Bratislava: Figaro sem, Figaro tam

Najskôr premiéra, potom otvorenie sezóny. Motto SND: Figaro sem, Figaro tam 

Akosi logika velí, že najskôr sa patrí divadelnú sezónu otvoriť a buď zároveň alebo neskôr, ponúknuť prvú premiéru. Opera Slovenského národného divadla sa možno nechala uniesť titulom, ktorým sa po prvýkrát v sobotu podvečer prihovorila najmladším divákom. Figaro sem, Figaro tam – to je názov detskej adaptácie slávneho Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Takže začiatok aktuálnej sezóny si možno divadlo vedome – nevedome samo parafrázovalo: premiéra sem, otvorenie tam.

Pred prvým zvonením
Podvečernému detskému Barbier(ik)ovi predchádzal Deň otvorených dverí. Užitočná akcia, lákajúca zvedavcov zoširoka zďaleka. Iná je otázka, či sa s rovnako demonštratívnym odhodlaním otvára operný súbor aj „vo vlastnej veci“. Zmena na poste riaditeľa Opery Slovenskeho narodneho divadla prešla počas leta tichučko. Slavomír Jakubek opustil stoličku šéfdramaturga a druhú polovicu svojich doterajších kompetencií (bol zástupcom hudobného riaditeľa Friedricha Haidera, ktorý v tejto funkcii pokračuje ďalej) už vykonáva posilnene, s dekrétom šéfa. Je v princípe správne, ak súbor má svoju „hlavu“, ktorá musí uniesť nedeliteľnú ťarchu zodpovednosti. Vrátane úspechov i opaku. Len je akosi zvláštne, že dosiaľ sa nehovorilo o zámeroch, plánoch, víziách nového vedenia. Prvá tlačová beseda je síce naplánovaná na budúcu stredu, no obávam sa, že avizovaná prítomnosť Josého Curu (vystúpi o dva dni neskôr ako Leoncavallov Canio) odsunie meritum témy. Napokon, k zodpovedaniu závažnejších otázok, nebodaj k polemikám, pri podobných príležitostiach aj tak nedochádza. A o inú formu komunikácie divadla s recenzentmi (nemyslím spravodajsko-propagačné útvary) inštitúcia ani nestojí.

Pritom rozobrať by sa dalo všeličo. Aj hriechy sezóny minulej. Napríklad, prečo Opera Slovenskeho národneho divadla hanebne odignorovala storočnicu jednej z mála skutočných vlastných hviezd, Márie Kišonovej-Hubovej. Neviem, koľkí diváci postrehli výstavku ukrytú v suterénovom šatňovo-bufetovom priestore historickej budovy (keďže nemala ani oficiálnu vernisáž, nestihol som ju ani ja), keď reprezentatívne steny oveľa väčším počtom publika navštevovanej novej budovy sa pre túto udalosť priam núkali. Situáciu tak zachránil na neutrálnej pôde Stanislav Bachleda, ktorý v rámci svojho cyklu večerov Salón u Liszta si dôstojne a s adekvátnymi hosťami uctil vzácnu jubilantku.

Z iného súdka. Divácky prieskum o najobľúbenejšom spevákovi (mal aj iné, menej sporne vyhodnotené kategórie) priniesol výsledok, nad ktorým ostáva stáť rozum. Nuž, priznám sa, radšej by som celý projekt zatajil, než zverejnil výstup, svedčiaci o viac než pravdepodobnom nedostatku odbornej erudície už v príprave tohto prieskumu verejnej mienky. Aby mužskú kategóriu vyhral tenorista, ktorý je na javisku takmer neviditeľný (nepodceňujem comprimariov, či predstaviteľov vedľajších charakterových rolí, aj medzi nimi sú výrazné osobnosti) a v Slovenskom národnom divadle už roky nespieval väčší part. O druhej priečke v tejto kategórii radšej tiež pomlčím.
Do novej sezóny prechádza Opera Slovenského národného divadla podľa starého modelu. Zmena negatívna – post šéfdramaturga sa stáva (vychádzam z webovej stránky divadla) neobsadeným, respektive vymizol. Časy, keď riaditeľ súboru zastával súčasne post hlavného dramaturga, patria do minulosti. Kumulácia funkcií ani žiadna iná autokracia neprospieva. Z troch dramaturgov má najmladší, zrejme externý (keďže je vedúcim katedry muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského) štyridsaťšesť rokov. Kde sú mladší absolventi tejto, či inej podobne orientovanej inštitúcie? Alebo je operná dramaturgia prežitkom? Na Slovensku asi hej, hoci Hudobná a tanečná fakulta Vysokej školy múzických umení má študijný program „dramaturgia a manažment hudby“. No ale kto by tam opernú dramaturgiu vyučoval? Vo svete je stav diametrálne odlišný. Dramaturg je rovnocenným partnerom riaditeľa či konkrétneho inscenačného tímu a v nejednom divadle pred každým predstavením oslovuje na živých stretnutiach prítomných divákov. A oni príhovor tvárou v tvár vedia oceniť!Nemení sa nič ani na systéme prevádzky. Opera Slovenského národného divadla je z porovnateľných divadiel azda už posledným, ktoré neakceptuje blokové zoskupenia predstavení. Radšej míňa prostriedky na korepetície v rámci oprašovaní titulov, ktoré sa dostanú na plagát, povedzme, raz za mesiac a sú dvoj(či aj viac)násobne alternované. Vhodnejší príklad, ako pripravovaná januárová premiéra Così fan tutte si ani neviem predstaviť. A Mozart nie je La traviata, ktorou sa dá zaplátať voľné okno. Á propos dramaturgia sezóny 2015-2016. Znova v nej chýba ambícia uviesť titul, ktorý by pozdvihol latku kritérií, titul ktorý nemusí byť raritou akou boli Šperky Madony, ale zjavne v dejinách Opery Slovenského národného divadla chýba. Nie je ich málo. Nuž a zaradiť po sebe dve diela, ktorých dátum pôvodných premiér nepresahuje ani dvadsaťpäť rokov (Mozart: Così fan tutte a Beethoven: Fidelio) bez špeciálneho motívu, je dosť ťažko zdôvodniteľný. Hoci každý by v inej konštelácii a najmä v exkluzívnom podaní, určite obstál. Nejde tak trocha o kópiu divadelnej sezóny 1981-1982?

Sezóna sa začala, no na webovej stránke ešte nenájdeme sólistické obsadenia inscenácií, pripravovaných v jej druhej polovici. Denné obsadenia sú len do konca decembra a vstupenky sa pritom už predávajú. To si v Slovenskom národnom divadle skutočne myslia, že divák si nevyberá aj na základe sólistov? Pravda, takúto otázku zmienená anketa nepoložila. Všeličo iné v divadle chýba. Napríklad online archív. Skúste si ho porovnať s pražským, brnianským, to nehovorím o Viedni, Milane či New Yorku. Alebo, radšej ani nehľadajte. A ešte jedna vec ma trápi. Nemáme až tak veľa mladých talentov, ktoré sa dokážu prebojovať na významnejšie zahraničné scény. Spomeňme si, koľko rokov trvalo, kým sme „objavili“ Pavla Bršlíka, Štefana Kocána, Janu Kurucovú? Dnes si poľahky nechávame ujsť napríklad Pavla Kubáňa (čaká ho Florencia či Zürich), alebo Juditu Nagyovú, ktorá je už sólistkou frankfurtskej opery. Hovoril som skôr o pochybnostiach. Všetko pozitívne, čím sezóna dúfam prekvapí, rád posuniem verejnosti.

Po prvom zvonení
Detské verzie operných diel sú produktom dnešnej doby. V zásade ide o chvályhodnú myšlienku priblížiť panenskému divákovi druh umenia, s ktorým sa bežne nestretne. Pokiaľ nemá prajné rodinné zázemie, sotva sa k nemu dostane. Verejnoprávne médiá na sledovanejších programových službách operu úspešne ignorujú. V tom majú dnešné decká a dorast skutočne nevýhodu. Ale napríklad moja (aj staršia a azda i trocha mladšia) generácia tiež mala možnosť voľby medzi populárnou a vážnou hudbou. Alebo žila s oboma. Jeden deň, povedzme, na Bratislavskej lýre, druhý (zväčša v nedeľu doobeda) v opere. Aj bez detských adaptácií celovečerných titulov.

Ale dobre, buďme radi, že upravený formát repertoárových inscenácií už po tretíkrát otvoril dvere najmladším návštevníkom. Včera aj v sprievode rodičov či iných dospelých na projekte Figaro sem, Figaro tam. Oceňujem, že autor projektu použil nový názov a nespreneveril sa Barbierovi zo Sevilly v kompletnej verzii. Pardon, takú ani v Opere Slovenského národného divadla nemáme, ten súčasný v réžii Romana Poláka a hudobnom naštudovaní Rastislava Štúra obsahuje nezmyselné škrty. Detský je vlastne komentovaným prierezom s celkom výstižne vybranými hudobnými číslami. Martin Vanek dobre vie, aká dĺžka predstavenia je pre bližšie nešpecifikovaný vek divákov (od troch do sto?) únosná a intuitívne cíti, kam včleniť slovo alebo pozvať deti z hľadiska na javisko.Zväčša sa mu to prvé darilo. Chcel vyrozprávať príbeh, povedať pár faktov o skladateľovi, žánri diela, o hlasových odboroch. Teda informácií poskytol pomerne veľa a neraz trefných. Akurát mu trocha zamotala hlavu Rosina, komponovaná pôvodne pre mezzosoprán, spievaná na sobotnej premiére sopranistkou, ale v mezzo verzii. No, koho by to nepoplietlo? A ešte buona sera. Vanekove jazykové okienko do taliančiny neporadilo dobrý večer. Ale hej, v slovenskom preklade sa spievalo „dobrú noc vám všetkým prajem“. Mimochodom, detskej verzii by oveľa viac ako originálna reč svedčala slovenčina. Bol by to jej bonus, dôkaz o úsilí priblížiť dielo aj po libretistickej stránke. Čo ešte moderátorovi nevyšlo, bolo neustále rozprávanie počas najznámejšej árie Largo al factotum. Bolo to jedno z miest, ktoré trocha zaváňalo one-man-show. V bulletine sa o autorstvo textov delí Martin Vanek s dramaturgom Martinom Bendikom, ktorý je zaň zodpovedný. Kto z nich vidí Pesaro a „neďalekú Florenciu“ (vzdialenú sto tridsať päť kilometrov) v severnom Taliansku, ten už riadne pozabudol na mapu Apeninského polostrova. Žiaľ, bludy v bulletinoch akosi patria do výbavy Opery Slovenského národného divadla. A ešte na margo Gioacchina: dnes už tento tvar používa máloktoré divadlo či odborný text. V drvivej väčšine nájdeme Gioachino. Hoci obstojí aj prvá verzia.

Vybrané ukážky zahral orchester pod taktovkou Dušana Štefánka solídne, pravda, nie vždy bolo v sále ticho, takže jeho zástoj bol skôr doplnkový. Pod réžiou je síce podpísaný Roman Polák, no keďže zo scénografie Pavla Boráka sú ostalo len torzo (našťastie!) a ide o prierez, mám pocit že za aranžmány zodpovedá skôr moderátor a autor projektu. Vanek totiž priamo riadi tok deja a aktívne doňho vstupuje. Občas síce nájdeme ošúchané zveličenia (pád Basilia po zakopnutí, odtláčanie Rosiny vypchatým bruchom), no inak vybrané scénky sú režijne únosné. Až na výber titulného hrdinu, ktorý sa na „hlavu celučkého mesta“ nepodobal.

Je otázkou, akými sólistami obsadiť tento typ predstavení. Či kalkulovať s faktom, že dieťa neodhalí interpretačné finesy rossiniovského štýlu a postaviť latku na akejsi študentskej výške, alebo servírovať „all inclusive“. Teda vrátane sólistov, ako sa na prvú scénu patrí. Premiéra uprednostnila prvú z možností a zmiešala zboristov so študentmi, čerstvého absolventa a staršinu. Výsledok bol trocha chaotický. Už obsadenie Kataríny Flórovej do postavy Rosiny vyvoláva otázky, za aký typ hlasu mladú speváčku (zatiaľ zboristku a ešte študentku Vysokej školy múzických umení v Bratislave) vedenie divadla považuje.Niet sporu, že ide o tmavší mladodramatický soprán, takže vtisnúť jej Rosinu v mezzosopránovej verzii je prinajmenšom podivné. Hoci ako tréning to na škodu nemusí byť a Flórová to tak, v poctivej podobe, zobrala. Že Rosinou nie je a nebude, to musí byť jasné každému.

Ešte väčší rébus kladie Roman Krško ako Figaro. Člen zboru Opery Slovenského národného divala mal šťastie, že vstupnú áriu mu prekryl mikrofónovým hlasom (žeby cielene?) Martin Vanek. Jeho pomerne mäkký a príjemne sfarbený barytón zatiaľ nemá tón skoncentrovaný, je málo priebojný, pohyblivý a nesvieti vo výške. O čosi lepšie dopadol Peter Malý ako Almaviva.Neveľký lyrický tenor je vedený štíhlo, má lesk a hoci rossiniovskú ozdobnosť nedotiahol do konca, bež šance na vývoj tento hlas zasa nie je. Ešte bližšie k podstate sa dostal Boris Prýgl (Don Basilio), ktorého basbarytón môže byť pri správnom technickom vedení ozaj perspektívny. V postave Dona Bartola bol typovo vhodný Martin Malachovský hlasovo takmer nepočuteľný.

Vidieť divadelné hľadisko naplnené deťmi s ich žiarivými, zvedavými a nedočkavými očkami je krása sama o sebe. Je to krehká devíza a prvé styky s operou v nich určite zanechajú stopu. Dieťa sa oklamať nedá. Vie dokonca nadeliť lekciu v presnosti začiatku predstavenia. Keď sa do piatich minút nič nepohlo, vyprovokovalo spontánnym potleskom účinkujúcich k štartu. Čo mu ponúkneme po detských Nápojoch lásky, Čarovných flautách a Barbierikoch? Nad tým sa treba zamyslieť, aby načatá cesta neostala slepou. Martin Vanek sa v rozhovore pre interný časopis Portál nechal počuť, že by sa pustil hoci aj do Bizetovej Carmen. Teda zmysel pre humor mu určite nechýba.

Hodnotenie autora recenzie: 60%

Gioachino Rossini:
Figaro sem, Figaro tam
(Il barbiere di Siviglia)
Dirigent: Dušan Štefánek (alt. Pavol Tužinský)
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Moderátor: Martin Vanek
Premiéra 12. září 2015 Sál opery a baletu – nová budova SND Bratislava

Rosina – Katarína Flórová (alt. Štěpánka Pučálková)
Figaro – Roman Krško (alt. Pavol Remenár)
Bartolo – Martin Malachovský (alt. Gustáv Beláček)
Almaviva – Peter Malý (alt. Maxim Kutsenko / Martin Gyimesi)
Basilio – Boris Prýgl (alt. Martin Malachovský)
Berta – Katarína Polakovičová (alt. Katarína Flórová)

www.snd.sk

Foto SND