Bratislava: Nová slovenská hudba 2014

Nová slovenská hudba s nádychom retrospektívy 

Záverečným koncertom v Slovenskej filharmónii sa v piatok 14. novembra skončil dvadsiaty siedmy ročník festivalu Nová slovenská hudba. Jeho návštevníci si mohli na dvanástich koncertoch vypočuť viac ako sedemdesiat diel od šesťdesiatich piatich slovenských skladateľov. História prehliadky siaha do roku 1976, kedy sa uskutočnil prvý Týždeň novej slovenskej hudobnej tvorby. Až do roku 1990 bol usporadúvaný každoročne vo februári (jedinou zmenou bolo premenovanie na Novú slovenskú hudbu počnúc trinástym ročníkom), od založenia medzinárodného festivalu súčasnej vážnej hudby Melos-Étos v roku 1991 sa ustálila dnešná podoba striedavého bienále v tradičnom jesennom termíne.Aktuálny ročník Novej slovenskej hudby bol venovaný storočnici slovenského skladateľa Dezidera Kardoša (1914 – 1991). Nebolo doteraz zvykom uvádzať dedikáciu tohto typu priamo v podnázve festivalu, hoci aj v minulosti boli v programe aktuálne výročia reflektované (napríklad pred dvoma rokmi to boli nedožité osemdesiate narodeniny a piate výročie úmrtia Ilju Zeljenku). Išlo však viac-menej o symbolický prvok, Kardošova tvorba znela len na dvoch z festivalových koncertov (klavírne Bagately v rámci recitálu Jordany Palovičovej a Koncert pre orchester v podaní Slovenskej filharmónie). Pri celkovom pohľade na dramaturgiu dvadsiateho siedmeho ročníka Novej slovenskej hudby je zrejmé, že organizátori – Spolok slovenských skladateľov na čele s Ivanom Buffom – sa pokúsili v prvom rade uviesť skladby čo najväčšieho počtu žijúcich domácich autorov, až v druhom slede zaradili aj diela nežijúcich skladateľov. Ak niečo vzbudzuje otázku, je to možno „vek“ niektorých diel vo vzťahu k slovu „nová“ v názve festivalu: približne štvrtina prezentovaných kompozícií totiž vznikla pred viac ako dvoma desaťročiami, niektoré dokonca pred viac než polstoročím. Pôvodná idea uvádzania najnovších diel z pera našich skladateľov sa tým už celkom nenapĺňa. To však rozhodne nie je výčitka! Je len logické, že vzhľadom na relatívne malý priestor poskytovaný slovenskej tvorbe v rámci bežných koncertných sezón domácich orchestrov a súborov, treba aj na pôde tohto festivalu znovu a znovu oživovať diela, ktoré dlhší čas nedostali príležitosť zaznieť. Keďže táto skutočnosť bude zrejme čoraz aktuálnejšia aj v budúcnosti, možno by stálo za úvahu siahnuť po opätovnej zmene názvu…

Festival sa začal 7. novembra zborovým koncertom v Jezuitskom kostole zameraným na súčasnú duchovnú tvorbu. Ďalšie podujatia sa diali prevažne pod strechou rozhlasovej „pyramídy“. Pozornosť v nasledujúci deň vzbudzovalo pravdepodobne prvé verejné vystúpenie znovuobnoveného Slovenského filharmonického kvinteta (zahrali pomerne tradične poňaté Variácie a fúgu na Händlovu tému Viliama Gräffingera a rytmicky zaujímavú suitu pre dychové kvinteto Evenodd Ľubice Čekovskej). Na tom istom koncerte tiež zaznela premiéra „mozaikovitej“ Sonáty-bricolage Jevgenija Iršaia, ktorú uviedol klavirista Ladislav Fančovič. Skôr „alternatívne“ ladenú domácu tvorbu neskôr večer predstavilo postbeatové zoskupenie s názvom Urban Hudák.

Milan Paľa ostal v nedeľu 9. novembra verný svojmu vzťahu k dielam pre sólové husle a violu – jeho nateraz uzavretý cyklus piatich 2CD Violin Solo (Pavlík Records, 2010 – 2013) ostane z pohľadu rozsahu i kvality zrejme ešte dlho neprekonaný, aj tento koncert bol však prísľubom jeho možného rozšírenia o ďalšie sólové sláčikové monológy. Jordana Palovičová prezentovala v pondelok 10. novembra so sebe vlastným šarmom klavírne diela Dezidera Kardoša, Dušana Martinčeka, Pavla Bagina, Antona Viskupa a Ilju Zeljenku (interpretke dedikované Hry pre Jordanku pre klavír a štyri bongá).Po nej Quasars Ensemble (dirigent a umelecký vedúci Ivan Buffa) ponúkol program pre rôzne nástrojové obsadenia: od dua (iskrivá Hommage à B. Bartók pre flautu a klavír od Norberta Bodnára, webernovskou poetikou presiaknutá Morceau II. pre husle a klavír Jozefa Grešáka), cez sláčikové kvarteto (krehká Hudba sfér Oldřicha Hemerku, českého rodáka dlhodobo pôsobiaceho na východnom Slovensku) a rôzne vokálno-inštrumentálne (Uspávanky Jana Skácela Vladimíra Godára, Päť piesní na čínsku poéziu Mira Bázlika) a ansámblové zostavy (meditatívna Beyond the Sky II. Petra Martinčeka, opäť k Webernovi sa hlásiace aforistické Fragmenty Vladimíra Bokesa). Vyvrcholením večera bola Komorná symfónia od Lucie Papanetzovej (celkovú homogénnosť  diela trochu narušilo zvukovo preexponované trúbkové sólo).Žiaľ, nepodarilo sa mi navštíviť koncert Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala v utorok 11. novembra (ako jediný sa uskutočnil v Koncertnej sieni Dvorana). Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť fakt, že práve v tento večer sa o rovnakom čase v Bratislave konali nezávisle od seba až štyri rôzne koncerty, z toho minimálne jeden – koncert Speváckeho zboru Technik STU so zborovou tvorbou mladých skladateľov Mariána Zavarského a Miroslava Tótha (očakávania vzbudzujúce Rekviem za mafiána) – by v prípade lepšej koordinácie podujatí celkom zapadol aj pod hlavičku Novej slovenskej hudby. Je to škoda, lebo takto sa už beztak nepočetné publikum inklinujúce k súčasnej hudbe muselo rozdeliť…

Stredajší večer patril hosťujúcemu Štátnemu komornému orchestru Žilina. Pod taktovkou Leoša Svárovského koncert otvorili Blue Fairy Tales od Želislavy Sojak Subotić (rodáčky zo Srbska, ktorá tento rok ukončila štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave). Myslím, že z hľadiska použitých zvukovo-výrazových prostriedkov a artikulačných techník veľmi zaujímavé dielo (bez akýchkoľvek konotácií so štýlom „blues“) pri svojej premiére nenašlo dostatočnú snahu interpretov a dirigenta dostať sa pod jeho povrch a urobiť niečo viac než len „zahrať zapísané noty“…Oveľa bližší im zrejme bol neoromanticky ladený Koncert pre klavír a orchester Pavla Kršku (ako technicky i pamäťovo disponovaný sólista sa v ňom preukázal Peter Pažický, ktorý relatívne rozmerné dielo odohral spamäti). Elegický Kaddish Antona Steineckera i gradujúcou expresívnosťou naplnené Waiting for Górecki Lukáša Borzíka sú skladby, ktoré v nedávnom období Štátný komorný orchester Žilina premiéroval v rámci koncertnej sezóny.Z ich bratislavského uvedenia nebolo cítiť neistotu a obe som vnímal ako rovnocenné kulminačné body koncertu. Záverečná štvorčasťová Symfonietta mladého poslucháča Vysokej škole múzických umení Petra Javorku (skladba však vznikla ešte ako jeho absolventská práca na konzervatóriu) je technicky dobre zvládnutým dielom, hoci bez ambície hľadania novosti výrazu. Pri niektorých miestach skladby som mal dojem, že sa skončili presne „v najlepšom“ a možno by si v budúcnosti zaslúžili ešte ďalšie rozpracovanie.

Posledný komorný koncert vo štvrtok 13. novembra mal byť venovaný výlučne vokálnej tvorbe. Pre ochorenie interpretky namiesto piesňového cyklu Milana Nováka zazneli v podaní Zuzany Biščákovej pôsobivé klavírne miniatúry z cyklu Pubino moi, len ťukaj od Daniela Remeňa. Svojou hĺbkou i priliehavým hudobným spracovaním ma oslovili Piesne pre soprán a klavír na slová Maše Haľamovej od Tomáša Boroša (Evu Šuškovú na klavíri sprevádzal autor).Tá istá interpretka skvelo predviedla aj skladbu Story pre hlas a magnetofónový pás od Iris Szeghy, kombinujúcu rozšírené hlasové techniky s nahratými a elektroakusticky spracovanými zvukmi prírody. Pekným poetickým záverom koncertu bol výber z cyklu Für Enikő pre cimbal sólo od Juraja Hatríka, spojený s premiérou skladateľovho diptychu Hommage à Hesse pre alt, violu a cimbal. Bohužiaľ, nemohol som zostať aj na večernom koncerte Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý prisľuboval tri premiéry orchestrálnych skladieb Petra Dana Ferenčíka, Jozefa Podprockého a Jaroslava Konečného (obohatené o tretiu symfóniu Alexandra Moyzesa, uvedenú pri príležitosti tridsiateho výročia skladateľovho úmrtia). Verím, že skladby sa – tak ako býva po Novej slovenskej hudbe zvykom – už čoskoro dostanú do vysielania Rádia Devín.Festivalové finále, koncert Orchestra Slovenskej filharmónie pod vedením poľského dirigenta Szymona Bywalca, bol začlenený ako jeden z cyklu mimoriadnych koncertov aktuálnej filharmonickej sezóny. Hoci väčšina koncertov festivalu sa z pohľadu početnosti publika niesla skôr v „rodinnej atmosfére“, v sále bratislavskej Reduty to už od začiatku vyzeralo, že široko obsadený orchester bude zrejme hrať s publikom „presilovú hru“. Otázku, kde bol v danej chvíli zvyšok slovenskej hudobnej obce a študenti slovenských hudobných akadémií, konzervatórií či poslucháči muzikológie, ponechajme bokom. Odhliadnuc od pomerne nedôstojnej návštevnosti bol totiž koncert skutočne dôstojným uzavretím festivalu, ktoré by znieslo porovnanie aj na európskej úrovni. Szymon Bywalec je už v Bratislave pravidelným hosťom, či už ako umelecký vedúci svojho Orchestra novej hudby (Orkiestra Muzyki Nowej) z Katovíc, alebo za dirigentským pultom našich orchestrov.Aj tentoraz sa ukázalo, že je dirigentom s veľkým darom pre oživovanie partitúr hudby dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Zvukovo nasýtená slávnostná predohra Chvála zeme Hanuša Domanského (uvedenia tohto diela z roku 1987 som chápal ako „darček“ k skladateľovým tohtoročným sedemdesiatym narodeninám) otvorila koncert svojimi fanfárovými tónmi zvonov, z ktorých sa do mohutného zvukového výsledku odvíjajú ostinátne motívy na postupne zahusťujúcich sa plochách. Oproti tomu charakterovo celkom odlišne vyzneli Tri žalmové fragmenty Jany Kmiťovej, ktoré zazneli v slovenskej premiére. Po prvýkrát boli uvedené v roku 2007 v podaní Deutsches Symphonie-Orchester Berlin a dirigenta Toshia Hosokawu, ďalšie uvedenie zažili minulý rok v rámci Svetových dní novej hudby ISCM vo Viedni (mimochodom, pred vypredanou koncertnou sálou rádia ORF…). Toto veľmi silné dielo, ktoré možno charakterizovať ako orchestrálne meditácie nad biblickými žalmami, využíva dvojicu hárf takmer na úrovni sólových nástrojov. Pre dosiahnutie symetrického zvukového efektu hrala sláčiková sekcia v pozmenenom rozsadení – hráči druhých huslí boli umiestnení v prednej časti po pravej ruke dirigenta, podobne aj obe harfy boli situované symetricky uprostred orchestra.

Posledným dielom pred prestávkou bola Balada-koncert pre violu a orchester od Mira Bázlika. Program zverejnený niekoľko týždňov pred festivalom pôvodne avizoval premiéru nového diela pre violu a orchester od iného autora. Zaradenie staršej skladby, z inak nepočetného slovenského violového koncertantného repertoára, bolo teda zrejme výsledkom „technických príčin“. Uvedenie tohto diela z roku 1984, ktoré mal zo slovenských violistov v repertoári zrejme iba už nežijúci Milan Telecký, sa ale vďaka sólistovi Petrovi Zwiebelovi stalo vzácnym sprítomnením zvukových špecifík violy v spojení s orchestrálnym médiom, ktoré Bázlik využíva – s využitím matematických princípov – na postupné budovanie clustrov. Osobitný náprotivok violy v rámci orchestra predstavuje sólová flauta (Simona Pingitzer).

Posledné tóny večera i festivalu patrili monumentálnemu Koncertu pre orchester Dezidera Kardoša. Orchestrálny koncert z roku 1957, majúci formu štyridsaťminútovej päťčasťovej symfonickej suity, je v zhode so základnou ideou zvolenej formy dielom, v ktorom postupne ako sólisti nájdu uplatnenie hráči všetkých nástrojových sekcií (z rovnomenných diel svetového repertoára mohol autor v čase vzniku poznať pravdepodobne len Koncert pre orchester Bélu Bartóka). V období po premiérovom uvedení na Pražskej jari 1958 (Slovenskú filharmóniu tu dirigoval Belgičan Edgar Donneux) bol opakovane hrávaný na Slovensku i v zahraničí, zaznamenaný je aj na viacerých nahrávkach, na svoje koncertné znovuzrodenie však čakal už pomerne dlhú dobu. Je šťastím, že sa teraz dostal do rúk takého precízneho dirigenta ako Szymon Bywalec, ktorý Slovenskú filharmóniu motivoval k veľmi dobrému výkonu. Podľa očakávania veľmi efektne vyznela zvukovo a rytmicky hýrivá tretia a piata časť, krásny dojem ale pod jeho taktovkou zanechal tiež nepatetický vrúcny lyrizmus druhej časti.

Dvadsiaty siedmy ročník festivalu Nová slovenská hudba sa skončil. Uvidíme, v akej podobe sa s ním stretneme o dva roky. Rok 2016 by mohol byť – podobne ako roky 1996 a 2006 – opäť vyhlásený za Rok slovenskej hudby, čo by mohlo dať festivalovej prehliadke ešte väčší punc slávnostnosti. A snáď aj publiku o niečo väčší dôvod prísť si vypočuť, ako znie nová (i staršia) slovenská hudba…

Nová slovenská hudba 2014
(27. ročník festivalu k Storočnici Dezidera Kardoša)
7. – 14. novembra 2014 Jezuitský kostol Najsvätejšieho Spasiteľa Bratislava, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu Bratislava, Dvorana VŠMU Bratislava, Slovenská filharmónia Bratislava

www.citylife.sk

Foto Alena Čierna, archiv