Baletžravá Camellia

  1. 1
  2. 2

Prológ
Už dlho závidím ostravskému Národnímu divadlu moravskoslezskému. Snáď s každou premiérou je v programe Před půlnocí na ČT24 Českej republike servírovaný jeden významný choreograf za druhým, jeden geniálnejší a dramaturgicky objavnejší počin za druhým. Nevydržal som svoju zvedavosť a navštívil som predstavenie baletu Dáma s kaméliami režiséra a choreografa Allena Yu. Pocit z prázdnoty, ktorý mám pri tomto televíznom vysielaní, keď zúfalá moderátorka neovláda nič nielen o tanci či balete, ale ani o divadle a súka zo seba desivo banálne otázky v celoštátnom vysielaní z peňazí nás daňových poplatníkov, mi zostal žiaľ i na predstavení a i po ňom. Nebudem text zaťažovať emotívnymi výkyvmi, ktoré tanečné spracovania Dumasovskej predlohy milujem, ktoré nemám rád a podobne, ale uvediem len jednu krátku spomienku. Nie je to tak dávno, čo som v Hamburgu na pôde baletného centra Johna Neumeiera hovoril s jedným z jeho baletných majstrov o jednej z ich interpretiek Marguerity Gautier a vyjadril som sa v zmysle; „že mi pripadá technicky dokonalá, ale vnútorne prázdna, bez výrazu.“ Onen slávny bývalý tanečník a vynikajúci baletný majster ma poučil, že „John nemal v pláne inscenovať Dámu s kaméliami ako tragickú heroínu talianskej opery Verdiho v duchu Callasovej a patetických speváčok s korpulentnými gestami, ale ako vnútornú senzitívnu výpoveď s francúzskym espritom, melanchóliou a žiaľom. Bez prizmy nesmrteľnej Traviaty, ale vo vlastnej dramaturgickej i hudobnej koncepcii, v duchu autora literárnej predlohy.“ I tak som si myslel svoje. Allen Yu ponúka práve to: prázdnu pozlátku, veľkolepé gestá, nešťastnú ženu bijúcu čelom do podlahy javiska, neustále zranenú, ktorá padá k zemi, zároveň exaltovanú „v dobe choroby“ keď strieda jednu promenádu v arabeske za druhou, výbušného cholerického Duvala staršieho, bez akýchkoľvek emócií čisto tanečne koncipovaného milenca Armanda a neurotický tanečný ansámbel, ktorý sa z plesových hostí zmení v rozkokošené karty.

Hudba
Ako dychtivý divák vždy vítam, keď hudobnodramatické dielo doprevádza zaujímavá hudobná dramaturgia, ktorá ma strhne, poskytne kostru libretu, dá priestor pre režijne choreografický zámer, inšpiruje ma, dokonca i poučí a poskytne mi možnosť počuť hudbu, ktorú nepoznám. Zároveň však s týmito očakávaniami súvisí aj sklamanie, keď i nie častý návštevník divadla musí cítiť, že niečo škrípe a nie sú to kotkodákajúce dychové nástroje. Poskladať časti z Verdiho opier v krátkych arióznych plochách, nie dlhších ako dve minúty, je odvážna idea. O to divokejšia, že pasáže sú z raných Verdiho opier, ktoré sa vyznačujú oným rytmickým spôsobom kompozície umcaca-umcaca. Takáto hudobná koláž neslúži ani príbehu, ani dráme a ani ku cti orchestra. Hrať operné melódie bel cantovej talianskej opery bez spevu? Ťažko nájsť k tomu prirovnanie. Hlavne keď každá druhá pasáž začína obligátnym buch – pomlčka aspoň dvojdobá – buch – pomlčka – buch. Verdiho doprovod vokálnych hlasov, často označovaný ako gitarový, sláčikových nástrojov so sólovým dychovým nástrojom a k tomu žblnk žblnk. Chudák Verdi. Škoda, že ho nezastupujú prísni dediči práv k jeho dielu, tak ako renomovaných divadelných autorov 20. storočia, ktorí bez mihnutia oka zakážu akékoľvek persifláže, koláže, kradnutie z diel. Škoda, že ani divák, ktorý si kúpi program sa nedozvie scénosled baletu s priradenými názvami použitých častí árií, predohier a ansámblov. Takto spozná len Maškarný  ples, Traviatu (ktorej predohra, či jej časti, zaznie pre istotu niekoľkokrát bez hlbšieho významu napr. ako hudobného leitmotívu), či Silu osudu. Je veľké šťastie pre toho kto toto spáchal, že nie je uvedený v programe k inscenácii. Taktiež nie je jasné či autor tejto hudobnej koláže siahol aj do Verdiho inštrumentácie, či si len ofotil na kopírke partitúry, ktoré sa mu páčili, poskladal ich za seba  a vytvoril hrmotnú, nekompaktnú, neemotívnu hudbu. Chudák orchester Národního divadla moravskoslezského, ktorý v rámci svojho nabitého repertoáru, bez dostatočných skúšok, musí hrať pred auditóriom poslucháčov raz za mesiac takto svojim spôsobom komornú, deravú orchestrálnu partitúru.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Dáma s kaméliemi (NDM Ostrava)

[Celkem: 5    Průměr: 3/5]

Související články


Reakcí (2) “Baletžravá Camellia

  1. Nemůžu si pomoct, ale recenze na mě působí tak, že pan Juráš čekal Johna Neumeiera, ale byl to jen balet NDM. A pak už jen šťoural a hledal, co mu ještě do jeho představy nezapadá. Já bych to s tou ostravskou Dámou tak dramaticky neviděla.

    Zaujala mě ještě pasáž v posledním odstavci, se kterým bych jinak ráda souhlasila: podle autora má divák právo odejít během představení a projevit tak svou nespokojenost, ale nemůže v kuloárech chválit něco, co se mu líbilo? Protože se to nelíbilo panu Jurášovi? A každý, komu se líbí něco, co se panu autorovi nelíbí, je konzumní divák? Je opravdu nutné takhle diváky „shazovat“?

  2. Bohužel, musím souhlasit s názorem autora článku. Hudební složka byla sestavena neadekvátně – hotová paštika. Dám dva příklady, celá inscenace začíná nejuřvanějším Verdiho pochodem z předehry k opeře Sicilské nešpory, naopak předehra k Traviatě je zařazena až na sám konec, kdy hlavní hrdinka umírá. Ples ve fracích a nádherných róbách doprovází baletní hudba z Macbetha, který se odehrává na středověkém hradě a tak bychom mohli pokračovat dále. Jsem názoru, že hudební složka je postavena necitlivě k celé inscenaci. Možná by ten, kdo tuhle hudební složku plánoval, udělal lépe, kdyby nechal znít pouze hudbu k Traviatě a nepouštěl se do toho, čemu rozumí, jak koza petrželi. Je to škoda, protože tanečníci i hudebníci v téhle inscenaci odvádějí opravdu kus práce a výsledek není adekvátní jejich úsilí.

Napsat komentář

Reklama