Bergamo: Donizettiho Torquato Tasso a Betly

  1. 1
  2. 2

Pocta rodákovi, tento raz s druhou speváckou ligou 

Festival v rodnom meste Gaetana Donizettiho, mimoriadne krásnom severotalianskom Bergame, má pomerne krátku históriu. V súčasnej podobe si píše iba deviaty ročník, čo však neznamená, že v minulosti sa práve v tamojšom divadle, nazvanom po belcantovom géniovi z Borgo Canale (samotní Taliani vyzdvihujú jeho rodnú ulicu v historickom Cità alta a byt bez priameho svetla – dnes je dom verejnosti sprístupnený), pravidelne neuvádzali jeho známe i menej hrané opery.Bergamský festival, na rozdiel od Rossini Opera Festivalu v Pesare, nie je monotematický. Je koncipovaný širšie – čo do dramaturgie, aj časového priestoru. Donizettiho rozsiahly javiskový odkaz je pochopiteľne jadrom programovej ponuky. V snahe osloviť odbornú (nielen profesionálnu, ale aj laickú, nelipnúcu na poltucte obohraných titulov) i širšiu verejnosť, ročník 2014 pripravil nielen dva tituly absolútne raritné. K Torquatovi Tassovi a Betly pridal Luciu di Lammermoor, z mimodonizettiovského rámca zasa Pucciniho Toscu a Čajkovského balet Luskáčik. Festival trvá od septembra do novembra, pričom celkovo dvanásť predstavení je rozložených do štyroch termínov, vždy koncom týždňa. Po prvýkrát, pre vzrastajúci záujem zahraničnej diváckej klientely, sa v tomto ročníku vedenie inštitúcie rozhodlo počas jedného víkendu, bezprostredne po sebe, uviesť dva rozličné tituly. Pre kritikov, ale podľa obsadenosti hľadísk dvoch miestnych operných domov aj pre publikum, bola najzaujímavejšia kombinácia raritných diel, akými sú Torquato Tasso a Betly. Obe zazneli v novej kritickej edícii, ktorej autormi sú muzikológovia z vedeckej inštitúcie Fondazione Donizetti. Tá je s festivalom úzko prepojená, čo umožňuje promptnú aplikáciu vedeckých poznatkov do praxe.

Torquato Tasso má síce vo svojom žánrovom určení napísané „melodramma in tre atti“, v skutočnosti však do istej miery, hoci vcelku okrajovo (prostredníctvom postavy Dona Gherarda) koketuje s formou opery semiserie. Hlavná dejová niť však komická nie je, veď takým charakterom neoplýval ani slávny taliansky básnik šestnásteho storočia, podľa ktorého je opera nazvaná. Žil umením a pre umenie. Svet mimo literatúry – láska priateľstvo, šťastie – ho zrádzali. Po siedmich rokoch azylu sa vracia, no jediný spôsobom ako prežiť, vidí aj naďalej v poézii. A v samote.Dielo vzniklo roku 1833 počas šiestich týždňov. Jesennej premiére v rímskom Teatro Valle predchádzal v januári uvedený Il furioso all´isola di San Domingo, druhá verzia opery Otto mesi in due ore a Parisina d´Este (dnes podobné rarity ako Torquato Tasso) a po ňom ešte v priebehu jediného roka uzrela svetlo sveta v milánskej La Scale prvá verzia Lucrezie Borgie. Pri tak nabitom kalendári je celkom pochopiteľné, že obrovský talent Gaetana Donizettiho sa tak trocha rozmieňal na drobné. Mnohé z vyše siedmich desiatok javiskových prác sám postupne prerábal. Torquato Tasso mal veľa spoločného s prvou operou uvedenou v roku 1833 (Il furioso), komponovaný bol pre rovnaké divadlo, je tiež semiseriou a protagonistom bol ten istý slávny barytonista Giorgio Ronconi. Aj libretista bol zhodný – Iacopo Ferretti, preslávený už spoluprácou s Rossinim v Cenerentole a Matilde di Shabran. Úspech premiéry bol veľký, predovšetkým zaúčinkovalo tretie dejstvo, koncipované výlučne pre titulného hrdinu. Niektorí kritici mu však – a aj dnešok ukazuje, že oprávnene – vytkli prílišnú dĺžku a vtlačenie komických tónov do vážnej dejovej línie. Požiadavka z Teatro Valle však vychádzala z konvencie danej žánrom semiserie (postava so spievaným parlandom), takže skladateľ a libretista, v danej problematike zbehlý, nemali inú voľbu.

Išlo napokon o prvé operné spracovanie témy Torquata Tassa s vytvorením portrétu básnika bez príkras, v historickej pravde. Človeka senzibilného, zraniteľného, veľkej individuality, čeliacej obmedzeniam obklopujúcej spoločnosti. Režisér novej podoby opery Federico Bertolani sa nepokúšal o vnášanie nových motívov, či posunov v tvorbe charakterov. Keby sa mu podarilo ich základné profily prehĺbiť, keby nešiel po ilustratívnom povrchu a vonkajškovom pátose, úplne by to stačilo pre divadelne účinnú podobu diela. Zvlášť keď modernizujúcim prvkom bola viac menej náznaková scéna dvorného výtvarníka festivalu Angela Salu, ktorá mohla tvoriť nevtieravú kulisu pre vnútornú drámu (vrátane prvkov komických). Pomerne jednoduché zmeny obrazov pomocou mobilných dielcov a priliehavým svietením variovaná atmosféra, patria do štandardnej scénografickej výbavy. Nič nové pod slnkom, ale ani nič, čo by rušilo hudobnú architektúru predlohy. Bertolaniho poňatie však bolo až priveľmi pasívne, statické a zvlášť v prvom dejstve nudne beztvaré. Najvydarenejším bol posledný akt, polhodinová scéna Tassa v žalári s nadobudnutou slobodou.

Za hudobné naštudovanie bol po mimoriadnych úspechoch na Bergamo Musica Festivale opäť zodpovedný tridsaťdeväťročný taliansky dirigent Sebastiano Rolli. Zároveň aj muzikológ, je schopný analyzovať partitúru nielen smerom k auditóriu, ale aj v jej vnútorných súvzťažnostiach. Dať účinnú koncepciu opere, ktorá sa pohybuje od rossiniosvkej hravosti (hojné secco recitatívy v 1.dejstve, bufózne parladno v štýle Dona Magnifica, donizettiovského Dulcamaru, či neskoršieho Pasqualeho) a prechádza cez fázy lyricko-meditatívne, emocionálne vypäté až k dramatickým, nie je ľahké. Sebastiano Rolli má partitúru v malíčku (ako vždy diriguje spamäti a artikuluje všetky sólistické i zborové party), vie jej dať potrebné kontrasty a gradácie. Istej zdĺhavosti sa nedokáže vyhnúť ani seba lepšie poňatie, jednoducho partitúru dirigent neprerobí. Festivalový orchester a zbor vydali to najlepšie, čo je bolo ich silách, no plechy sa tento raz nevyhli vážnejším technickým zakolísaniam.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na