Baletžravá Camellia

Prológ
Už dlho závidím ostravskému Národnímu divadlu moravskoslezskému. Snáď s každou premiérou je v programe Před půlnocí na ČT24 Českej republike servírovaný jeden významný choreograf za druhým, jeden geniálnejší a dramaturgicky objavnejší počin za druhým. Nevydržal som svoju zvedavosť a navštívil som predstavenie baletu Dáma s kaméliami režiséra a choreografa Allena Yu. Pocit z prázdnoty, ktorý mám pri tomto televíznom vysielaní, keď zúfalá moderátorka neovláda nič nielen o tanci či balete, ale ani o divadle a súka zo seba desivo banálne otázky v celoštátnom vysielaní z peňazí nás daňových poplatníkov, mi zostal žiaľ i na predstavení a i po ňom. Nebudem text zaťažovať emotívnymi výkyvmi, ktoré tanečné spracovania Dumasovskej predlohy milujem, ktoré nemám rád a podobne, ale uvediem len jednu krátku spomienku. Nie je to tak dávno, čo som v Hamburgu na pôde baletného centra Johna Neumeiera hovoril s jedným z jeho baletných majstrov o jednej z ich interpretiek Marguerity Gautier a vyjadril som sa v zmysle; „že mi pripadá technicky dokonalá, ale vnútorne prázdna, bez výrazu.“ Onen slávny bývalý tanečník a vynikajúci baletný majster ma poučil, že „John nemal v pláne inscenovať Dámu s kaméliami ako tragickú heroínu talianskej opery Verdiho v duchu Callasovej a patetických speváčok s korpulentnými gestami, ale ako vnútornú senzitívnu výpoveď s francúzskym espritom, melanchóliou a žiaľom. Bez prizmy nesmrteľnej Traviaty, ale vo vlastnej dramaturgickej i hudobnej koncepcii, v duchu autora literárnej predlohy.“ I tak som si myslel svoje. Allen Yu ponúka práve to: prázdnu pozlátku, veľkolepé gestá, nešťastnú ženu bijúcu čelom do podlahy javiska, neustále zranenú, ktorá padá k zemi, zároveň exaltovanú „v dobe choroby“ keď strieda jednu promenádu v arabeske za druhou, výbušného cholerického Duvala staršieho, bez akýchkoľvek emócií čisto tanečne koncipovaného milenca Armanda a neurotický tanečný ansámbel, ktorý sa z plesových hostí zmení v rozkokošené karty.

Hudba
Ako dychtivý divák vždy vítam, keď hudobnodramatické dielo doprevádza zaujímavá hudobná dramaturgia, ktorá ma strhne, poskytne kostru libretu, dá priestor pre režijne choreografický zámer, inšpiruje ma, dokonca i poučí a poskytne mi možnosť počuť hudbu, ktorú nepoznám. Zároveň však s týmito očakávaniami súvisí aj sklamanie, keď i nie častý návštevník divadla musí cítiť, že niečo škrípe a nie sú to kotkodákajúce dychové nástroje. Poskladať časti z Verdiho opier v krátkych arióznych plochách, nie dlhších ako dve minúty, je odvážna idea. O to divokejšia, že pasáže sú z raných Verdiho opier, ktoré sa vyznačujú oným rytmickým spôsobom kompozície umcaca-umcaca. Takáto hudobná koláž neslúži ani príbehu, ani dráme a ani ku cti orchestra. Hrať operné melódie bel cantovej talianskej opery bez spevu? Ťažko nájsť k tomu prirovnanie. Hlavne keď každá druhá pasáž začína obligátnym buch – pomlčka aspoň dvojdobá – buch – pomlčka – buch. Verdiho doprovod vokálnych hlasov, často označovaný ako gitarový, sláčikových nástrojov so sólovým dychovým nástrojom a k tomu žblnk žblnk. Chudák Verdi. Škoda, že ho nezastupujú prísni dediči práv k jeho dielu, tak ako renomovaných divadelných autorov 20. storočia, ktorí bez mihnutia oka zakážu akékoľvek persifláže, koláže, kradnutie z diel. Škoda, že ani divák, ktorý si kúpi program sa nedozvie scénosled baletu s priradenými názvami použitých častí árií, predohier a ansámblov. Takto spozná len Maškarný  ples, Traviatu (ktorej predohra, či jej časti, zaznie pre istotu niekoľkokrát bez hlbšieho významu napr. ako hudobného leitmotívu), či Silu osudu. Je veľké šťastie pre toho kto toto spáchal, že nie je uvedený v programe k inscenácii. Taktiež nie je jasné či autor tejto hudobnej koláže siahol aj do Verdiho inštrumentácie, či si len ofotil na kopírke partitúry, ktoré sa mu páčili, poskladal ich za seba  a vytvoril hrmotnú, nekompaktnú, neemotívnu hudbu. Chudák orchester Národního divadla moravskoslezského, ktorý v rámci svojho nabitého repertoáru, bez dostatočných skúšok, musí hrať pred auditóriom poslucháčov raz za mesiac takto svojim spôsobom komornú, deravú orchestrálnu partitúru.

Libreto
Je banálne, iba kopíruje dej opery, neprináša do neho nové prvky ani z Dumasa, ani z výkladu literárnej predlohy, naopak ho retarduje výstupmi cigánok, či oživených kariet na plese. S tým úzko súvisí aj charakterizácia postáv. Nie je. Postavy buď tancujú, alebo predvedú celú učebnicu baletnej gestiky: si krásna, miluje ťa, chcem umrieť, trpím, zaplať mi, nechcem ťa vidieť, poď, zatancuj, omdlievam, ach ja úbohá… a podobne. Nedá mi nemyslieť pri takom stvárnení na javisku na geniálne drobnosti, ktorými veľkí tvorcovia obdarovávajú svoju postavu, čo do zložitosti jej vnútorného sveta, ale aj vnútornej motivácie jej konania. Neumeierove psychologické finesy gestom či pohybom, Petitove pohybové ornamenty ako zdroj výpovede, či skratky a herecký mikrosvet Piny Bausch. Režisér mnohými mizanscénami potvrdzuje nielen svoju bezradnosť, ale aj neznalosť základných javiskových právd. Armand odbehne do portálu a vzápätí odtiaľ vyjde jeho otec, Armand tancuje na forbíne a dva metre za ním pred ozdobným plotom čaká vzrušený barón, to sa nevidia? Na scénu doslova vtrhnú cigánky, ale nikoho z doposiaľ konajúcich postáv na javisku to nezaujíma. Doktor vytiahne z kufríka súdobý fonendoskop a vrchol komiky je, keď umierajúca Marguerita poprikrývaná perinami vyskočí z postele, na nohách má špičky a rovno začne tancovať sériu arabesiek. Zaujímavé je aj stvárnenie vedľajších postáv, napríklad komornej Naniny. Nie je to asi komorná ale najlepšia kamarátka Marguerity, keď spolu niekoľkokrát tancujú unisono duet. Väčšina choreografov tiež inak pohybovo odlišuje postavu starého Duvala. Allen Yu nie. Otec, neotec, monsignor, nemonsignor, zatancuje si tiež, dokonca dvojité piruety, grand jeté…. Zaujímavé je, že starí majstri dokázali v klasických baletoch jednoducho a logicky oddeliť postavy hlavné, zbor, dvoranov od ľudu napríklad aj rôznymi druhmi baletnej obuvi od špičiek, piškót až po charakterné topánky. Choreograf Dámy s kaméliami si s tým starosti nerobí, cigánky majú tiež špičky, komorná tiež, umierajúca hrdinka tiež… . Vrchol banality libreta je, keď sa po prestávke zdvihne opona a sme v surrealistickom svete, kde na nás žmurkajú z javiska Žolík a Piková dáma. Takto inscenačne i choreograficky zabiť ples, či stratiť možnosť vygradovať drámu urazením Marguerity, keď jej Armand zaplatí za jej predajnú lásku a choreograf nechá chudáka Armanda, aby Marguerite hádzal k nohám zlaté mešce, v počte šesť kusov, je ako výlet do iného baletu. Miesto nepochopiteľných inscenovaných predelov by bolo vhodnejšie vysvetliť, kedy si starý Duval obľúbil Margueritu, pochopil čo spáchal a prečo sa jej ide ospravedlniť. Záhada je, kam sa stratil Gautierovej ctiteľ barón. Veľmi pozoruhodná je pasáž, keď už spomenuté cigánky vyveštia z dlane Marguerite, že si nie je s Armandom súdená. Je len šťastný happy end diela dôkazom vzájomnej lásky a nepochopiteľného tajomstva lásky?

Choreografia
Pokiaľ vedenie súboru označí inscenáciu podtitulom neoklasický balet, niektoré pasáže neospravedlní ani chýbajúce slovníkové heslo, ktoré by českému divákovi vysvetlilo kde sú hranice neoklasiky. Choreograf ponúka divákovi tri zaujímavé a pôsobivé adagia: zoznámenie Marguerity a Armanda, krátku vidiecku idylu lásky a strhujúcu extázu blížiacej sa smrti a nenaplnenej lásky v závere. Bohužiaľ na celovečerný epický balet je to veľmi málo.

Interpreti
Je ťažké a nemožné hodnotiť interpretov, ktorí nevedia čo hrajú, prečo to hrajú, ako to majú hrať a iba tancujú, mnohokrát kroky, ktoré väčšina divadelníkov a členov baletných súborov v Česku označuje slangovo „ pakroky“. Olga Borisová-Pračiková a Jan Krejčíř by si zaslúžili viac pozornosti od režiséra, libretistu, dramaturga i choreografa.

Kostým
Už niekoľko dní čítam znovu a znovu knihu profesora Milana Čorbu o scénickom kostýme. Je to radosť čítať o tajoch a možnostiach javiskového kostýmu. O tajomstve a histórii strihov, materiálov, tkania textílií. Kostýmy predstavenia nie sú ani dobové, ani štylizované. Nectia ani línie historizujúce, ani materiál a ani strih. Vrchol nevkusu sú kožené nohavice Armanda na vidieku, či celkom neštýlové šaty Naniny. Úplne bezradne pôsobia neslušivé kostýmy pre tancujúce „karty“. V kostýmoch nie je uplatnená ani farebná symbolika, ani javisková imaginácia a fantázia. O absencii štýlových účesov a doplnkov ani nehovorím.

Scéna
V inscenácii je veľmi zvláštna, pripomínala mi dejiny scénografie dvadsiateho storočia. Od javiskového realizmu cez symbolizmus až po postmodernu. Prvé dejstvo – je zaplnené javisko, šesť pomaľovaných sufít, kde sú namaľované citáty sôch, nie však realistické, skôr grafiky. Vzadu veľké okno, projekcia, niekoľko bielych závesov a podlaha bohato riešená motívom mramorovej dlažby. Dejstvo na vidieku je ako z operety, niekoľko náznakov dokonca zavesených z povraziska – drevené laťové mriežky. Obraz plesu je už postmoderna a súčasnosť – štyri zrkadlá v zlatých rámoch a svetelná sprcha svetielok visiaca zvrchu. Záver to je čierna diera javiska, čierny zamat šál a výkrytov, modré nadpozemské svetlo a mosadzná posteľ umiestená v diagonále k portálu s toaletkou. Na záver, pretože sme v ére javiskových efektov, všetko pohltí tma a technik z portálového mostu sype biele papieriky ako lupene kamélie. Myslím, že viac k tomu netreba. Takto štýlovo, nearchitektonicky, neinvenčne pojatú scénografiu stačí opísať, netreba ju hodnotiť. O „zaujímavom“ svetelnom designe sa výpis inscenátorov nezmieňuje.

Epilóg
Nerád by som upadol k štýlu hodnoteniu niektorých recenzentov, ktorí dávajú percentá, či jasne odsudzujú všetko čo nechápu a nevedia v sebe zdôvodniť. Divadlo je alchýmia a niekedy sa podarí viac a niekedy sa môže i nevydariť. Za vrtkavým divadelným kumštom sa skrýva obrovský kus práce a divák nevie všetky súvislosti, nevie čo nevyšlo, nepozná kauzálnu príčinu, ktorá mnohými faktormi ovplyvňuje výsledné javiskové dielo. Je však smutným ukazovateľom stavu českého baletného umenia, keď sa z priemerných zahraničných tvorcov alebo tvorcov za zenitom tvorivých síl robia medzinárodné hviezdy a divákom sa podsúva pocit: to je cudzinec, je to mimoriadne, musíme tomu tlieskať! Zároveň je veľmi smutné, že mladá generácia tvorcov sa etabluje v undergrounde, či na scénach tanečného divadla a nikto zo šéfov, či tanečných guru ich nevedie k schopnosti tvoriť veľké baletné tableaux a dávať im šancu umelecky rásť v možno predsa len bohatých podmienkach veľkých divadiel. Vzniká obrovská generačná priepasť medzi generáciou choreografov ako Libor Vaculík a mladou generáciou, ktorá je otrávená spôsobom práce v kamenných divadlách a prežíva na pokraji záujmu o svoju umeleckú výpoveď s výnimkou tých, ktorým sa podarilo získať grand, či zároveň s tvorivou prácou prežiť vďaka vyučovaniu na ZUŠ a súkromných umeleckých školách a vystupovaniu na plesoch a firemných promo akciách tretej kategórie. Nechcel som ani písať tieto smutné poznámky k videnému predstaveniu, ale zaslepenosť publika, ktoré je schopné kričať bravo a tlieskať po banálnej variácii i vypočuté oslavné ódy v kuloároch divadla cez pauzu ma k tomu prinútili. Pretože verím, že divák má právo vstať a dať najavo, že cena vstupenky, ktorú zaplatil nezodpovedá tomu, čo mu inscenátori ponúkli. A brať si súbor ako alibi či rukojemníkov je vyslovene nemravné. Zo štátu sa znechutení korupciou či politikou vysťahovať len tak nemôžeme. Ale dať najavo nesúhlas: „nerobte takto divadlo, nie som hlúpy konzumný divák!“, to môžeme. A nie tak, že sa to nikto nedozvie, pretože si nekúpime vstupenku a inscenácia sa nenápadne po preinvestovaných honorárových a materiálnych nákladoch a návšteve štyroch abonentných skupín stiahne. Alebo uraziť umelcov na javisku, ktorí za nič nemôžu a hlasne komentovať predstavenie, chechtať sa, či odchádzať cez prestávku. Ale tak, že o tom napíšeme. Buď vedeniu súboru či divadla, alebo na web, ktorý títo ľudia čítajú.

Dáma s kaméliemi
Hudba: Giuseppe Verdi
Dirigent: Jan Šrubař
Režie a choreografie: Allen Yu
Scéna: David Bazika
Kostýmy: Eva Kotková
Balet a orchestr opery Národního divadla moravskoslezského Ostrava
Premiéra 10. listopadu 2011 Divadlo A.Dvořáka Ostrava
(psáno z reprízy 25.9.2012 Mahenovo divadlo Brno)

Marguerite Gautier – Olga Borisová-Pračiková
Armand Duval – Jan Krejčíř
Baron – Po-Ju Lin
Nanina – Markéta Pospíšilová
George Duval – Igor Vejsada
Prudence Duvernoy – Petra Kováčová
Žolík – Vladimír Vašků
Piková dáma – Petra Kováčová
Cikánka – Lucie Skálová
Doktor – Patrick Ulman
Vzpomínka  – Barbora Kaufmannová, Michał Lewandowski

www.ndm.cz

Foto Martin Popelář