorý bol podľa pamätníkov vzdelaný a mal aj zmysel pre humor. „Vitaliji Dmitrijeviči, vidíš, keď nás nenecháš ísť, vypukne škandál!“ ohlásila balerína do uška agentovi. Bol to posledný deň v Paríži a predvečer Osipenkovej narodenín. S ťažkým srdcom ich nechal odísť. „Ale ak sa Nurejev nevráti do svojej izby, ty budeš, súdružka, za to zodpovedná,“ okorenil to svojej tajnej láske. A tak utekali minúty a hodiny bežali svojim rytmom.

Rudolf v noci blúdil Parížom v sprievode Clare Saint. Až do svitania. Keď Rudolf prichádzal na hotel, už pred ním stál modrý autobus, ktorý ich behom pobytu v Paríži vozil. Keď prišiel na letisko Paris – Le Bourget, videl v hale v dobrej nálade Sergeyeva s Dudinskou, ktorí si spokojne konverzovali s Pierrom Lacottem. Clare len pred pár hodinami uľahla, takže tam nebola. Zato s Pierrom prišiel tanečník z parížskeho súboru Jean-Pierre Bonnefous a Oliver Merlin, ktorý písal pre noviny. Rudolf sa k nim pripojil, aby si dali drink a rozlúčili sa, kým neuvideli, že súbor sa zoraďuje v odletovom koridore.

Sergeyev si odtiahol Nurejeva na stranu a priateľsky mu povedal: „Rudik, nemôžeš teraz cestovať s nami. Do Londýna pricestuješ behom pár dní,“ tak spomína Nurejev na osudovú správu, ktorá zmenila jeho život. Naopak v aktoch KGB stojí, že riaditeľ Korkin bol zodpovedný, aby tanečníkovi povedal správu o návrate do Moskvy. Korkin naopak vyvracia dôvod návratu do Moskvy, správu, ktorú predostreli tanečníkovi, a to, že po úspechoch v Paríži ho chce Chruščov vidieť tancovať v Kremli. Korkin naopak spomína, že dôvodom pre Rudolfov návrat bol zlý zdravotný stav jeho maminky. Lenže podľa Ally Osipenko v tú noc, ako spolu odišli po Labuťom jazere z reštaurácie, Rudolf s maminkou volal a bola úplne v poriadku. Francúzski priatelia ničomu nerozumeli. Videli len tvár svojho priateľa Nurejeva bielu ako krieda. „Pre corps de ballet je miesto, pre techniku je miesto, ale pre mňa žiadne,“ reagoval Nurejev. „Žiadne ďalšie zahraničné turné… mám sa utopiť v zabudnutí,“ hovoril Nurejev. Celá hrozivá skutočnosť mu začala dochádzať. Bezmocný a ticho vzlykajúci Korkinovi oznámil, „že si radšej vezme život,“ než aby musel podstúpiť strašné veci, ktoré sa mu majú stať. Do rozhovoru sa zapojila aj organizátorka turné Francúzka Janine Ringuet. „To nebude predsa tak hrozné,“ snažila sa ho ukľudniť. „Naša agentúra je mocná, my ti pomôžeme.“ Ringuetová pokračovala v úvahách: „Môžeme hneď prehovoriť s pani ministerkou Furtsevou…“ Rudolf ju ale nepočúval, bol duchom neprítomný. „Som mŕtvy muž,“ mumlal. Keď videl prechádzať okolo Olgu Moiseevu a Allu, ukázal im prekrížené prsty ako symbol väzenia.

„Rozumeli sme všetci, čo to znamená. Všetci sme boli ohúrení, aj Sergeyev s Dudinskou. Tušili sme, že ak sa vráti do ZSSR, že mu to hrozí.“ Baleríny začali vzlykať. Jedna, dokonca tá, ktorá Rudolfa vôbec nemala rada, začala plakať. Napätie sa stupňovalo. „Všetci ma prehovárali, aby som nerobil divadlo a poslúchol. Že keď prídu do Londýna, pôjdu na veľvyslanectvo ZSSR a vysvetlia, že je treba, aby som sa vrátil. Že v mojom životnom štýle nie je nič politické a nebezpečné. Že to je proste umelecká nátura. Aby mali pre ňu pochopenie. Ja som to však vedel najlepšie. Je to koniec,“ spomína Nurejev neskoršie na osudové minúty svojho života.

„Zavolaj mi taxík,“ zvolal Jean-Pierre Bonnefous ku kolegovi, čo sedel na lavičke. Ten mal ale ohromný strach a odmietol. „No dobre,“ povedal Jean-Pierre, „tak musíme zavolať Claru.“ Svojim spojením s rodinou Malraux by mohla pomôcť, viedla úvaha. Bolo asi deväť hodín ráno. A lietadlo do Moskvy malo vzlietnuť o 12.35. Keď súbor Kirova odletel do Londýna bez Nurejeva, Strizhevsky sa s agentmi chceli presunúť aj s Rudolfom ku Aeroflot – Lounge. Tanečník však začal kričať a tak zostali sedieť na mieste v hale. „Mal som strach, že keď ma odvedú, už nebudem mať žiadnu kontrolu ani pomoc. Možno tam mali pripravenú aj zdravotnú sestru, ktorá by mi dala injekciu, a bol by koniec,“ uvažoval tanečník. „Ak ma posuniete hoc len o centimeter, garantujem vám, že začnem jačať,“ povedal Nurejev Strizhevskemu. A tak eskortovali Rudolfa k baru vo vstupnej hale. Strizhevsky s druhým agentom KGB Romanovom ponúkli Nurejevovi kávu. „Ale nič nechcel, bol veľmi nervózny,“ stojí v aktoch KGB. Nurejev sa musel cítiť strašne. Videl svojich francúzskych priateľov stáť obďaleč, bez šance mu pomôcť. Súbor a jeho budúcnosť odleteli do Londýna. Podivný príkaz vrátiť sa do Moskvy a tancovať pre Chruščova mu – znalému postupov KGB – paralyzoval rozum. Olivier Merlin premýšľal uniesť Nurejeva ako v akčnom filme, pretože parkoval svojou motorkou hneď pri vchode. Ale okrem Strizhevského a Romanovova bol pri nich ešte tretí agent.

Zatiaľ v apartmáne na Quai d’Orsay zobudí Claru Saint telefón. Aké šťastie, že po noci prebdenej s Nurejevom v parížskych zákutiach telefón nevyvesila! Čo by sa ináč dialo?

Jean-Pierre jej na jeden dych zrekapituloval, čo sa deje na letisku. Clara sa rýchlo obliekla, vlasy zmotala pod hodvábnu šatku, chytila taxík a za pol hodinu už vkráčala do preletovej haly. „Vyzeral taký malý medzi tými súdruhmi, a taký smutný,“ spomína Clara na obrazy, ktoré jej utkveli v pamäti. „Neplakal, ale bol smrteľne bledý.“

„Čo môžeme urobiť?“ pýtal sa Jean-Pierre. „Neviem,“ odpovedala úprimne Clara. Upravila si šatku a smelo vykročila k súdruhom agentom. „Est-ce que peux dire au revoir a mon ami?“ (pozn. autora – Môžem sa rozlúčiť so svojím priateľom?) predniesla zvučne so svojím šarmom. Strizhevsky prikývol. Pobozkala Rudolfa a zašepkala mu pri uchu: „Ty teda neletíš do Londýna?“ – „Nie, musím ísť do Moskvy, ale všetka moja batožina je v inom lietadle.“ A potom prehovoril ticho a pokojne: „Chcem tu zostať.“ – „Si si istý?“ opáčila Clara. – „Áno, prosím, prosím, urob niečo.“ V tom okamihu ich Strizhevsky pohľadom prerušil. „Au revoir, au revoir,“ dohrala Clara lúčenie a znovu ho pobozkala. Clara sa vrátila k francúzskym priateľom, aby im zreferovala, čo Rudolf povedal. Skupinka bola strachom bez seba. Impresário Georges Soria ich varoval: „Nič nerobte, je to veľké riziko! Ja týchto ľudí poznám, môže to byť nebezpečné aj pre vás!“ Clara však nehodlala strácať čas. „Niečo pre Rudolfa urobiť musíme, aj keby som to mala urobiť ja sama bez vás,“ vmietla mužom do tváre. Bolo už skoro desať hodín a nezostávalo moc času. Clara si všimla ceduľu „Letisková polícia“ a vyrazila na druhé poschodie. Zaklopala na dvere vedúceho colnej kontroly Le Bourget Gregoryho Alexinského. „Viete, pane, dole je problém,“ začala Clara úradníkom vysvetľovať, čo sa dolu deje. Že tanečník je držaný proti svojej vôli. – „Kde je?“ pýtal sa Alexinski. – „Pri bare,“ odvetila Clara, „čaká na ďalšie lietadlo.“ – „A ste si istá, že tu chce zostať?“ overoval si Alexinski informácie. – „Áno, som si absolútne istá, hovorila som s ním,“ potvrdila Clara. – „A je to určite tanečník?“ – „Áno, samozrejme, včera tancoval v Športovom paláci. Je z Kirovovho baletu. Prečo sa pýtate?“ – „Pretože ak by bol vedec, mohla by tá vec byť veľmi nebezpečná.“ – „Nie,“ odpovedala Clara, „je to vynikajúci tanečník. Keď pôjdete so mnou, môžete ho vidieť. Ako by som mu mohla pomôcť?“ – „My mu nemôžeme pomôcť, madam. Je to proti zákonom a predpisom. My nemôžeme k nemu pristúpiť. On musí prísť,“ zhrnul situáciu Alexinski. – „To je nemožné,“ vykríkla zdesená Clara. „Strážia ho dvaja muži.“ – „Tak my môžeme zísť dolu k baru. Ale on musí k nám prísť. A musí povedať: Je veux l′asile politique,“ (pozn. autora – chcem politický azyl) upokojoval netrpezlivú Claru Alexinski. „Myslíte, že mu to môžete povedať?“ – „Skúsim to,“ odvetila Clara a vydala sa späť dolu.

Skupinka KGB už dolu pri bare popíjala koňak. Usmievavá a šarmantná Clara sa vrhla k Strizhevskému. „Môžem ešte Rudolfovi niečo povedať?“ Strizhevsky pritakal kývnutím hlavy. Claru poznal z pobytu v Paríži a nevidel v mladej krásnej dievčine žiadne nebezpečenstvo. Clara rýchlo objala Rudolfa. „Vidíš tých dvoch mužov pri bare? To je francúzska polícia. Musíš sa dostať k nim a sám im povedať, že tu chceš zostať.“ Potom Clara zohrala veľké divadlo lúčenia zamilovanej dievčiny a objednala kávu.

„Okamžite som vedel, že to je moja jediná šanca.“ Spôsob, akým Nurejev akt odovzdania sa do rúk francúzskej polície vykonal, zostane navždy bájnym okamihom, akých majú umelecké hviezdy viac. Jedni vravia, že hekticky ako tanečník urobil niekoľko veľkých krokov, až sa zastavil medzi francúzskymi policajtmi. Druhá verzia hovorí, že Rudolf prudko vyskočil, až sa Strizhevsky zľakol a opýtal sa ho, čo robí. „Nurejev mlčal,“ stojí v spisoch KGB, ktorých dôveryhodnosť samozrejme nie je zaručená. „A potom povedal: Rozhodol som sa,“ tak je zapísané. „Nepovedal, k čomu sa rozhodol, len opakoval, že je pevne rozhodnutý a že to nikto nemôže zmeniť.“

A potom urobil presne šesť krokov medzi francúzskych komisárov. Neskôr sám spomína: „Žiadny beh, žiadne skákanie, žiadny krik, žiadna panika. Celkom pokojne som vyriekol: Chcem zostať vo vašej krajine.“ Na to reagovali šokovane všetci agenti a pribehol aj Trofimkin. A začali sa strkať. „Dosť!“ zakričal komisár. „Tu ste na francúzskom území.“ Šokovaní agenti KGB vedeli, že nemajú žiadnu šancu, a napchali sa do telefónnej búdky.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
Správa týždňa prišla v stredu z Nemecka. Nejde o pani Merkelovú, ale politika v tom má svoje za a proti. Správa je šokujúca tak ako tá predošlá, ktorá po Vladimirovi Malakhovovi vymenovala do čela Berlínskeho štátneho baletu Nacha Duata. Ten skončí! S hanbou. Jeho škandálne tlačové konferencie a horekovania pretiekli nad okraj zriaďovateľom tak ako jeho hrozivé ekonomické výsledky a desivo nízka návštevnosť. Od roku 2019 ho nahradí berlínska enfent terrible Sasha Waltz a Johannes Öhman.

Otázka je, čo s takým obrovským súborom, ktorý je už teraz v rozklade, ako s obľubou sám Duato rozpráva napríklad v nemeckom rádiu, urobí Sasha. Je to šok. Takto uznať chybu, že menovanie Duata bol omyl, si vyžaduje pokoru. Stiahol z repertoáru klasiky, koľko mohol, a zahltil repertoár svojimi baletmi. Keby aspoň nové kreácie, ale len hrabanie sa vo vlastnom archíve. Návštevnosť jeho titulov bola na päťdesiatich percentách, čo je pre taký súbor a divadlo katastrofa. Klasického Luskáčika od Medvedeva a Burlaka, ktorý bol na špici s 99,9 percent, zruší a chce uviesť svojho. Po svojej nevydarenej Spiacej krásavici. Aj ďalšie neoklasické, dejové, celovečerné balety skončili vo funduse. V červenej sále historickej radnice novú riaditeľku uviedol primátor a senátor za kultúru Michael Müller. Sasha Waltz, žijúca zo svojich projektov, v poslednej dobe prosená skoro na kolenách, aby choreografovala pre veľké baletné súbory, tak zdedí najväčší nemecký baletný súbor. Je zaujímavé, že Waltz na ponuku kývla. Sama totiž pozná bláznovstvo mocných a politiky, keď sa nad jej súborom niekoľkokrát úplne vážne stiahli mračná. Prichádzala o podporu, dotácie, živila sa na turné so svojimi projektmi, aby udržala kontinuitu svojej tvorby. Designovaní riaditelia oznámili novinárom, ktorí od začiatku kritizovali premiéry Duata, že päťdesiat percent repertoáru bude tvoriť klasika. Snáď nie taká, ako práve prebiehajúce skúšky na Duatovho Luskáčika.
***

Vo Francúzsku je hitom film Divines, ktorý beží v kinách. Režisérka Houda Benyamina drsný príbeh zo súčasnosti rozparcelovala strhujúcimi tanečnými scénami. Nie nadarmo, hlavná hrdinka Duonia sa zamiluje do tanečníka. Na tohtoročnom festivale v Cannes dostala režisérka Zlatú kameru za svoju zvláštnu snímku. Je pekné, že tanec stále fascinuje.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je v Česku zaiste neznámy tanečník Walter Madau. Talentovaný a perspektívny tanečník. Tancuje v baletnom súbore slávneho divadla La Scaly v Miláne. Rodák z Turína, absolvent baletnej akadémie Scaly. Choreograf Ratmansky si ho v júli vybral ako Benna do Labutieho jazera tak ako iných mladých tanečníkov, ktorým dal šancu a veril im (tu). Vybral si aj video blízke svojej práci, domovu, súboru.

Pre českých a slovenských čitateľov to Walter podrobne vysvetlil. „Pre mňa to je vrchol, pretože nie sú to len tanečníci, ale skôr umelci. Oni sú pre mňa absolútnou inšpiráciou,“ hovorí Walter. „Pretože v tanci potrebujem vidieť, že je to všetko pravdivé. A to je najdôležitejšia vec pre mňa!“ hovorí svoje motto tanečník z Milána. „Nie som zamilovaný do čistého klasického baletu. Dávam prednosť Crankovi, MacMillanovi a všetkým choreografom, ktorí vedia nájsť pravé súznenie medzi krokmi a umením,“ dodáva zasvätene tanečník veľmi inšpiratívnu myšlienku. „Moje obľúbené balety sú Onegin a Romeo a Júlia a obaja moji obľúbení interpreti sú Massimo Murru a Emanuela Montanari. Milujem, keď tancujú, a zakaždým plačem od začiatku až do konca baletu,“ dodáva bez hanby Walter Madau na prahu novej sezóny z Milána.
***

 

V článku sú okrem iného použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev
www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life