Baletžravá Camellia

  1. 1
  2. 2

Prológ
Už dlho závidím ostravskému Národnímu divadlu moravskoslezskému. Snáď s každou premiérou je v programe Před půlnocí na ČT24 Českej republike servírovaný jeden významný choreograf za druhým, jeden geniálnejší a dramaturgicky objavnejší počin za druhým. Nevydržal som svoju zvedavosť a navštívil som predstavenie baletu Dáma s kaméliami režiséra a choreografa Allena Yu. Pocit z prázdnoty, ktorý mám pri tomto televíznom vysielaní, keď zúfalá moderátorka neovláda nič nielen o tanci či balete, ale ani o divadle a súka zo seba desivo banálne otázky v celoštátnom vysielaní z peňazí nás daňových poplatníkov, mi zostal žiaľ i na predstavení a i po ňom. Nebudem text zaťažovať emotívnymi výkyvmi, ktoré tanečné spracovania Dumasovskej predlohy milujem, ktoré nemám rád a podobne, ale uvediem len jednu krátku spomienku. Nie je to tak dávno, čo som v Hamburgu na pôde baletného centra Johna Neumeiera hovoril s jedným z jeho baletných majstrov o jednej z ich interpretiek Marguerity Gautier a vyjadril som sa v zmysle; „že mi pripadá technicky dokonalá, ale vnútorne prázdna, bez výrazu.“ Onen slávny bývalý tanečník a vynikajúci baletný majster ma poučil, že „John nemal v pláne inscenovať Dámu s kaméliami ako tragickú heroínu talianskej opery Verdiho v duchu Callasovej a patetických speváčok s korpulentnými gestami, ale ako vnútornú senzitívnu výpoveď s francúzskym espritom, melanchóliou a žiaľom. Bez prizmy nesmrteľnej Traviaty, ale vo vlastnej dramaturgickej i hudobnej koncepcii, v duchu autora literárnej predlohy.“ I tak som si myslel svoje. Allen Yu ponúka práve to: prázdnu pozlátku, veľkolepé gestá, nešťastnú ženu bijúcu čelom do podlahy javiska, neustále zranenú, ktorá padá k zemi, zároveň exaltovanú „v dobe choroby“ keď strieda jednu promenádu v arabeske za druhou, výbušného cholerického Duvala staršieho, bez akýchkoľvek emócií čisto tanečne koncipovaného milenca Armanda a neurotický tanečný ansámbel, ktorý sa z plesových hostí zmení v rozkokošené karty.

Hudba
Ako dychtivý divák vždy vítam, keď hudobnodramatické dielo doprevádza zaujímavá hudobná dramaturgia, ktorá ma strhne, poskytne kostru libretu, dá priestor pre režijne choreografický zámer, inšpiruje ma, dokonca i poučí a poskytne mi možnosť počuť hudbu, ktorú nepoznám. Zároveň však s týmito očakávaniami súvisí aj sklamanie, keď i nie častý návštevník divadla musí cítiť, že niečo škrípe a nie sú to kotkodákajúce dychové nástroje. Poskladať časti z Verdiho opier v krátkych arióznych plochách, nie dlhších ako dve minúty, je odvážna idea. O to divokejšia, že pasáže sú z raných Verdiho opier, ktoré sa vyznačujú oným rytmickým spôsobom kompozície umcaca-umcaca. Takáto hudobná koláž neslúži ani príbehu, ani dráme a ani ku cti orchestra. Hrať operné melódie bel cantovej talianskej opery bez spevu? Ťažko nájsť k tomu prirovnanie. Hlavne keď každá druhá pasáž začína obligátnym buch – pomlčka aspoň dvojdobá – buch – pomlčka – buch. Verdiho doprovod vokálnych hlasov, často označovaný ako gitarový, sláčikových nástrojov so sólovým dychovým nástrojom a k tomu žblnk žblnk. Chudák Verdi. Škoda, že ho nezastupujú prísni dediči práv k jeho dielu, tak ako renomovaných divadelných autorov 20. storočia, ktorí bez mihnutia oka zakážu akékoľvek persifláže, koláže, kradnutie z diel. Škoda, že ani divák, ktorý si kúpi program sa nedozvie scénosled baletu s priradenými názvami použitých častí árií, predohier a ansámblov. Takto spozná len Maškarný  ples, Traviatu (ktorej predohra, či jej časti, zaznie pre istotu niekoľkokrát bez hlbšieho významu napr. ako hudobného leitmotívu), či Silu osudu. Je veľké šťastie pre toho kto toto spáchal, že nie je uvedený v programe k inscenácii. Taktiež nie je jasné či autor tejto hudobnej koláže siahol aj do Verdiho inštrumentácie, či si len ofotil na kopírke partitúry, ktoré sa mu páčili, poskladal ich za seba  a vytvoril hrmotnú, nekompaktnú, neemotívnu hudbu. Chudák orchester Národního divadla moravskoslezského, ktorý v rámci svojho nabitého repertoáru, bez dostatočných skúšok, musí hrať pred auditóriom poslucháčov raz za mesiac takto svojim spôsobom komornú, deravú orchestrálnu partitúru.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Dáma s kaméliemi (NDM Ostrava)

[yasr_visitor_votes postid="23110" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments