Bratislava: filozofující Mahler jako vzpomínka na hlas, který tu už není

Slovenská filharmónia vstúpila do svojej novej 67. sezóny s veľkými očakávaniami a zmenami. Tou najväčšou je odchod Emmanuela Villaume z postu šéfdirigenta. Túto pozíciu zaujme britský dirigent James Judd – momentálne pôsobiaci ako hudobný riaditeľ Little Orchestra Society New York a Izraelského symfonického orchestra Rishon LeZion.

Slovenská filharmónia získala pod vedením pána Emmanuela Villauma briskné skúsenosti, jej kredit sa v zahraničí zvýšil a domáci návštevníci opäť prejavujú inštitúcii svoju dôveru. Minulotýždňový otvárací koncert potvrdil tento stúpajúci trend. Štvrtkový večer v Redute sľuboval podobné zážitky v koncerte, ktorý v sebe spojil tri storočia a hudobné štýly a pietnú spomienku s jednou súčasnou poctou. Filharmonici ho otvorili revidovaným dielom Sotto voce od slovenského skladateľa Martina Burlasa oslavujúceho tento rok šesťdesiate narodeniny. Jeho kompozícia vznikla ešte počas vysokoškolského štúdia, kedy bol žiakom Jána Cikkera, ktorý v mnohom brzdil jeho avantgardnú fantáziu a skôr ho navádzal na poctivú remeselnosť s príklonom k modernosti. Ale Burlas si aj tak išiel vlastnou cestou, čo ho v konečnom dôsledku možno nakoniec pripravilo o kompaktnejšiu kariéru. Až rok 2015 naplno patril skladateľovi aj po kvantitatívnej stránke: premiéry na festivale Konvergencie a Radio_Head Awards  či vznik spoločného klavírneho albumu s Vladimírom Godárom. A konečne jeho význam neignorujú ani naše najvýznamnejšie telesá.

Slovenská filharmónia sa pod vedením hosťujúceho rakúskeho dirigenta Ernsta Theisa naplno sústredila na intímne časti z prológu vrcholiace do nasledujúceho Canto, v ktorom sa zapojil filharmonický zbor, pričom emocionálne vypätie vydržalo až do záverečného epilógu.

Dirigent Ernst Theis využil široké dynamické rozpätie diela a zároveň nerušil jeho intimitu zbytočnými odtieňmi. Jedná sa o najkomunikatívnejšie Burlasovo artificiálne dielo, ktoré smelo kráča v syntéze minimalizmu, avantgardy a neoklasicizmu.

Veľký otáznik smeroval k Theisovi, ako si poradí s Mozartovským dialógom medzi sólistom a orchestrom v Koncerte pre klavír a orchester C dur KV 503. Kompozícia vznikla v čase, keď bol Mozart na vrchole svojej popularity, a len medzi rokmi 1782 a 1786 skomponoval, aj pod vplyvom týchto úspechov, množstvo klavírnych koncertov, ktoré dodnes preverujú technickú a prednesovú dokonalosť interpreta. V Mozartovom najdlhšom koncerte dirigent precízne odkomunikoval všetky dramatické aj štrukturálne zložky, pričom zachoval esenciu rozmanitosti, a predovšetkým allegro maestoso malo expanzívny, aj keď subtílny charakter. Rakúsky klavirista Till Fellner dodržal Mozartove pravidlo, ktorým vystríhal interpretov pred samoúčelnou virtuozitou, rovnako striktný bol pri načrtnutej patetickosti v Andante časti. Tillner si takto spravil kvalitnú generálku pred svojím decembrovým debutom s Berlínskou filharmóniou.

Týmto radostným i vážnym dielom sa skončila prvá polovica koncertu, ktorú po prestávke zahalil hlboký súmrak Mahlerovho filozofického pohľadu na svet. Vo svojej rannej kantáte Pieseň žalujúca objavil skladateľ svoju novú hudobnú reč, napriek tomu bol s ňou nespokojný a takmer dve desaťročia sa k nej vracal a upravoval ju. Kompozícia si priam vyžaduje veľký orchestrálny aparát, v ktorom naplno vyznie jej lyrika a expresivita. Mahlerova absolútna hudba zavŕšila obdobie romantizmu, pričom z neho ešte vytiahla príznačnú ľudovú slovesnosť. Tá sa objavuje v texte kantáty, ktorú v speváckych partoch odspievali Adriana Kohútková, Judita Nagyová a Jan Dusseljee. Zachovali v nich rozsiahlu škálu pocitov plynúcich z príbehu o krásnej, no arogantnej kráľovnej, ktorej mali priniesť dvaja bratia červený kvet ako dar. Ten sa stal symbolom vášne, ale aj krviprelievania, čo bolo nakoniec symptomatické aj pre tento večer.

Pôvodne mala altový part zaspievať nemecká speváčka Maria Radner. Tá však zomrela v marci tohto roku pri nešťastnej a dopredu pripravovanej katastrofe. A spolu s ňou jej manžel, syn a ďalších 147 cestujúcich. Mahlerove chmúrne nálady z rozprávkových motívov sa v tomto kontexte stávajú nebezpečne reálnymi. Navyše, keď  čin mladého pilota Andreasa Lubitza niektoré médiá prirovnávali ku zločinu z vášne, a nie ako výplod chorej mysle. Mahlerovu vnútornú dynamiku preniesol zbor do strednej časti Der Spielmann a v poslednom dieli Hochzeitsstück dal extatickým nárekom záverečnú bodku, pričom dirigent ukázal, prečo Mahlerova hudba funguje aj bez scénického zapojenia.

Na záver si ešte dovoľme zaspomínať na Mariu Radner slovami jej kolegov: „Bola elegantnou ženou, ktorá milovala spievanie a jej zmysel pre humor vás musel nakaziť. Rada hovorila o veciach priamo – bez príkras. Navždy nám bude chýbať jej hlas s neuveriteľne krásnym bronzovým odtieňom.“

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Slovenská filharmónia
Dirigent: Ernst Theis
Till Fellner (klavír)
Adriana Kohútková (soprán)
Judita Nagyová (alt)
Kor Jan Dusseljee (tenor)
Slovenský filharmonický zbor
Zbormajster: Jozef Chabroň
29. a 30. októbra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 29. 10.)

program:
Martin Burlas: Sotto voce
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre klavír a orchester C dur KV 503
Gustav Mahler: Pieseň žalujúca (Das klagende Lied)

www.filharmonia.sk

Foto archiv, Ján Lukáš