Banská Bystrica: Mascagniho Kmotr Fritz

O barly opretý Priateľ Fritz 

Je známe, že prvý slovenský profesionálny operný kritik Ivan Ballo (1909 – 1977) nemal v láske verizmus. Bohému označil za „šláger“, Madama Butterfly jeho slovami „brutálne útočila na sentiment poslucháčov“, Turandot bola hodnotovo „ťažko prijateľná“. Dnes sa nad prívlastkami nášho predchodcu od pera skôr pousmejeme. Dobové výroky neraz riadne zreviduje čas. V piatok večer, sediac v Banskej Bystrici na premiére, mi prebehlo mysľou, akú mienku by tento rešpektovaný pán vyriekol na margo druhej opery Pietra Mascagniho Priateľ Fritz (L´amico Fritz).

Hviezda Pietra Mascagniho vyletela na operné nebo raketovo. Sedliackou cťou (Cavalleria rusticana) si v dvadsiatich siedmich rokoch vydobyl víťazstvo v súťaži o jednoaktovku, vypísanej pre mladých skladateľov prestížnym vydavateľstvom Sonzogno. Vzor veristickej opery žal úspechy, spravidla vedno s Leoncavallovými o čosi mladšími Komediantmi, ktoré oprávnene neutíchli dodnes. Iný osud postihol v poradí druhý autorov javiskový opus. Priateľ Fritz, premiérovaný roku 1891 v rímskom Teatro Costanzi, v prvej fáze obehol nielen talianske divadlá, ale aj zahraničie. Nebol to však triumf jednoznačný a najmä nie trvalý. V súčasnosti patrí Priateľ Fritz, ale podobne aj všetky neskoršie Mascagniho opery (dovedna ich napísal pätnásť, plus jednu operetu), k vysloveným raritám repertoáru. Pred dvoma rokmi sa objavil v talianskom Terste a koncertne v nemeckom Frankfurte, vlani v sardínskom Cagliari. Vo výhľade je inscenácia v Štrasburgu, možno aj v spojitosti s alsaským regiónom, do ktorého je prostoduchý príbeh situovaný. Jej aktuálne zaradenie do programovej ponuky Štátnej opery v Banskej Bystrici možno vnímať skôr ako honbu za prvenstvom (išlo o slovenskú premiéru), než túžbu esteticky obohatiť publikum, či rozšíriť jeho rozhľad o neprávom opomínané dielo. Kritérium kvality v tomto prípade stálo vedľa. Značka Mascagni totiž platí len pre Cavalleriu rusticanu.Pohnútky k skomponovaniu Priateľa Fritza mali korene v prekvapivej sebareflexii autora a ambícii overiť si, či za triumfom Sedliackej cti nebol len vášnivý, krvou prifarbený príbeh. Mascagniho zaujímalo, či jeho hudba nasýti aj jednoduché libreto a dejovo chudobnejší sujet. Príbeh, v ktorom sa kedysi v devätnástom storočí v priateľskej atmosfére a pri svadobnom stole zídu bohatý statkár, plachá dievčina, židovský dohadzovač a cigánsky muzikant, je svojou tolerantnou atmosférou, nepoznajúcou politické, náboženské a etnické rozdiely, priam vzorom idyly. A tiež paradoxom voči tomu, čo sa udialo ešte za života skladateľa. Ten totiž roku 1932 vstúpil do Mussoliniho fašistickej strany, popierajúcej právo na život práve časti hlavných postáv. Svoju poslednú operu Nerone dokonca venoval vlasti a Ducemu. Ešte jeden protiklad: v liste po bombardovaní Ríma roku 1943 už Mascagni víta pád fašizmu a návrat slnka slobody.V librete Priateľa Fritza niet ani stopy po veristickom kánone, aj hudba naberá na dramatickosti až v treťom dejstve. Salónovo konverzačné prvé dejstvo strieda pastorálne ladený druhý akt, v treťom sa síce vraciame do pôvodného dejiska, no aspoň vo vášnivejších farbách. Libretistického a notového materiálu je v tejto opere nanajvýš pre jednoaktovku. Je zaujímavé, aké rozdielne odozvy vyvolala nová partitúra v čase jej vzniku. Gustav Mahler a kontroverzný kritik Eduard Hanslick nešetrili chválou na „sofistikovaný“ hudobný jazyk, zato Verdi dal Priateľovi Friztovi nálepku bezdejového, bezcharakterového libreta a nudnej, ba priam znervózňujúcej hudby.

Čo s tým? Nad touto otázkou sa evidentne zamýšľala režisérka Dana Dinková. Mentalita Talianska je jej blízka, sama tam študovala a žila, pozná teda krajinu, ľudí, umenie. V domovine Mascagniho našla aj inšpiráciu k výkladu, konkrétne v rovine toskánskej výtvarnej školy. Citeľne totiž potrebovala lineárny príbeh čímsi okoreniť. Pravda, bola tu aj možnosť ísť po stope intímneho príbehu a stavať na detailnej kresbe emócií postáv, pre Dinkovú to asi bola cesta rizikovejšia. Aj preto, že citové vlnenia nie sú až tak dynamické a okrem nich tam niet ničoho. Dana Dinková sa teda rozhodla využiť režisérsku licenciu a pozmeniť trocha profil hlavného hrdinu a jeho okolia. Zo statkára Fritza Kobusa spravila bohémskeho maliara, obklopila ho odhalenou modelkou a ďalšími ľahkými ženami (akcent na erotiku predsa len zaberie a nahota na opernom javisku dnes nie je žiadnym tabu), ilustrovala, čo sa len dalo. Ako profesionálna choreografka zaplnila javisko tanečníkmi, no ich pozícia sa obmedzila len na dynamizovanie akcií. Podobnému účelu slúži aj hŕstka asistujúcich detí. Niekde tieto barličky pomôžu, inde maskujú manko v invencii. Napríklad známy „čerešňový dvojspev“ Suzel a Fritza v druhom dejstve na poetickosti nezískal, keď sa najmä tenorista a potom obaja celkom zbytočne povaľoval po zemi. Celkovo táto scéna (aj v poňatí výtvarníka Jaroslava Valeka) bola až priveľmi gýčová. Náznaky symboliky v Dinkovej réžii (častá prítomnosť akejsi vaničky s vodou, miesta hriešnej i čistej lásky) prinášali aspoň dáke rébusy, podobne aj projekcia s rodiacim sa obrazom, no vykresľovanie vidín svadby (tretie dejstvo) už bolo čisto opisným ťahom. Celkom kontraproduktívne zapôsobilo odhalenie ženskej identity Beppeho (nohavičková postava cigánskeho huslistu) a trojnásobná svadba (Caterina a Federico, ženská tvár Beppeho a Hanezò) boli zbytočnou nadprácou.Dirigent Marián Vach v bulletine vyjadruje verbálny obdiv k jemným nuansám partitúry. Ale isteže, dajú s z nej vyťahovať impresionistické farbičky, ale – pripúšťam, že je to vec názoru – ani koketovanie s rafinovanými nuansami nemusí byť zakaždým bonusom, ak nie sú zo vkusného materiálu. Na mňa pôsobí práve táto konverzačná, recitatívnejšia rovina pomerne triviálne. Čerešňový duet má síce svoj vývoj a gradáciu, no na premiére nezaúčinkoval tak, ako posledné dejstvo. Počnúc intermezzom, kompozične síce klišéovým, no zahraným pod Vachovou taktovkou s vášňou, sa ozýva veristická duša skladateľa. Tá mu ozaj sedí (a rovnako aj dirigentovi a orchestru), takže árie Fritza a Suzel, ich spoločný duet už mali grády.V titulnej postave sa vypol k skvelému výkonu Michal Lehotský. Najmä v treťom dejstve, v árii Ed anche Beppe amò preukázal ideálne talianske frázovanie, o dych opretý a vrúcne sfarbený hlas. Tento part dobre sedí jeho spinto tenoru (dramatickejšie ho zvádzajú k prílišnému rozširovaniu tónu), je preň disponovaný svietivou výškou i tmavšou hutnosťou strednej a nižšej polohy. Pokiaľ nebol réžiou tlačený do neprirodzeného spievania na zemi, pôsobil vierohodne aj herecky. Problematickejšie je obsadenie postavy Suzel Patríciou Macák Solotrukovou. Jednak jej timbre je skôr slovanského ako talianskeho razenia, no znepokojujú skôr problémy s vysokou polohou. Tam hlas už dnes pôsobí unavene, nekoncentrovane a s veľkým vibratom. Marián Lukáč (David) je umelcom dosť univerzálnym a skúseným, aby vedel kreáciu oprieť skôr o kresbu charakterovú než o čisto vokálnu, kde pôsobí, pri všetkej technickej istote, trocha v jednej dimenzii. Nohavičkovú úlohu Beppeho vytvorila mladá hosťujúca mezzosopranistka Alena Kropáčková. Preukázala príjemne sfarbený, sýty a perspektívny materiál. Zatiaľ jej ešte chýba väčšia vyrovnanosť registrov, no treba prihliadať aj na fakt, že jej part je dosť exponovaný vo výške. Obsadiť menšie postavy mladými absolventmi školy (Peter Malý ako Federico a Csaba Kotlár ako Hanezò) je dobrým počinom. Treba dať šancu mladej generácii udomácniť sa na javisku.Keby boli ovácie postojačky v slovenských operných domoch kritériom kvality, Bystričanov by vyniesli na výslnie. Hodnoťme triezvo. Takže zhrnuto a podčiarknuto – zbytočný dramaturgický risk, titul neobohacujúci súbor ani diváka, poctivé hudobné naštudovanie, úporné hľadanie režijného kľúča a solídne obsadenie s dominujúcim tenorom. Priateľa Fritza podopieralo teda dosť bariel.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

Festival Banskobystrické hudobné dni 2014
Pietro Mascagni:
Priateľ Fritz
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Dana Dinková
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Adriena Adamíková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Orchester a zbor Štátné opery Banská Bystrica
Premiéra 17. októbra 2014 Štátna opera Banská Bystrica

Suzel – Patrícia Macák Solotruková (alt. Eva Šušková)
Fritz Kobus – Michal Lehotský (alt. Robert Smiščík)
Beppe – Alena Kropáčková (alt. Simona Mrázová)
David – Marián Lukáč (alt. Martin Popovič)
Federico – Peter Malý (alt. Michal Hýrošš)
Hanezò – Csaba Kotlár (alt. Martin Mikuš)
Caterina – Darina Benčová (alt. Monika Kyšová)

www.stateopera.sk

Foto ŠO Banská Bystrica / René Miko