Bratislava: Manon Lescaut v barvách a symbolech

  1. 1
  2. 2

Môžeme sa azda odraziť od úvahy, koľko opier Giacoma Pucciniho potrebuje repertoár Opery Slovenského národného divadla? V aktuálnej, o pár dní uzavretej sezóne, keď sa pravdepodobne (vychádzajúc z koncepcie víťaza výberového konania a ministrom kultúry akceptovaného nového generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského) zavŕši aj dvojročná riaditeľská epizóda Petra Dvorského, ich bolo šesť! Pre korektnosť: Madama Butterfly mala pred nedávnom derniéru a Le Villi sa hrali iba raz v koncertnej verzii.

Pucciniovská presilovka je o to okatejšia, o čo nevyváženejší je súčasný repertoár prvej slovenskej scény. Neprítomnosťou kvalifikovanej dramaturgie v ostatných dvoch rokoch nemala inštitúcia narysovanú víziu ani smerovanie. K zmene vo vedení dochádza s takým oneskorením, že je otázne, do akej miery bude možná korekcia plánu pre budúcu sezónu. Ten sa opäť ukázal ako chabý a nekoncepčný. Zrejme zabrániť uvedeniu Márie Terézie od neznámeho rakúskeho autora Rolanda Baumgartnera (aj vzhľadom na záväzok s festivalom v Segedíne) sa už nepodarí. V hre je však absolútne zbytočný, donekonečna (a spravidla veľmi zle!) obohrávaný Barbier zo Sevilly (je nevyhnutné prelomiť klišé o Rossinim ako autorovi výlučne komických opier) ale aj Lohengrin, ktorý umelecké méty Opery SND nedvíha, hoci iný, zatiaľ neuvedený Wagner je prepotrebný. História novej bratislavskej Manon Lescaut sa začala písať ešte pred nástupom Petra Dvorského do funkcie. Vtedajšie vedenie ponúklo spoluprácu českému režisérovi Jiřímu Nekvasilovi, s ktorým mali  pôvodne dohodnuté Hry o Márii od Bohuslava Martinů. Tie napokon divadlo uvidelo len v koncertnej verzii a režisér ako náplasť dostal Pucciniho, zhodou okolností titul, ktorý ešte nerežíroval. Dvorský tento návrh vo svojej inauguračnej reči akceptoval, no ešte počas svojej prvej sezóny ho – údajne z ekonomických dôvodov –  stiahol, resp. odložil. Uplynulý víkend sa napokon Manon Lescaut dožila premiéry. Do slovenskej metropoly sa vrátila po 54 rokoch a medzitým ju už len v nevydarenej podobe ponúklo roku 1992 košické Štátne divadlo.

Vyslovene triumfovať dielu sa však nepodarilo ani do tretice. Hoci ambície, dať na javisko nový pohľad na predlohu, boli zreteľné. Napokon, režisér Jiří Nekvasil a scénograf Daniel Dvořák, nie sú vonkoncom vyznávačmi muzeálneho divadla. Ale na druhej strane ani provokatérmi, ktorí by stoj čo stoj mali naprogramované vyvolávanie škandálov. Nie sú už žiadnymi mladými búrlivákmi, hoci v tomto vek  vo svete nehrá rolu. Nová Manon Lescaut zasa až tak veľa polemiky nevyvolá, napriek tomu, že punc tradičnosti či veristickej drobnokresby rozhodne nenesie. Ba možno povedať, realistickej poetike statočne vzdoruje. Či je to dištanc celkom namieste, je už druhá vec.

Nekvasil s Dvořákom a kostýmovou výtvarníčkou Máriou Fulkovou posunuli dej do presne nekonkretizovanej etapy prvej polovice 20.storočia a rovnako bez jednoznačného začlenenia ostalo aj dejisko. Minimalistické kulisy a charakteristiku prostredia dotvárali predovšetkým farebné podnety, práca so svetlom a symbolmi. Vznášajúce sa ležiace stromy, gauč  visiaci hore nohami mali napovedať o prevrátených hodnotách, bizarné scény hudobníkov s madrigalom a tanečná hodina s karikatúrou starčekov nepriniesli ani osvieženie, ani neozvláštnili najslabšie a najnudnejšie miesto partitúry. Lampár bez hlavy tiež zapadal do sveta imaginácií, ktoré sa stali estetickým vodidlom koncepcie. Celkovo prevláda na javisku lesk, zrkadliaci sa odraz podlahy, ktorý istý efekt prináša, zároveň je však vyžaruje chladom, ktorý s vrúcnosťou hudby (aspoň v tých dramatických a vášňami nabitých výjavoch) až tak neladí. Malý vstup do podzemia sa v prvom dejstve javí samoúčelne, v treťom slúži pre vyvádzanie prostitútok pripravených na deportáciu (ešte predtým ich hore-dole prevážajú v klietkach), aby po skontrolovaní totožnosti sa mohli opäť „prepadnúť“ pod javisko, na fiktívnu palubu lode. Zrejme najpôsobivejším je posledné dejstvo. Farebný, otvorený horizont sa postupne sťahuje, posledné chvíle života Manon sprevádza pomaly sa posúvajúci balón (zrejme mesiac, hoci v texte sa spomína slnko) a v závere sa ešte raz otvorí prázdna scéna.  Celkovo je recepcia inscenácie nasmerovaná skôr na vnímanie farieb, surrealistických štylizácií, menej je v nej živočíšneho, vášnivého realizmu. Je to trocha zjemnený Puccini (Manon Lescaut vskutku nie je exemplárnym veristickým dielom), možno trocha viac vyumelkovaný než spontánny a  temperamentný.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Manon Lescaut (SND Bratislava)

[Celkem: 2    Průměr: 3/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama