Výkrik a Zúfalstvo
Symfonické koncerty Slovenskej filharmónie v druhej polovici februára patria šéfdirigentovi Slovenskej filharmonie – Francúzovi Emmanuelovi Villaumovi. V rámci troch ucelených programov diriguje tento vždy očakávaný dirigent celkom šesť večerov (vždy po dvoch abonentných koncertoch). 
Tlačové oddelenie Slovenskej filharmónie informovalo :
„…E. Villaume pricestoval do Bratislavy po hosťovaní vo Veľkej Británii, kde počas januára a februára uviedol sedem predstavení opery Manon J. Masseneta v slávnej londýnskej Covent Garden. Po triumfálnom prevedení Manon uviedol v sobotu 8. februára v rámci gala koncertu operu Samson a Dalila francúzskeho skladateľa Camilla Saint-Saënsa v svetoznámom Mariinskom divadle v Sankt Peterburgu. Od tejto koncertnej sezóny je Emmanuel Villaume hudobným riaditeľom Opery v Dallase (Winspear Opera House).
V Európe pokračuje na poste šéfdirigenta iba v Slovenskej filharmónii. Do konca roka 2014 ho čakajú koncerty a operné predstavenia v Ománe, New Yorku, Ľubľane, Bratislave (máj 2014), Ríme a Dallase. Po odohratí šiestich koncertov v bratislavskej Redute, odcestuje Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom (28. februára) na umelecký zájazd do Ománu, kde spoločne uvedú Galakoncert operných árii (2. marca) so svetoznámou ruskou mezzosopranistkou Olgou Borodinou“.
***
Nadväzujúc na správu Slovenskej filharmónie, ktorá hovorí o hosťovaní Villaumea v Covent Garden, sa v jeho umeleckom životopise dočítame aj o pôsobení v iných významných operných domoch sveta: od Met, cez Lyrickú operu v Chicagu, operné domy v San Franciscu, Los Angeles, Dallase, v parížskej Opéra Bastille, v Toulouse, Marseilles, La Fenice v Benátkach, v Nemeckej opere v Berlíne, Bonnskej opere, Štátnej opere Hamburg, v Teatro Real v Madride…. Zostáva hádankou, prečo Slovenské národné divadlo tohto výnimočného koncertného i operného dirigenta zatiaľ neoslovilo na spoluprácu. Na podobnú otázku v Klube priateľov Slovenskej filharmónie odpovedal sympatický, skromný a publiku vždy maximálne ústretový maestro iba galantným úsmevom.
***
Na prvých dvoch koncertoch (13. a 14. februára) zaznela v naštudovaní Emmanuela Villaumea a Slovenskej filharmónie monumentálna Symfónia č. 6 a mol „Tragická“ Gustava Mahlera (1860 – 1911). Symfónia zaznela po prvýkrát 27. mája 1906. Mahler ju komponoval počas divadelných prázdnin roku 1903 – 1904, v dobe svojho vrcholného spoločenského postavenia, kedy bol riaditeľom viedenskej Dvornej opery, jedného z najlepších operných domov na svete, v čase manželstva s Almou Mahlerovou, krásnou a hudobne talentovanou ženou, s ktorou čakal druhé dieťa. Napriek okolnostiam spoločenského úspechu a rodinného šťastia patrí táto Symfónia k najtragickejším z Mahlerových deviatich (dokončených) a desiatej nedokončenej symfónie. Hoci každá z Mahlerových symfónií má v sebe prvky tragickosti, tu sú dovedené do finálnej rezignácie. Skladateľ nekráča v 6. symfónii „cez prekážky ku hviezdam“. Nevíťazí tu vôľa, ktorá dominuje vo finále Beethovenovej „Osudovej“, v Brahmsovej 1. symfónii či v Čajkovského 4. symfónii – ale Zúfalstvo, pripomínajúce rovnomenný svetoznámy obraz expresionistického nórskeho maliara Edwarda Muncha z konca devätnásteho storočia – neskôr premenovaný na Výkrik…
Žiaľ, to, čo sa odohráva v Mahlerovej hudbe, sa zakrátko skladateľovi i stalo (smrť dcérky, nútená rezignácia z postu riaditeľa viedenskej opery a nevyliečiteľná choroba srdca, ktorá skladateľa a svetoznámeho dirigenta priviedla k predčasnej smrti).
Mahlerova Symfónia č. 6 a mol vyžaduje mimoriadne veľký orchester, ktorý mal na pódiu Reduty – okrem plne obsadených sláčikov – i päť šesť hráčov v každej zo sekcií plechových a drevených nástrojov, dve harfy, početné obsadenie a inštrumenty sekcie bicích, kde Mahler vyžaduje i také nezvyčajné zvuky, ako pastierske zvonce, kladivo a iné.
Koncepcia Villaumea, ktorý pri svojom temperamentnom dirigentskom geste len – len nevzlietol zo zeme, stavala jednak na jeho dynamickej, dramaticko – vzrušenej umeleckej a ľudskej povahe, ale v rámci toho najmä na zvýraznení veľkých i miniatúrnych kontrastov Mahlerovej hudby. Tá mení výraz dynamickými znamienkami niekedy dokonca v jednom takte. To všetko vyžaduje maximálnu sústredenosť, znalosť detailov partitúry, ale aj zaangažovanosť orchestra a koncepčného dirigenta, ktorý dokáže vytvoriť v osemdesiatich minútovom celku neustále sa meniaci prúd hudobných obrazov. To, čo dokázala Slovenská filharmónia a Emmanuel Villame v „Tragickej“ symfónii, bola veľkolepá dráma s mnohými dejstvami a takmer shakespearovskou hudobno-obrazovou silou.
Od úvodného dvadsaťminútového Allegra, v ktorom pochodový rytmus a zlovestné, až brutálne vyznievajúce úseky orchestrálneho pléna zmäkčovali dychové nástroje a ich farebne rôznorodé vstupy, ako aj lyrika vedľajšej myšlienky – akýsi hudobný obraz Mahlerovej manželky… Po tejto časti nastal dlhší výdych – či oddych všetkých zúčastnených? Nasledovalo hudobne prekrásne Andante moderato: obraz vyrovnanosti, nádeje, vízie šťastia, ktoré sa postupne prehlbujú a rozširujú v dynamickej a agogickej pestrosti, v uvoľneniach i spomaleniach tempa, v maximálne romantickom vlnení pastorálnych nálad, ktoré s villaumeovskou energiou a patričnou mierou vkusu vytvárajú centrum tejto časti – vrátane následnej reprízy boja o víziu životného šťastia. V hustej Mahlerovej partitúre vždy dominuje u Villaumea spevnosť – hlavný znak jeho lyrickej, pritom mužne vyznievajúcej koncepcie. Scherzo, ktoré sa pôvodne hrávalo (a doposiaľ niekedy hráva) ako druhá časť symfónie, v tomto predvedení prišlo až po kontrastnom Andante moderato – ako tretia časť symfónie. Je v ňom hravosť, ale aj naliehavosť, tanečnosť a striedanie rytmických modelov – raz vo význame detského šantenia, inokedy v štýle starootcovských tancov. Občas sa v hudbe Scherza zjavujú i náznaky budúcich Mahlerových groteskných tónov z jeho neskorších symfónií. Celkovo bolo Scherzo precízne rytmicky vypointované. Po ňom nasledovalo najzávažnejšie Allegro energico, v ktorom akoby sa ozývala neustála pochybnosť a otázka: „Bože, čo bude ďalej?“ Mohutné zvukové vlny, po chvíli stíšené očakávanie niečoho tajomného a hrozivého, v závere zúfalé volanie o pomoc, výbuchy vzpínajúcej sa energie, ktorá však prehráva s neúprosným osudom, zvýrazneným údermi kladiva. A napokon stíšenie – rezignácia, smrť?
Hocako sa človek snaží opísať obrazy Mahlerovej „Tragickej“ 6. symfónie a mol – hudbu opísať nemožno. Treba ju len hlboko vnímať, prežívať, spolu s dramatickým prejavom živého, hudobno – režijne partitúru ovládajúceho dirigenta a celého kolosu úžasne hrajúceho orchestra, v ktorom zachoval vonkajší pokoj azda len koncertný majster Ewald Danel… Pravda, s vnútornou otázkou poslucháča: Čo prežíva každý z hudobníkov vo svojom vnútri? Je to strhujúca energia dirigenta, ktorý vťahuje do svojej aury každého z početného orchestrálneho kolektívu? Alebo…?
V tomto diele totiž nejde iba o vycizelovanosť nástupov či novoromantickú vzrušenosť, predimenzovanú dynamiku a neustále sa meniacu agogiku – ale aj o vnútorné bytie každého hudobníka a poslucháčov. Tých, ktorí s Mahlerom prežívali osemdesiat minút svojich individuálnych osudov, trápení, predtúch a snahy o prekonanie existenciálneho strachu.
To nám chcela Slovenská filharmónia a jej šéfdirigent navodiť a povedať prostredníctvom hudobného „Výkriku“ Gustava Mahlera – jeho Symfónie č. 6 a mol. +++
===
Hodnotenie autorky recenzie: 90 %
Symfonicko-vokálny cyklus
Dirigent: Emmanuel Villaume
Slovenská filharmónia
13. a 14. februára 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Reduta Bratislava
Gustav Mahler: Symfónia č. 6 a mol Tragická
Foto Slovenská filharmónia – Peter Brenkus
